Aká bola vaša cesta za keramikou?
V Bratislave na vtedajšej Škole umeleckého priemyslu odbor keramika sa otváral každé štyri roky, preto som išla študovať propagačnú a úžitkovú grafiku, pretože kreslím rada a myslím si, že aj dobre. Stále ma ale ťahalo k priestoru, potrebujem niečo hmotné chytiť do ruky. Akonáhle bola v škole možnosť keramických sympózií, zúčastnila som sa piatich, potom sa mi narodili deti, takže som mala prakticky desať rokov prestávku.
Našťastie, ste s touto prácou neskončili natrvalo. Aký bol návrat „ku koreňom“?
Vrátila som sa cez Keltov. Oslovili ma pracovníci z Havránku, aby som spravila repliky keltských nádob. Vtedy som ešte nemala svoju vlastnú pec, takže sme používali školskú v ľudovej umeleckej škole a urobila som keltské nádoby. Pritom je potrebná pokora, človek vie niečo z toho vyčítať, keramika dáva odkaz. Každé dielo ho necháva, len k nemu musíme byť naklonení a prítomní duchom. Potom som si kúpila keramickú pec a začala som „od piky“. Cez bývalú žiačku som sa dostala na keramické sympózium do Koněšína. Za čo ďakujem Pánu Bohu a všetkým Svätým. Je tam lektorka, ktorá nás vedie osem rokov, Chillanka, žijúca v Čechách. Je to jeden užasne empatický človek, vycíti, keď vám je zle, keď ste nervózny, pošle vás kúpiť si trpezlivosť. Ona ma doviedla ku keramike, ktorú robím. Nie je to keramika slovanská, ale inšpirovaná Južnou Amerikou, leštená hlina, zadymovaná keramika. Už desať rokov ju robím intenzívne. Je to náročné, vyžaduje si čas a celého chlapa, nie to ženskú. Ešteže som ženská!
Keramika bola vašou záľubou, ale aj povolaním. Celý život pracujete s ľuďmi...
Desať rokov som na psychiatrii robila arteterapiu, pacienti sa veľmi tešili hlavne na hlinu. Vymodelovali z toho všetko možné. S autistami sa cez ňu dá pracovať, jedna pacientka mi v nej nechávala odkazy. Mala som úžasných žiakov aj v bežnej populácii, vydarili sa mi. Robili pekné veci, vyhrali veľa cien. Niektorí sú dnes sochári, jeden je v Prahe na Akadémii výtvarných umení, kde bol vlastne prvý a pozerali na neho ako na „exota“, lebo také veľké sochy doma urobil, že ich nemohli dostať cez dvere. Proste, môj človek! Toto teší, to je ako pre koňa kus cukru. Idem učiť štyridsiaty rok. Teraz v Základnej umeleckej škole v Ružomberku už len modelovanie, lebo pomaly cúvam, som tretí rok na dôchodku. Deti mi dali úžasne veľa. To sú spätné väzby. Čo žiakovi dáte, sa vám vráti, len musíte počúvať. Pracovala som s ľuďmi so psychickými problémami, s deťmi. Je to namáhavé, ale oplatí sa! Na prácu treba chuť a nie čas. Lebo ak chuť máte, tak si čas nájdete. Kurzy už nerobím, som teraz vytisnutá z priestorov, lebo sa tam nasťahoval syn. Záujem by bol, ale už som unavená.
Čo je potrebné, ak sa chce človek venovať keramike? Spomínali ste dokonca, že keramika je adrenalín.
Pokora k hline, materiálu, glazúram a k peci, ktorá je partnerom. Nech robíte, čo robíte, neviete, ako to vyjde. Skutočne je to adrenalín. Keď som robila obklad kuchynskej linky, mala som minúť 90 kg hliny, minula som 200 kg. Neverili by ste, aký žalúdok máte, keď ide o termín, otvoríte pec a teraz čo? Čo sa tam bude na mňa vyškierať?
Čo najradšej vytvárate? Čo vám robí radosť?
Mám rada veci kombinované s iným materiálom, veci s ktorými sa dá hrať. Zvonce, hrkálky, píšťaly, „ukľudňovátka“. Nielen veci, na ktoré padá prach, „Keramika, to nemusí být jenom šálek!“ Je to aj o niečom inom. Na kruhu som sa naučila točiť kvôli pacientom na psychiatrii, ale nech nikto odo mňa nechce, aby som vytáčala vázičky. Vo mne sú figúrky a tie potrebujem „vypľuť.“ Milujem kráľovských šašov, filozofiu kráľovského blázna, ktorý je síce postihnutý telesne, ale je múdry. Príroda to vyrovnala. Bože, veď ja všade vidím oči, všetkému musím dať oči. Známa psychologička mi potvrdila, že je to normálne, keď robím s ľuďmi, nemôže to byť bezduché. Muž mi povedal, vykašli sa, urob jedného čerta a naklonuj ho! Ale ja mu to nemôžem urobiť a ani tá hlina vám to nedovolí. On sa tam začne na vás všelijako „culiť“ a aj tí anjeli, každý je osobnosť. Mne by sa tiež nepáčilo, keby som bola naklonovaná. Kto by to potom vydržal s tými ďalšími Zajacovými?!
Vaše práce sme mali možnosť vidieť na výstave v Slovenskej galérii Dukát, kde bola 15.septembra ich vernisáž. Názov Dukát je skratkou - Du ako Dušan, váš manžel, a Kát - Katarína. Čo táto výstava ponúka a aký bude ďalší osud vašej novootvorenej galérie? Sú exponáty predajné?
Čo sa týka galérie, tu sú vlastne ukážky mojich prác. Pri tých väčších ateliérových veciach sa robia objednávky. Ako napríklad obklady keramických krbov, umelecké obklady, cielené dary. Treba povedať, ja urobím. Pred Vianocami tu budú také drobné veci na predaj. Ak všetko dobre pôjde, mali by sme začať fungovať od októbra.
