Zranený orol spadol v obci začiatkom leta a obchádzal okolo miestneho ovčinca, medveď si prišiel do stáda oviec po večeru, ba aj vlci rafinovane ulovili v tom istom stáde svoju korisť. Do Bukoviny sme odniesli prvú päťstokorunáčku zo súťaže MY noviny do každej rodiny, a aby mozaika obce bola úplná, porozprávali sme sa so starostkou Bukoviny s Vlastou Haluškovou a pracovníčkou obecného úradu Kornéliou Plachou o radostiach i starostiach tejto obce v strednom Liptove. Obraz obce by určite nebol kompletný bez slov ich obyvateľov, a tak sme popočúvali o živote najstaršej obyvateľky Valérie Teniakovej, aj sme poklebetili s ďalšími obyvateľmi Bukoviny.
Najstaršia zmienka o Bukovine pochádza z roku 1297, keď kráľ Ondrej III. daroval Ladislavovi pustý les nazývaný Nagbokovina. Obec Bukovina vznikla zlúčením troch častí: Janošovce, Bukovina a Dušany. Dostali spoločný názov podľa najväčšej z nich. Dedina leží v Liptovskej kotline pod Chočskými horami, jej stredom preteká potok Sestrč. Na žiadosť obce Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila v septembri 2006 erb pre Bukovinu. Zatiaľ ho v dedine ešte nemajú nikde vyobrazený, ale starostka Vlasta Halušková ho verne opísala: „V modrom štíte zo zlatej rubínmi zdobenej koruny vyrastajúci strieborný vlk v pravici so striebornou šabľou so zlatou rukoväťou, ľavicou zhora držiaci zlatý grécky kríž. To všetko ovenčené dvoma zlatými bukovými ratolesťami.“
V obci sa nachádza kultúrny dom, ihrisko, obchod a obecný úrad. Na obecnom úrade vás radi privítajú každý utorok, štvrtok a nepárny piatok. Ostatné dni v týždni neúradujú. Obec je malá, starostka funguje na štvrtinový úväzok a pracovníčka úradu na polovičný úväzok. Obec totiž nemá na to, aby tam boli na plný uväzok. Ale to je problémom všetkých malých obcí. Zamestnankyňa úradu Kornélia Plachá má však veľmi dobrý prehľad o všetkom, čo sa v obci deje: „Ja som tu druhý rok, zapojili sme sa do projektu, dostali sme nenávratný finančný príspevok vo výške tristodvadsaťtisíc z operačného programu základnej infraštruktúry z fondov Európskej únie pre územný plán obcí Bukovina a Liptovská Anna. Územný plán sme dali urobiť spolu pre obe obce. Vypracovali sme aj projekt Zvýšenie počtu verejných prístupových bodov k internetu v Žilinskom kraji, ktorý má byť financovaný z fondov Európskej únie. Či sme boli úspešní, zatiaľ nevieme. Na úrade nemáme internet ani fax, všetko robím doma. Bukovina a L. Anna sú malé obce, a pokiaľ sa nám nepodarí získať finančné prostriedky z iných zdrojov, je veľmi malá pravdepodobnosť, žeby sa nám podarilo niečo urobiť z rozpočtu. V týchto malých obciach je ťažká robota, ťažká. Zo štyristotisícového bežného rozpočtu...“ K. Plachá vie, o čom hovorí, druhú časť uväzku má totiž na Obecnom úrade v Liptovskej Anne. Takže má „pod palcom“ obe malé obce. Pokračovala:
„Minulý rok sme spravili projekt na vybudovanie obecného rozhlasu. Tam sa nám podarilo získať finančné prostriedky, zrekonštruovali sme komplet celý obecný rozhlas, dostali sme novú ústredňu, a teraz máme rozpracované aj ďalšie veci, ale nechceme ešte o nich pred voľbami rozprávať.“
Ako zlepšiť životné prostredie
Starostka Vlasta Halušková hovorila veľa o živote v obci, ale dotkla sa aj toho, že v Bukovine je málo mladých. Tých niekoľko sa zapája ako-tak do činnosti: „Máme založené občianske združenie Liptovská Mara. Patria tam obce Bukovina, Bobrovník, Ižipovce a Prosiek. Poslaním združenia je rozvíjať aktivity smerujúce k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju mikroregiónu a skvalitnenie životného prostredia s dôrazom na oblasť cestovného ruchu. Konkrétne v Bukovine chýba informačné centrum. Turistov je tak stopäťdesiat až dvesto cez leto, ktorí tu chvíľu pobudnú a sú ubytovaní na súkromí. Iné ubytovanie im zatiaľ nevieme ponúknuť. V obci máme dobrovoľný požiarny zbor, začínajú sa zapájať aj mladí, čo je potešujúce. História zboru sa píše od roku 1933 a hasiči od začiatku mali aj hasičskú techniku – striekačku DF 16. Na poslednej okrskovej súťaži skončili druhí. V obci máme stodvadsaťdeväť ľudí, každý rok to skáče, nejakí pribudnú, nejakí odbudnú. Viac ako polovica sú dôchodcovia, chceli by sme, aby sa mladí dostali do obce. Mladých v obci totiž nie je veľa. V tomto školskom roku sú to napríklad len štyria žiaci základnej školy. Chodia do spádovej obci v Kvačanoch. Škôlkara ani nemáme, ale máme šesť vysokoškolákov. Hodne mladých odišlo do Anglicka na roboty. Máme len osem mladých rodín.“ Má čo mladých pritiahnuť do Bukoviny? „To je problém,“ povedala starostka, a Kornélia Plachá hneď doplnila: „Výstavba nejakej bytovky tu nie je a pri takom malom množstve peňazí, ktorými obec disponuje, sa to ani nedá realizovať. Žiadna banka nám nedá miliónový úver. Chceme, aby sa obec rozvíjala, aby si tu ľudia postavili domy, samozrejme - čím je viac občanov v obci, tým má obec viac peňazí.“
„Spolupracujeme s Environchemom z Bobrovníka s Rudolfom Kožárom a spolupráca sa týka životného prostredia,“ začala o zamestnanosti v obci starostka. „Ide o dobudovanie odpadového hospodárstva, riešenie problémov čističky a kanalizácie odpadových vôd, skrášľovanie obce a podporu agroturistiky. Teraz zamestnali troch našich občanov. Máme tu aj Agronovu z Liptovskej Sielnice. Otvoria ovčiu farmu na našom katastrálnom území. Už teraz zamestnali troch našich ľudí, a keď otvoria farmu, získajú zamestnanie ďalší asi piati ľudia. Pomáhajú nám najmä v zimnom období s odhŕňaním ciest. Čokoľvek potrebujeme, pomôžu. Začiatkom októbra urobili aj akciu pre svojich zamestnancov, ale pozvali aj nezamestnaných a predstaviteľov obce. Bolo to také poznávacie stretnutie pri guláši.“
Rozhovory s obyvateľmi
Kedysi v obci žili a pracovali kolár, remenár, kováč. Ten posledný mal v dedine šmikňu, v ktorej podkúval kone, robil podkovy. V Bukovine boli aj tri mlyny, voda bola prudká a bolo jej dosť, aby mohla uživiť všetky tri. Pri ceste spájajúcej Liptov s Oravou sa nachádza zrekonštruované sídlo zemianskej usadlosti, priamo v dedine na kopci zvonica. Ako sa dostanem k starej zvonici, ktorú starostka označila ako historickú pamiatku obce? Bukovinčan Ivan Mrnčo starší poradil, odprevadil a doplnil o dedine: „My tu máme až štyri cintoríny.“ Prekvapene na neho pozriem, taká malá dedinka? „Áno, pretože dakedy každá rodina akoby mala svoju hrobku. Pochovávali príbuzných na iných miestach a postupne tu vznikli štyri cmitery. Na jednom sú pochovaní Bukovinskí, na druhom Meškovci, v ďalšom Mrnčovci a posledný je v Janošovciach.“
Nezamestnaných som stretla pri hrabaní jesenného lístia pod zvonicou – aktivačné práce. Najzhovorčivejšia bola Hanka Krčulová. Medzi rečou niečo pohrabala a vysvetlila: „Vyrubujeme konáre, čistíme kanále, cintorín sme kosili, okolo cesty sme vykosili, čistíme autobusovú zastávku. Stále máme robotu, ešte aj v zime odhadzujeme sneh.“ Prikyvujú aj ďalšie dve ženy s hrabľami. Sú z Liptovskej Anny, pracujú v Bukovine, pretože vraj tam starosta nemá pre ne robotu.
Nezamestnaný Mikuláš Bukovinský, ochotne so mnou vyšiel k zvonici. Stojí v miernom kopci v lese, takmer stratená v kroví. Sama by som ju sotva našla. Keď sme k nej prišli, M. Bukovinský ju otcovsky poťapkal po šikmej strieške a vysvetlil: „Zvonica stojí už dávno, ale strechu na nej som opravoval aj ja. Hoci je takto v lese, chodievame do nej aj zvoniť. Napríklad na Silvestra presne o polnoci aj so šampusom, ale zvoníme aj výročia a pohreby.“
Chalupár z Bratislavy, čiperný šesťdesiatnik, čistil podjesennú záhradku a pochvaľoval si pokoj a ticho v Bukovine.
Oženila som sa
Vekový priemer obyvateľov Bukoviny podľa starostky V. Haluškovej je štyridsaťtri rokov. Najstaršími obyvateľmi sú Valéria Teniaková, Vlastimil Droppa, bývalý učiteľ, a Cyprián Gaško, bývalý kolár. „Narodila som sa v roku 1920 v Janošovciach, vtedy bolo v dedine dvanásť domov a mali sme jedného richtára. Potom sa tri dedinky – Janošovce, Bukovina a Dušany spojili pod jeden názov Bukovina. My ale stále používame pôvodné názvy,“ začala spomínať Valéria Teniaková. „Naša rodina mala majetok a tri dievčatá, dve sestry sa vydali a odišli z majetku. Ja som ostala doma ako chlapec, aj som sa oženila.“ Podľa Valérie tým, že ostala na majetku, zastala funkciu chlapca v rodine, a preto dodnes vraví, že sa oženila. „Dobrého muža som mala. Nepil, všetko vedel urobiť.“ Gazdovali na zdedenom majetku, žili družne nielen v rodine, ale aj v dedine. Gazdiné si pomáhali, vedeli, čo kedy ktorá varí, videli si doslova do hrncov. „Koštovali“ z dobrôt, ktoré navarili, viac sa rozprávali, stretávali, neboli totiž televízory. „Potom nám vzali majetok do družstva, muž sa stal živočichárom, ja som robila na poli. No nemal kto dojiť, tak poď ty, Vaľa, aj s predsedovou ženou, tridsaťpäť kráv som dojila. Ručne dvanásť rokov za päť–desať korún. Ale v družstve sme boli ako jedna rodina, správali sme sa k majetku ako k svojmu, veď bol náš. Potom nás zlúčili so štátnymi majetkami s Liptovskou Annou a Bobrovníkom, a hoci sme kravy aj celý majetok dali do družstva, dodnes sme nedostali nič napríklad za kravy.“ Valériu aj po toľkých rokoch nespravodlivosť mrzí.
Potom sa v spomienkach vrátila najstaršia obyvateľka Bukoviny do vlastnej rodiny. V očiach sa jej zaleskli slzy. A niekoľkokrát. Život sa s Valériou Teniakovou nemaznal. Predkladal jej na prežitie krásne dni v kruhu rodiny a priateľov, aby jej potom ukázal aj bolesť. Najprv zomrel od večera do rána jeden syn, príčina neznáma, potom na leukémiu manžel. Keď mu chorobu zistili, hneď sa pýtali, aký stres prežil? Smrť vlastného dieťaťa. Valéria si utrela zaslzené oči. No nešťastiam nebol koniec. Druhý syn zomrel pred dvomi rokmi. S jeho smrťou sa už musela vyrovnávať Valéria sama, bez manžela. Slzy jej stekajú po tvári. Keď šesťdesiatročný syn oberal čerešne, spadol zo stromu. Rovno pred vchodom do domu. Zlomil si panvu, umrel. Valéria má celú udalosť stále pred očami, často zaplače. Prežiť smrť vlastných detí je tá najväčšia rana, ktorú osud môže matke zasadiť... Ťažko, preťažko sa s tým vyrovnáva, rana, aj keď občas trošku zacelie, ostáva stále boľavá. Napriek tomu Valéria so slzami v očiach povedala: „Aj tak verím životu, verím Bohu a ďakujem mojim blízkym, ktorí zomreli, že tu so mnou boli. Aj keď boľavo odišli a bolesť v srdci nechali... Preto hovorím a viem, prečo to hovorím, že kto žije a má nadelené od Pána Boha zdravie, nech si ho šanuje. Všetko krásne i boľavé si musí každý človek niesť sám. Pán Boh nám to dal, on najlepšie vie, aký poriadok potrebujeme. Verím v neho, dáva mi silu, ale neraz sa vyplačem do hlavnice. Napriek tomu som rozum nestratila. Mám obrovskú radosť z pravnúčika Miška, každý deň sa s ním vyberiem na prechádzku.“ Päťmesačný Miško je jej slniečkom, spokojný chlapček, úsmev mu neschádza z tváre. Jeho rodičia bývajú s Valériou v jednom dome. Okrem Miška majú ešte sedemročného školáka Martina a Valéria je šťastná: „Čakám už desiate pravnúča.“
Hnevníkov nemá
Valéria Teniaková mala mozgovú porážku. „Stalo sa mi to pri dojení. Seklo ma, zdalo sa mi, akoby ma niekto udrel do hlavy. Aj som sa otočila, kto to urobil? Bolel ma chrbát, v dedine sme nemali telefón, tak ma odviezli do nemocnice na aute rovno z roboty. Ležala som na intenzívke. Raz prišiel lekár a povedal: ,No tie vaše nohy,´ mala som ich špinavé z čižiem, sestričky nemali na mňa čas a ja som nemohla chodiť, aby som ich umyla. Hnevníkov ale nemám, neviem sa vadiť.“
Dlhé roky pracovala ako poslankyňa Okresného národného výboru (ONV) v Liptovskom Mikuláši v hospodárskej aj zdravotnej komisii. Keď bola v nemocnici, chodievali za ňou priatelia z okresného výboru. „Mali ma radi,“ s úsmevom doložila. Poslankyňou bola za štyroch predsedov ONV v L. Mikuláši, odišla odtiaľ pre starobu. Podľa Valérie sa dakedy v Bukovine veselšie žilo. Nacvičovali jednoaktovky, fungoval Červený kríž, Zväz žien, ale v mnohých situáciách si dokázali ženy pomôcť aj bez chlapov. „Raz horela udiareň, kým by prišli hasiči, nič by z nej neostalo. My sme požiar uhasili samy... Všetko teraz ale v Bukovine upadá, niekedy tu bola bieda, ale láska. Teraz je väčšie bohatstvo, televízory, ale nenávisť. Vrstovníčky mi vymreli, nemám kamarátky. Deväť pravnúčat je mojou potechou, ale v lete som bola aj pri vnučke na južnom Slovensku a veľa sme pochodili. Boli sme v Bratislave – po rokoch som si pozrela zasa Slavín a Devín, je to tam pekné, ale zmenené. Navštívili sme aj Smolenice, Červený Kameň, Senec, Piešťany, Trnavu – tam som stretla speváčku Jadranku – mám ju veľmi rada, stretnutie ma potešilo.“
Valéria už pochovala väčšinu svojich vrstovníčok, celý rad pohrebov ju zastihol – dvaja synovia, muž, mamka zomrela šesťdesiatštyriročná, sestra, švagor, otec zomrel deväťdesiatsedemročný... Pred smrťou si uvedomoval, akú veľkú zodpovednosť za gazdovstvo dal na plecia svojej dcéry a ako ju priviazal k majetku. Lúčil sa s ňou so slovami. „Vaľka, mrzí ma, že si musela ostať na majetku, akoby si bola chlapcom...“
