Vynikajúca atmosféra v preplnenom mikulášskom klube Hudobroň sprevádzala 16. septembra koncert troch hudobníkov. Na ich čele stál popredný gitarista René Lacko, ktorý sa bráni označovaniu ‘slovenský Jimi Hendrix’ napriek obdivuhodnému talentu. Počas doterajšej bohatej muzikantskej kariéry účinkoval nielen doma, ale aj v zahraničí, a za svoje umenie stihol získať prestížne ocenenie v USA. Tam sa totiž narodilo blues, ktoré mu kedysi dávno učarilo.
Ako si sa dostal k hudbe, ktorú hrávaš?
Začal som počúvať B. B. Kinga, a tak...
To je však hudba, na ktorej vyrastala generácia rodičov dnešných tridsiatnikov, a teda aj tvojich. Tvoji vrstovníci sú odchovaní na úplne niečom inom. Takže prečo práve tento žáner?
Starší kamaráti nosili rôzne platne, volali sme ich ‘cepeliňáci’ podľa skupiny Led Zeppelin. V sedemnástich som sa začal učiť hrať ako samouk na gitare a potom to už nejako išlo.
Spolu s Erichom “Bobošom” Procházkom ste asi najznámejšími reprezentantmi blues na Slovensku. Sú domáci bluesmani ‘na jednej lodi’, alebo sa každý stará sám o seba?
Nejaká komunita tu celkovo nefunguje. Sú nejaké strety záujmov, a ťažšie sa komunikuje, pokiaľ ide o peniaze. Čo ma aj trochu mrzí, ale ja nemôžem hrávať za päť stoviek, treba zaplatiť auto, hotel a tak. Takže si robím manažéra sám a som spokojný.
Je vôbec o tento menšinový žáner pod Tatrami záujem?
Tento týždeň hráme už tretí koncert. V Košiciach ľudia boli, v Tatrách sme si mysleli, že nepríde nik. Nakoniec bolo plno. No a dnes vidíš sám. Ľudia chodia a bavia sa, takže... Bol by som ale rád, keby tá bluesová asociácia či čo to tu máme, mala pod palcom v každom meste aspoň jeden klub, aby bolo viac možností hrávať. A zohnať sponzorov, aby kapely mohli v tých kluboch a krčmičkách pravidelne vystupovať a ukazovať ľuďom to umenie, čo dokážu. Lebo toto tu nefunguje.
Dokáže sa u nás bluesový gitarista uživiť?
Robím len toto, lebo koncertovanie je dosť únavné. Po štyroch koncertoch za sebou tri dni dospávaš, čiže...
Pre mňa blues znamená dobrú cigaru a hovädzí steak. Ako je to v tvojom prípade?
Ja keď hrám, tak nemôžem k tomu jesť a fajčiť... (smiech). Ale blues je pre mňa životný štýl, systém, že ráno vstanem, zahrám si na gitare a som spokojný. To je ten pocit, ktorý sa nedá kúpiť. A nepotrebujem byť ani milionár. Lebo ľudia majú častokrát toľko peňazí a chcú si všetko kúpiť, ale toto sa nedá.
Prvý album, na ktorom si sa podieľal ešte ako člen skupiny Big Bang, bol v slovenčine, ďalšie dva – už s terajšou kapelou Downtown Band sú po anglicky. Neuvažuješ o natočení ďalšieho opäť v rodnom jazyku?
Máme ho hotový...
... a nik ho nechce vydať...
Človek sa o niečo snaží, potom to dá firme a nemá z toho nič. Vieš, keď si ho vydám sám a náhodou sa to nepodarí, tak budem vedieť, že si za to môžem iba ja. Ale k hudbe: máme prichystané pesničky, sú po slovensky, je to štýl, ako hrávame teraz, len trošku komerčnejší, aby to bolo hrávateľné v rádiách a myslím si, že také niečo tu ešte nebolo. Možno sa to chytí, uvidíme. Nahral som to s Downtown Bandom.
Kto sú vlastne jeho členovia?
Basgitarista Milan Golha a bubeník Peter Goruša, ktorý nahradil pred rokom a pol toho predošlého. Nezvládal nápor alkoholu, a ja som mu dal za pravdu... (smiech)
Znamená to, že ako kapela veľa pijete?
Nie, to vôbec, ale koncertovanie je nápor, a to sa dá vydržať len po istú hranicu. Dáš si jeden, dva, aby si sa cítil lepšie, ale keď hrávaš každý deň, tak potom je to už náročné.