Začnime otázkou: Aké miesto má kňaz medzi ľuďmi? „Je to rozsievač Božieho slova,“ pohotovo vyjadril svoje poslanie evanjelický farár v Závažnej Porube Vladimír Pavlík, ktorý prednedávnom oslávil svoju šesťdesiatku.
Pán farár, čo vás viedlo k rozhodnutiu stať sa kňazom?
Moje rozhodnutie študovať teológiu nebolo spontánne, prichádzalo prirodzenou cestou. Vyrastal som vo veľmi zbožnej rodine. Otec je dodnes známy svojím luteránskym pohľadom na svet a život Aj jeho život je v tomto smere vedený. Starý otec bol veľký „písmak“, veľký človek, úžasne som si ho vážil. Bol to na tie časy veľký vzdelanec, keby bol žil v inej dobe určite by bol dosiahol veľmi veľa. Mal dokonca akýsi certifikát od nebohého brata biskupa Čobrdu, ktorý ho oprávňoval k tomu, že keď navštívil niektorý cirkevný zbor vo vtedajšom Československu, mohol požiadať domáceho kňaza o to, aby mu tam dovolil kázať ako civilistovi. Takýto certifikát malo veľmi málo ľudí. Takže rozhodnutie študovať teológiu vo mne rástlo tak, ako som rástol a silnel na tele i na duchu.
Hovorí sa, že najprv faru, potom Maru. Aké poradie ste zvolili vy? Boli ste najskôr vysvätený za kňaza a potom ste si založili rodinu, alebo naopak?
Teologickú fakultu som skončil a vysvätený som bol v známom roku 1968, v roku éry Dubčeka. Aj my sme sa tešili, lebo nastalo uvoľnenie. Ľudia, ktorí pracovali v tej dobe v cirkvi, pocítili akýsi boom. Prišiel som ako kaplán do Svitu. Bolo to mestečko mladé, mnoho mladých rodín s deťmi. Ako kaplán som učil vyše dvesto detí. Bolo to úžasné. Na škole som dostal katedru so všetkým, čo k tomu patrí, rysovali sa veľké možnosti. Všetko to bolo veľmi krásne, až vzrušujúce. Zároveň som bol kaplánom pre Gerlachov a Batizovce. Bohužiaľ, politická klíma sa začala otáčať. Po dvoch rokoch som musel zo Svitu odísť, lebo tam zrušili kňazskú stanicu. Odchádzal som do malého zboru v Mostovej pri Galante. Zbor tvorilo okolo tristotridsať duší. Prichádzal som tam ako slobodný, dvadsaťštyriročný muž. Tu som sa zoznámil s mojou terajšou manželkou, ktorá bola členkou tohto zboru, bola učiteľkou. A tu som naplnil to porekadlo, ktoré hovorí: Najprv faru, potom Maru, teda konkrétne slečnu Ildiko.
Pokúsili ste sa niekedy o bilanciu, a dalo by sa to vôbec spočítať: koľko Služieb Božích ste za tridsaťosem rokov služby odbavili, koľko konfirmandov prešlo vašimi rukami, koľkých ste pokrstili, zosobášili, alebo navždy vyprevadili? A druhá časť otázky, sledujete osudy tých, ktorým ste požehnali, či už pri krste, konfirmácii, sobáši...?
Každý rok robíme kňazské správy, ktoré sa čítajú na výročitých konventoch. Takže bilanciu v zbore robíme. Akúsi celkovú, osobnú - hodnotovú som ešte nerobil, hoci jeden čas som si sadol nad matriku v Závažnej Porube a pri jednom pohrebe uviedol (bolo to pár rokov dozadu). Bolo to približne dvesto pohrebov, a to len tu v Závažnej Porube. Prízvukujem, že niekedy sa treba aj nad týmto zamyslieť, aby bolo vidieť prácu rozsievača Božieho slova. Keď ide po dedine murár, môže povedať: tento dom som staval, pri tomto dome som pracoval, toto som muroval. Kňaz, keď bilancuje svoj život, svoju prácu, ťažko môže povedať: vďaka mojim slovám, vďaka mojim kázňam títo ľudia žijú tak, ako žijú. Je celkom pochopiteľné, že sledujem osudy tých, čo som krstil, sobášil. Aj keď sa to navonok nezdá, ale ja s týmito ľuďmi žijem, sú mi blízki. Keď ich vyprevádzam pri konfirmácii, či sobáši vidieť, že moje príhovory sú pohnuté, cítiť chvenie môjho hlasu. Snažím sa im vložiť do srdca Božie slovo, aby ho prijímali, aby ním aj žili. Aj to sa, žiaľ, stáva, že manželia, ktorých som sobášil, sa rozvádzajú. Chvalabohu, nie je ich veľa. Ja to však beriem aj ako svoju vlastnú prehru, pretože tam niečo predsa zlyhalo. Aj keď vždy ide o ľudský faktor, a nie všetko môžeme ovplyvniť. Pochopiteľne, že všetkých ľudí, ktorých navždy vyprevádzam, som osobne poznal: niektorých viac, niektorých menej. Ak sa pridajú aj celkom osobné vzťahy, tak je človeku veľmi ľúto. Nemôžem byť len kňazom. Som predsa aj priateľom, susedom.
Hoci je práca a poslanie kňaza vážna záležitosť, predsa... Za takmer štyridsať rokov služby sa určite nájde aj úsmevná príhoda.
Na Bohoslužbách sa mi nič takého neprihodilo, pretože patrím k tým, čo sa pripravia a zaskočiť sa nedám.
Isteže, ako kňaz som však zažil veľmi veselé veci, najmä keď som pôsobil v Hnúšti. Žilo tam veľmi veľa Rómov, detičky sa rodili vo veľkom a bolo ich treba pokrstiť. Katolícky farár ich nemohol krstiť, lebo to nedovoľovali jeho cirkevné zákony, keďže rodičia neboli zosobášení. Moja cirkev to zase nezakazovala. Tak chodili ku mne. Až raz som zašiel na katolícku faru a povedal: brat farár, vaši cirkevníci chodia krstiť deti ku mne, čo s tým ideme robiť? On sa zasmial a povedal, nech idú radšej k vám, akoby nemali byť pokrstené.
Pri okrúhlych výročiach človek obyčajne uvažuje aj o tom, čo ho čaká...
Čo ďalej je skôr, výzva, lebo v šesťdesiatke sa ešte nič nekončí. Pred dvoma rokmi som bol konventom prevoľovaný na ďalšie desaťročné obdobie za kňaza evanjelického cirkevného zboru v Závažnej Porube. Už to, že ma oslovili a jednomyseľne zvolili, ma veľmi potešilo a dodalo mi nových síl do ďalších rokov mojej práce. Pri mojom fyzickom a psychickom stave si moju šesťdesiatku ani neuvedomujem. Čo je však najdôležitejšie: moja zdravotná karta je takmer čistá, je obchytaná len tým, že som prechádzal zo zboru do zboru a chodil som ju vyzdvihovať a ukladať na zdravotné strediská. Mám dosť síl nato, aby som ľudí svojimi kázňami či už povzbudzoval, či vyprevádzal pri konfirmáciách, sobášoch, či potešoval pri odchode blízkych ľudí. Takže otázka, čo ďalej, ma ešte veľmi nezaujíma. Ak by ma začala zaujímať znamenalo, by to škatuľkovanie života, ukladanie spomienok do priečinkov ako v počítači, a ja to ešte nechcem robiť.
