V Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši sa na Trienale textilu stretli umelecké diela s textilným podtónom nielen zo Slovenska a Čiech, ale z veľkej časti Európy. Viac nám v rohovore povedala riaditeľka galérie Zuzana Gažíková.
Prečo Trienále textilu a prečo v Liptovskom Mikuláši?
V regióne Liptova textil vždy mal svoju tradíciu, aj keď dnes už možno je to viac históriou ako súčasnosťou, ale textil je tu stále živý. Dokonca niektorí výtvarníci, ktorí vystavujú teraz v našej galérii, prichádzajú raz v mesiaci do L. Mikuláša a tu tvoria svoje diela špeciálnou technikou arttexu. Zapožičali totiž svoj vlastný stroj, ktorý získali na túto techniku, jednému výrobcovi v meste. Ten na ňom vyrába technické textílie, ale umelci raz mesačne zas na tom istom stroji vyrábajú svoje gobelíny. Je to zaujímavé spojenie: stroj, ktorý pomáha vyrábať veci bežnej dennej spotreby, je schopný robiť aj umenie. Je to technológia netkanej textílie, kedy vlastne materiál, ktorý sa výtvarníci rozhodnú spojiť nejakým spôsobom, je ihlami akoby vbíjaný do podkladu. Takto vznikajú gobelíny a táto technológia je slovenským patentom.
Dáva textil dostatočné možnosti na umelecké stvárnenie?
Textil bol dosť dlhý čas v úzadí a bol vnímaný ako klasická technika limitovaná možnosťami, ktoré proste sú, a ktoré textil má. Tým, že ho výtvarníci oživili, ukázal, že aj textil má hranice, ktoré sa dajú prekračovať. Môže ostať v podobe klasického gobelínu, ale môže smerovať aj k inštalácii alebo k voľnému umeniu. Môže byť využívaný ako primárny materiál, ale môže byť zároveň nosičom nejakej informácie. Na výstave sa vyskytli práve tieto rôzne polohy, vznikli zaujímavé prepojenia. Niektorí výtvarníci využili už existujúce textílie mnohokrát staršie, dalo by sa povedať skoro až z archívu, na ktoré aplikovali novú informáciu. Napríklad na klasické textilné vreckovky, ktoré sú dnes skoro archaické a takmer sa nepoužívajú, dala výtvarníčka celkom novú sviežu informáciu - emailovú adresu.
Kde je hranica, keď textil je ešte textilom a kedy sa stáva plastovým materiálom?
Pri výbere prác vznikla diskusia, čo sa bude akceptovať ako textil. To, čo ešte z päťdesiat percent je textilom, môže byť predmetom tejto výstavy. Ale keď výtvarníci oboslali výstavu, vznikli diskusie, že predsa plastový materiál nevnímame ako textil. Na druhej strane dnes však bežne rôzne chemické vlákna sú súčasťou textilných materiálov. Mnohokrát prírodný textil už ani nenosíme, sú to vlastne len rôzne umelé náhradky.
Otázka teda znie: čo je textilom? Je to len otázka materiálu alebo je to aj otázka technológie? V technológii textilu môžu byť spracované rôzne materiály. Sú tam výrobky zo silikónov...
Bol záujem umelcov o výstavu?
Prvý ročník oboslalo sedemdesiatdva autorov z pätnástich krajín. Výberová komisia vybrali štyridsaťšesť. Každý z autorov však mohol poslať istý počet diel, aj tie ale výberová komisia redukovala. Výberom sa zaistila istá kvalita výstavy.
Na výstave možno vidieť aj práce Ley Fekete...
Lea Fekete bola prezidentkou celého trienale. S textilom pracuje dlhodobo. Jej diela sú viacej dekoratívnejšieho charakteru. V súčasnosti sa venuje módnym návrhom, interiérovému dizajnu, textilným obrazom a navrhovaniu divadelných a filmových kostýmov.
Nemala porota problém pri určovaní cien?
Porotcovia pri výbere diela uplatňovali rôzne prístupy. Niektorí viac preferovali možno to, ako dielo na nich zapôsobí silou výpovede, emocionalitou, zároveň využitím textilu, ale boli aj snahy dostať do vnímania ostatných porotcov, že textil je aj dezén aj dizajn, že môže mať podoby skôr geometrického charakteru alebo racionálnejšieho. Úplne všetci sa zhodli na hlavnej cene pre Janu Zaujecovú zo Slovenska. Udelili aj Cenu Arttex za najlepšie dielo s prihliadnutím na jeho invatívnosť Kateřine Sechovej z Čiech a Cenu galérie za prekračovanie hraníc Miroslavovi Broošovi. Cenu mesta získala Fínka Silja Puranen, ktorá vyšla z pôvodného archívneho textilu, na ktorý dala novú informáciu a je v nej humanistické posolstvo autorky.
