„Nižnú Bocu som zvolil za miesto sympózia Bocart 2006 preto, že je tu zachovaná drevená ľudová architektúra s typicky bockými domami a navyše - dedina dýcha minulosťou,“ vysvetlil maliar Pavel Petráš junior, prečo Plenér 2006 – maliarske stretnutie usporiadal na tomto kúsku Liptova. Pozval sem umelcov z Európy i Ecuadoru a všetci svorne tvorili. Takmer dva týždne sa ozývali aj motorové píly a rozbrusovačky tých umelcov, ktorí pracovali s drevom. Nerušili miestnych? Opýtali sme sa Oľgy Böhmerovej, ktorá pracovala v najbližšej záhradke a s úsmevom povedala: „Keď zveľadia, niečo pekné vytvoria, bude to tu krajšie a na ten hluk ja som zvyknutá, mala som muža lesného robotníka, nevadia mi motorové píly. Zo záhrady vidím, čo robia, ale nie som veľmi zvedavá. Viem, že to dakedy uvidím.“
Maliarove modelky a umelecké „muchy“
Mnohí umelci maľovali v tichosti podjesennej Boce a každý z nich sa viac či menej nechal inšpirovať Liptovom. Najmä však pokojom Nižnej Boce, ktorá sa akoby uzavrela pred hektickým svetom a práve v tomto období sa naplno rozvinula do jesennej krásy na podhorskej palete farieb, vôní a zarosených pavučín vo vetvičkách smrekov. Na sympóziu však vznikali v takých odľahčených chvíľach radosti zo vzájomného stretnutia aj portréty a karikatúry. Najmä chorvátsky Josip Karezic vynikal humorom a záletnosťou, skladal poklony na krásu žien okolo seba. Portrét namaľoval v chate, kde boli umelci ubytovaní a kde tvorili, aj čašníčke Kataríne Garajovej a MY sme sa jej opýtali, ako sa cítila ako modelka: „Na portrét som ho musela trošku prehovárať, lebo už sa mu nechcelo maľovať. Zo sedenia som mala zmiešané pocity, ale bola som aj zvedavá, či bude autentický, a tak som posielala vždy niekoho nazrieť, ako maľovanie postupuje. No v odraze v maliarových okuliarov som trochu videla, čo vzniká. Keď som videla obraz, zdalo sa mi, že mi trošku ubral rokov, zdám sa sama sebe na ňom strašne mladá. Všeho-všudy ma maľoval asi dvadsať minút. Kde bude obraz? Berie si ho môj priateľ, skončí u neho na stene.“ Mali umelci nejaké svoje umelecké „muchy“? Prevádzkarka Viera Čermáková túto otázku vyvrátila: „Nemali žiadne umelecké maniére, boli to skromní, príjemní ľudia, zvlášť Chorváti boli srdeční, veľmi boli zlatí. Atmosféra tu bola tiež veľmi dobrá, José z Ecuadoru je smejko, naša Milka (slovenská akademická maliarka Emília Čisárová) je veľký človek a veľmi-veľmi skromná. Nemali sme s nimi žiadne problémy, boli dobrou partiou, navzájom si rozumeli.“
Svojráznosť bockej prírody inšpirovala
Akademická maliarka Emília Čisárová na pobyt v Nižnej Boci zareagovala: „Atmosféra tu bola úžasná. Zúčastnila som sa na viacerých sympóziách. Umelec na nich spoznáva rôzne polohy tvorby, uvoľnenie a nové podnety. Samozrejme, krajina je vždy iná. Na Nižnej Boci je to také svojrázne. Od prvého dňa ma lákalo vyliezť hore na kopec, a tak som si naskicovala prírodu a potom som robila vo vnútri pastelom. Mám vždy pocit, že keď človek je v určitej krajine, získava od nej náboj. To, čo som začala tvoriť na Nižnej Boci, nedalo sa tam aj dokončiť. Hodne som sa snažila domaľovať, lebo len tak je obraz autentický.“
Maliarka Zuzana Bobovská na otázku prečo prijala pozvanie na stretnutie umelcov v Liptove, povedala: „Prijala som sem pozvanie, pretože som v tomto kraji ešte nebola, sú tu hory, dedinka a ja mám rada skôr takéto pokojnejšie prostredie. Mesto ma necháva chladnou, ja potrebujem prírodu na to, aby som mohla maľovať. Vždy si nájdem v nej nejaké zaujímavé detaily. Väčšinou na týchto plenéroch robím klasickú krajinu, lebo človek príde do nového prostredia a upúta ho najmä príroda, je ňou nadšený. Ja navyše skúmam, čo krajina so mnou urobí.“ A v ústraní chaty Z. Bobovská sa nechala vtiahnuť do jesenných farieb prírody okolo Boce, rodil sa obraz mäkkých bockých hôr. Po chvíli pokračovala: „Na takýchto sympóziách niektorí umelci majú svoj program, ten si držia, a je im jedno, kde sú. Niekedy tieto stretnutia človeka inšpirujú možno aj tak podvedome, že si to ani neuvedomuje, potom začne niečo robiť a dôjde mu... aha, veď to poznám. Tak si človek ukladá do hlavy, a keď treba, vyskočí mu to. Vznikajú priateľstvá, vymieňame si potom listy, či skôr dnes už maily. Maliar zvyčajne robí niekde vo svojom ateliéri sám, a keď organizujeme takéto sympóziá, jednak sami spoznávame krajinu, jednak ju chceme ukázať aj iným.“ Takže Nižná Boca, jej prekrásna príroda nastúpila na mnohých obrazoch slovenských aj európskych umelcov cestu za milovníkmi maliarstva.
Tri živly dali život a hĺbku dúhe
Francúzska maliarka Anita Algava bola na sympóziu jedna z tých, ktorá si sledovala svoj program, a tak trošku vo vlastnom stiahnutí si z rušného diania tvorila obraz pripravený aj počítačovou technikou. Chvíľu som ju pozorovala pri práci a obdivovala. Na veľkej zasneženej ploche obrazu maľovala s anjelskou trpezlivosťou drobučké stopy. S každým detailom sa vyhrala, v rozhovore povedala, že potrebuje mať svoj čas na maľovanie, nemôže sa ponáhľať, lebo narobí chyby. Keď zbadala môj záujem, vytiahla album a nad obrazmi vysvetlila: „Námet pre obraz nájdem vo svojej záhrade, jemne ho naskicujem, dotvorím cez počítač, vytlačím, a potom podľa tohto návrhu namaľujem obraz.“ Na obrazoch sa v geometrických tvaroch objavovala záhrada z rôznych uhlov pohľadu, pavučina, slnko, halúzky ihličnanov, zarosené okno a všetko spolu vytváralo originálny maliarkin rukopis. „Nepotrebuje cestovať na druhý koniec sveta, aby našla niečo krásne, inšpiruje sa bežným životom, v ktorom vidí krásu v každom detaili. Vie sa dívať,“ povedala o obrazoch svojej kolegyne Zuzana Bobovská.
Vo voľnom priestranstve chaty okrem obrazov vznikali aj práce z dreva. Práve tu bol najväčší hluk. Pavel Petráš senior v bielom plášti s obrovskými okuliarmi na očiach, ktoré ho chránili pred drobnučkými pilinami poletujúcimi vo vzduchu, sa maznal s kúskom dreva, vtláčal mu svoju predstavu a ono sa poddávalo. Na chvíľu zastavil rozbrusovačku a s otcovskou láskou ukázal aj na už dokončené dielo – dúhu v kmeni stromu. „Mám rád dúhu, spája v sebe tri živly – vodu, slnko a vzduch a vytvára spektrum všetkých farieb.“ V tú chvíľu akoby mu slnko na oblohe chcelo dať za pravdu, prežiarilo dúhu v kmeni a dodalo mu hĺbku.
