„Keď pôjdete ku mne, prosím, nespoliehajte sa na môj sluch, domáhajte sa vstupu všetkými možnými prostriedkami, dovolené je aj kopanie, lebo v cinkaní, búchaní, hukotu televízorov a výťahu, nepočujem,“ povedal do telefónu viac po česky ako po slovensky osemdesiatročný Miloslav Rešl z Liptovského Mikuláša. „Privítam vás vystreľovaním rakiet a mávaním rukami, chlebom, soľou a slivovicou, ukážem vám pekné knihy a veľa cédečiek. Akú hudbu máte rada? Operu? Amstronga? Pijete kávu či čaj? Do kávy si dávate aj cukor? Pripravím, ale nemajte veľké očakávania.“ Teda nebudem mať žiadne, hlesnem nesmelo do prúdu rečí. „Ale to majte,“ s dôrazom povedal hlas na druhom konci telefónu, „môj byt je plný roztomilých drobností.“
Miloslav Rešl ma privítal a hneď sme vbehli do histórie jeho života. Spoznávala som rodový strom od „pradedečka“, ktorý bol veľmi vitálny muž a vzal si za manželky postupne tri sestry. Až najmladšia ho prežila. Miloslav sa narodil pod vojenským stanom neďaleko Mladej Boleslavi. Rodil ho plukovník, ktorý sa zapovedal, že sa ženskej nedotkne, ale pri rodiacom sa Miloslavovi sľub porušil. Vždy ho vraj za to pri stretnutí chcel vyzauškovať. Vzťah k vojsku sa u nich dedil: „dedeček“ bol strelmajster, otec pyrotechnik, aj Miloslav sa stal pyrotechnikom. Okrem toho miloval a dodnes miluje zbrane. Keď sme poznávali v byte jeho knižnicu, očká mu svietili, keď sa dotýkal kníh o zbraniach. Ale vlastní aj množstvo iných kníh. Takmer všetko odborných. „Beletriu som porozdával a postupne si budujem odbornú knižnicu. Na najvyššej polici mám knihy o zdraví, potom nasledujú zbrane, encyklopédie, skautské – ja som bol, som, aj vždy budem skautom, náboženské – mám bibliu, korán aj knihy od jehovistov, ale aj kuchárske knihy, Haška, Wericha, Jiráska – toho milujem.“ Knižnicu si sústavne dopĺňa najmä najnovšími encyklopédiami. Do jeho sveta patria aj cédečká – vážna hudba, opery, obrovské množstvo videokaziet o prírode. „Rád čítam, počúvam hudbu a cestujem. Japonsko, Izrael, Francúzsko, Maroko, Egypt, Grécko, Thajsko, India, Španielsko, Holansko, Nemecko... Nemecko mám rád, tam som začal moje cesty, aj Kyjev mám rád.“
Keď predmety rozprávajú
Miloslav pristúpil k skrinke, aby mi k množstvu roztomilých drobností povedal jednotlivé story. Bral predmet po predmete a vysvetľoval: „Táto šálka je z Japonska, ryžový porcelán, pozrite sa proti svetlu...“ V modro-bielej šáločke som videla zrnká ryže, doslova svietili. Potom z malinkatej taštičky vytiahol tri šatky z Francúzka v národných farbách a pridal epizódku: „Pred Notre Damom som sa stretol s obrovským černochom a rozprávali sme sa: ja, český Žid zo Slovenska, on černoch vo Francúzsku po rusky.“ Potom zdvihol polievkovú lyžicu a sadol si s ňou do kresla. Nasledoval ďalší príbeh. Dlhší. „Keď som bol prvýkrát v kasárňach, veliteľ kontroloval, či máme my vojaci všetko. Stáli sme pri posteliach s menovkami a on vykrikoval – košele - ukázali sme košele, šitie – ukázali sme šitie, príbor – ukázali sme príbor, ale ja som podotkol, že nemám lyžicu. On však skonštatoval, že keď mám vidličku a nôž, mám väčšinu, a to už je príbor. Prihlásil som sa ale do služby do kuchyne. Kamaráti sa mi divili, no ja som si uvedomil, že v kuchyni budú aj lyžice... Boli. Strieborné, pretože som bol v dôstojníckej kuchyni. Prvýkrát v živote som kradol. Polievkovu lyžicu. Mám ju dodnes – moju zlatú striebornú lyžicu. Podľa knihy z histórie lyžíc som zistil, že je z roku 1820, a tak má svoje miesto medzi týmito predmetmi vo vitrinke.“
Dôležité je odísť v pravý čas
Miloslav Rešl sa od roku 1953 potápal, dodnes má doma potápačský výstroj, ale pod vodu už nejde. Rád ho vraj niekomu daruje. Hovorí: „Najdôležitejšie je odísť včas. Včas som odišiel z tancovania, včas som odišiel z potápania, včas som zanechal pyrotechniku. Je to najväčšie umenie, aby si človek uvedomil, na čo ešte má a na čo už nie.“
Miloslav sa veľa, veľa rokov venoval i spoločenským tancom. Tancoval, od roku 1960 viedol kurzy, organizoval súťaže v spoločenskom tanci, bol členom národných i medzinárodných porôt. Po jednom porotovaní na Dunajskom pohári v Bratislave ho pozvali do Talianska, kde hodnotil aj tanečný prejav striptérok. „To som bol mladý, blbý šesťdesiatročný muž,“ okomentoval taliansky pobyt. Samozrejme, že dnes sleduje aj tanečné súťaže v televízií a hodnotí hodnotenie poroty. Nepáčilo sa mu, ako porotkyňa sfúkla Maroša Kramára, že nemal podľa nej vystreté ruky. Miloslav zaujal tanečný postoj a prakticky úkon predviedol. V pohybe rúk, v postoji tela sa dal vytušiť majster tanca.
Má niekoľko krstných mien
„Pokrstili ma podľa židovského spôsobu a dostal som meno Natan. Doma ma rodičia volali Natú, priatelia Tan. Pred nacistami ma mal ochrániť krst kresťanským kňazom, a tak som dostal meno Miloslav. To mám najradšej.“
Ako trávi Miloslav Rešl svoje dôchodcovské dni? „Knihy, hudba, bavím sa, chodím po svete. Páčia sa mi pekné ženské a chcel by som mať nadhľad, ako má Maroš Kramár. Nemám ho síce rád, ale vážim si ho.“ Precestoval takmer celý svet, plnil si a stále si ešte plní, svoje sny. Jedným z nich bolo potľapkať sfingu v Egypte po zadku. Stalo sa. Sám ale hovorí, že si jeden sen splní a ďalší sa objaví. Na poličke má množstvo katalógov z cestovných kancelárií a sníva. Určite však na Vianoce alebo na Silvestra pôjde za svojím priateľom Ejom do Izraela. Možno si spolu zalietajú na helikoptére, pretože Ejo ju dostal na sedemdesiatku...
„Hnevá ma, že som sklerotik, veľmi dobre si pamätám veci z minulosti, čo sa stalo pred týždňom, zabúdam. Žiaľ, náhradné diely do gebule nikde nemajú. Nohy, ruky áno, do hlavy nič.“
Autor: DagmaRA