Jozef Martikán, osobný tréner svojho syna, nezaprel v sebe známeho maximalistu: „Nebol som veľmi nadšený, európske a svetové striebra sú pekné, keby boli tie Michalove jazdy ešte o kúsok lepšie, tak by bol víťazil. Čo sa týka ďalších dní, skúšame poslednú verziu lode, od novembra naštartujeme všeobecnú kondičnú prípravu.“
Čiastočnú nespokojnosť, no ako vždy aj jasné odhodlanie do budúcnosti, bolo cítiť v hlase Michala Martikána, historicky prvého olympijského víťaza v ére slovenskej samostatnosti: „Pestrá, zaujímavá sezóna skončila trochu skôr ako po minulé roky. Na niektorých pretekoch sa dalo z mojej strany zajazdiť rýchlejšie a presnejšie, zas mi chýbal kúsok od toho, aby som sa stal majstrom sveta. Stále je však krátko po tom, ako sa zmenili pravidlá, zvykali sme si na nové lode, veľa na nich menili a testovali. Budúci rok by sa toto hľadanie malo zavŕšiť, budem si naplno privykať na loď, ktorú by som už nerád menil, a intenzívne trénovať techniku jazdenia na vode, nie skúšaniu nových materiálov.“
Aj keď má pravidelný zberateľ najcennejších vavrínov na svetových kanáloch ešte veľa pred sebou, zaujímavý je aj jeho pohľad na perspektívy nástupcov: „Ťažko sa mi to jednoznačne hodnotí, som neustále na cestách, preto ich nemôžem podrobnejšie sledovať. Záleží na každom mladom pretekárovi, ako sa odovzdá tréningovej reholi. Samozrejme, musia dostať aj impulz z brehu, z času na čas, keď som doma, sa im snažím pomôcť. Keďže je voľných chvíľ v nabitom programe ozaj minimum, smerujú k nim aspoň moje staršie lode a pádla.“
