Žeby ten džem mal správnu chuť? Aj keď ho varil sám muž? To treba ochutnať! A čo najskôr. Sotva zapadli za mnou dvere bytu, otvorila som flaštičku s nápisom bonne maman a... Do nosa udrela takmer čerstvá vôňa malín, mňam, na jazyku lahodná chuť rôsolovitého džemu. Fakt. Je dobrý. Aj džem, aj Francúz, ktorý ho rok čo rok varí v Liptovskej Porúbke zo slovenských malín. Charles Mourier. Francúz, ktorému učaroval Liptov v lete. Rybár, ktorý si užil mnoho krásnych chvíľ pri vode s Jozefom Krónerom. Muž, ktorý nemá rodinu, a predsa má tú najväčšiu rodinu na svete. Šťastný to muž. Verím, že mi Božena Nemcová, autorka Babičky a výroku „Šťastná to žena.“ odpustí parafrázu, ale úprimne si myslím, že Charles je šťastný muž. Vie si tak nádherne užívať zrelý dospelácky vek. Čítajte (Charles nech mi odpustí, jeho slovesné neurčitky a nominatívy podstatných mien som ohýbala, bez jeho gestikulácie a nákazlivého smiechu by totiž vety boli trošilinku nezrozumiteľné):
Rybárske príhody s Jozefom Krónerom
Úplne prvá príhoda: „Prvý raz, keď som bol na rybách s Jožkom na Dunaji, chytili sme ostrieža. Ja som vtedy skoro nič nevedel po slovensky, ale opýtal som sa Jožka, ako sa volá ryba. Á, to je ku..a, povedal Jožko. Na druhý deň, keď sme prišli do divadla, teta Hana Meličková sa spýtala, no, Chari, čo ste vy chytili? Ja som povedal, že som chytil pätnásť ku..a (chytľavý Charlesov smiech). Tak som začal po slovensky rozprávať. Odvtedy sme každé leto chodili s Jožkom Krónerom spolu na ryby. Voda bol krásna aj vo Váhu, aj v Belej.“
Ďalšia príhoda už z Liptova: „Raz sme s Jožkom boli na Borovej Sihoti na rybách. Tiež to bol vtedy raj pre rybárov – veľa rýb. Bagrovali však v rieke, ale my sme o tom nevedeli. Išli sme ako zvyčajne po vode, pohoda. Pozriem sa o chvíľu za Jožkom a vidím len klobúk plávať. Jožka nikde. Pozerám. ´Jožko, Jožko, čo robíš?´vyzvedám, keď sa vynoril spod vody. ´Nevidíš, somár (on to možno povedal tvrdšie), že plávam do Marseille,´ nestratil pod vodou humor.
Jozef Króner mal chatu pri Púchove. Aj tam sme chodievali spolu na ryby. Pochodili, priniesli ryby a varili – on tiež rád varil, ja tiež – niekedy mi aj teraz Zuzka zavolá: ,Chari, ja mám dnes priateľa, čo by som mohla uvariť, poraď mi.´Poradím, ale ona tiež dobre varí.
Keď prišiel Charles na Slovensko, s jazykom mal problémy. Ale hneď si povedal, že nehľadá tých, čo rozprávajú po francúzsky, ale šiel rovno do slovenčiny: „ ...alebo sa utopím, alebo poplávam. Takže plávam. Pred pár rokmi robili o Jožkovi Krónerovi film a prišiel tu režisér a rozprával som o ňom. Ale keď hovorím o Jožkovi, nemôžem nespomenúť, že mal strašne zlatú ženu – Terka Urbanová–Krónerová. To bola tiež ako moja rodina. Bola tu niekoľkokrát s Jožkom. S ním bol stále veselo, ale spomínam si ešte na jednu príhodu s Jožkom. Keď národné divadlo bolo v Paríži, asi v šesťdesiatom deviatom v Odeóne, bývali v hoteli a Jožko mi povedal číslo izby, kam mám prísť. Zaklopal som a počul: ,Kto je tam?´ Odpovedal som: ,Špión.´ Otvorili sa dvere a tam boli Rusi. Chvalabohu, že sa to stalo vo Francúzsku a nie u vás alebo v Rusku.“
Muškárenie – to je iná rybačka
Kde chodieva Charles na ryby? „Na Váhu a na Belej bol kedysi rybársky raj. Bol, už nie je. Asi pred tromi rokmi prišli kormorány a to je už prázdna voda. Prázdna voda, ale v Poľsku a v Čechách kormorány, strieľajú, tu je to zakázané. Nerozumiem, prečo sa nič neurobí. Všetko vyžrali. Je to strašné. Aj voda v riekach trpí pre nedostatok rýb. Dúfam, že teraz, keď urobia v Liptovskom Hrádku kanalizáciu, aj voda vo Váhu bude čistejšia. Niekedy chodím aj na Váh, ale málo, málo. Nechodím však každý deň, to nie je... ako to povedať?... moja profesia. Nemusím každý deň chodiť chytať ryby. Ja len muškárim, chodím len na lipne a na pstruhy, ale nie na kapry, zubáče a šťuky. Muškárenie – to je iná rybačka. Nesedíte na brehu a nečakáte, či ryba prišla. Ja uviažem svoje muchy a chytám. To je šport, lebo chodím napríklad odtiaľto až do Kráľovej Lehoty po vode. Niekedy bolia aj svaly na nohách, je to dobrý šport, ale zároveň aj umenie.“ V podkrovnej izbičke si mušky robí sám. Vždy druh podľa počasia, lebo ryby reagujú len na tie, ktoré práve v tom-ktorom ročnom období lietajú. Na iné nereagujú.
Celý svet je jeho domovom
Charles Mourier cestuje medzi Slovenskom a Francúzskom autom. Nikdy nezisťoval, ako dlho mu trvá cesta. Neponáhľa sa, zastaví všade tam, kde má kamarátov. O dva týždne pôjde do Prahy, Zuzka Krónerová tam má predstavenie, pôjde do divadla. Na otázku z ktorého francúzskeho mesta či dediny pochádza, odpovedal: „Zovšadiaľ. Narodil som sa v Lyone, a povedal som všade preto, lebo mi je jedno, či som narodený tu, či tam. Celý život som cestoval po svete, stále, ja som sa dobre cítil skoro všade.“ Cestovali ste za prácou? bola som zvedavá. Hej. Môžem teda vedieť, čo ste robili? Hej. A chvíľu akoby rozmýšľal, či ma zasvätí do svojho profesionálneho sveta. „Ja som pracoval stále v divadle. Bol som technický riaditeľ divadiel, napríklad v Grenobli som pracoval ako scénograf – ten ktorý postaví divadlo, nie scénu, budovu divadla. Urobil som asi tridsať divadiel aj vo Francúzsku, aj v iných krajinách.“ Čo teda vyštudoval? „Nič (smiech). Ja nemám ani jeden diplom. Študoval som z kníh sám pre seba, život ma učil, celý život som sa točil okolo divadiel. Mal som devätnásť rokov, keď som začal pracovať. Otcovi som povedal, že nechcem študovať, nemám na to a na druhý rok po základnej škole som išiel bývať sám, do sveta. Odišiel som od rodičov, nebol to problém a nebol problém ani medzi nami, ja som už len chcel byť človek. V osemnástke (smiech). Divadlo ma ťahalo, bol som kulisár, robil som všetko, čo bolo treba. Chcel som všetko poznať, aby som mohol režírovať, hral som len trošku, to nebolo mojím snom. Ale trošku som robil aj film. Krátky film.“
Ako prijala vaša rodina odchod na Slovensko? „Mama už dávno zomrela. Otec tiež už zomrel, ale bol v Liptove. Ja som tu vtedy ešte nežil, chodieval som v lete na dva–tri týždne. Kúpil som tento domček, aby som mal možnosť sem na penzii chodiť. Neoženil som sa. Neviem prečo. Asi som nemal čas. Ale rodina okolo mňa existuje. Nemusí mať moju krv, so Zuzkou Krónerovou sme ako brat a sestra. Všetci kamaráti, čo mám okolo seba – to je moja rodina. Mám sesternice a bratrancov, ale ich nepoznám a ani ich nepotrebujem poznať. Možno preto, že som tak veľa cestoval, nepotreboval som sa usadiť. A teraz už je neskoro, už som starý pán... (smiech). Riskla som a opýtala sa na vek môjho spoločníka: „Budem mať šesťdesiatpäť a dobre sa tu cítim.“ Ukázal na susedovie dom, že dobre vychádza so susedmi, pomôže, ak treba. Nemá ani jeden problém s Rómami, ktorí žijú okolo neho – oni ho rešpektujú a on rešpektuje ich.
Zima v Liptove mu nevonia
„Prečo neostanem v zime tu? Pretože v zime je tu veľká zima a sneh. A čo by som tu v zime robil? Vidím, ako tu žijú chlapi, chodia hrať karty, fajčia, to je všetko, čo oni robia. Ja nechcem mať taký život. V zime veľa cestujem, a nielen vo Francúzsku, cestujem po celom svete. Tento rok pôjdem napríklad do Brazílie. Mám tam jednu kamarátku a už som tam bol osemkrát. Teraz na penzii mám na cestovanie čas, možnosti a peniaze.“
Jeho záhrada nepotrebuje v zime údržbu. Zavolal si totiž z Popradu záhradníka, ktorý mu do nej nasadil najmä ihličnany podľa Charlesovho nákresu. Válovce s trvalkami a ihličnanmi tvoria aj plot, a tak má dvor aj zatvorený, aj otvorený. „Teraz sa už ja sám starám o kvietky, ale nie je to veľká robota, dokonca aj tieto veľké kvetináče som si dal urobiť vyššie, aby som sa nemusel zohýnať. V záhrade je len tráva na kosenie. Toto je ako ostrov, v ktorom mám pokoj a pohodu, v ktorom sa stretám s priateľmi a je mi tu dobre.“
Keď som z tohto ostrova pohody odchádzala, fúkal vietor. Napriek tomu, že bolo ešte slniečko vysoko, Charles sa rozhodol nemuškáriť. Taký rybár ako on presne vie, kde treba hodiť udicu, ale keď fúka vietor, muškárenie sa nevydarí.
