Esperanto je medzinárodný umelý jazyk vytvorený z mnohých národných jazykov. Pripomína mi trochu taliančinu, trochu latinčinu. Vladimír Škuta, predseda Liptovského klubu esperantistov tvrdí, že je to v podstate ľahká reč. „Všetko ženské končí na ino. Kocúr je napríklad kato, mačka katino. Nemusím sa učiť dve slová, stačí jedno,“ hovorí. Prvá veta, ktorú sa naučil po esperantsky, znela: Čevalo estas besta. Znamená - kôň je zviera. Symbolom esperanta je zelená päťcípa hviezda. Zelená je farba nádeje, espero znamená nádej.
V jazyku esperanto vyšla nedávno aj útla brožúra, ktorá obsahuje múdre a vtipné myšlienky a postrehy Ľudmily Škutovej, Vladovej matky. O esperante napríklad povedala: „Je to pekná myšlienka, len neviem, či aj Pán Boh tomu bude rozumieť.“ Brožúra má názov Vortobruoj, čo znamená hrkotavé slová. A prečo ju tak autor nazval? „Raz som navaril ryžu. Asi bola tvrdá, lebo keď som ju dal mame, spýtala sa: Čo za hrkolce si to uvaril? Zapáčilo sa mi to, preto hrkotavé slová,“ vysvetlil V. Škuta. Brožúru preložila do esperanta Darina Hofereková, ktorá z nej čítala úryvky na autorskom večere v liptovskomikulášskej knižnici 13. októbra.
V podkroví knižnice si esperantisti z celého Slovenska vypočuli nielen hrkotavé slová, ale prezreli si aj fotografie Vlada Škutu a dozvedeli sa čo-to o jeho záľubách. Je totiž nielen esperantista, ale aj úspešný fotograf a športovec. Niečo prezradil o sebe autor sám, niečo doplnil esperantista Ján Vajs a bývalý liptovskohrádocký primátor Július Medvedi, ktorého Vlado Škuta učil esperantský Otčenáš. S esperantistami chodil na niektoré ich akcie, páčilo sa mu, že veľa cestujú, sú dobre organizovaní a všade, kde prišli, našli spriaznené duše. Vďaka J. Medvedimu majú v liptovskohrádockej knižnici aj esperantské časopisy.
Slová v podkroví knižnice v piatok trinásteho hrkotali asi takto:
Pomohla slanina
Veľký športovec som nebol, každé lyže som polámal. Ale mal som dobrého učiteľa telocviku. Behávali sme a akosi som stále vyhrával, tak ma prihlásil do atletického klubu Dukla L. Mikuláš. Ale najviac ma bavila cyklistika a zostalo mi to dodnes. Jazdil som dokonca za Iskru L. Mikuláš,“ prezradil V. Škuta a J. Vajs dodal: „Na bicykloch sme boli aj v Rumunsku. Je tam veľa psov, často nás prenasledovali. Napádajú posledného a Vlado býval väčšinou posledný, tak si to odniesol. Raz sme mu nenápadne dali na koleso kúsok slaniny. Mali ste vidieť, ako rýchlo sa prepracoval na prvé miesto.
Ruský tank
Fotografovať som začal v 68. roku, keď prišli ruské tanky. Jeden sa „vykotil“, tri-štyri dni bol hore pásmi. Mal som spolužiaka Petra Hazuchu, ktorý mal fotoaparát Ljubiteľ. Dohodli sme sa, že príde a ten tank odfotíme. Ale neprišiel, tak som sa rozhodol, že si idem kúpiť fotoaparát. Prišiel som do obchodu a opýtal som sa, aké majú. Mali len Ljubitel. Povedal som, že taký nechcem. Ale keď iný nebol, tak som si ho nakoniec kúpil. Stál 295 korún a 15 korún puzdro. Mám ho doteraz. Celkom úspešne som s ním tank odfotil.
Nebojím sa ľudí
Čo fotím najradšej? Jeden redaktor napísal, že najviac mi sedí reportáž. Veľa fotografov fotí krajinky a zábery, kde je málo ľudí. Ja sa ľudí nebojím, sú veľmi zaujímaví. Čo sa týka starých ľudí, netvrdil by som, že nemajú humor. Skôr si myslím, že je necitlivosť ľudí, ako sa na nich pozerajú. Určite ho majú. A sú to nádherné veci, ktoré hovoria.
Vynaliezaví eštébáci
Keď Američania v 69. pristáli na Mesiaci, bol som na Slapskej priehrade. Prišiel ku mne nejaký chlap a dal mi do ruky leták. Bolo na ňom napísané Deň hanby, lebo bolo práve prvé výročie vpádu sovietskych vojsk do Československa. Potom pre mňa prišli eštebáci a začali ma vypočúvať. Chceli napísať, že som hral na gitare, ale nevedeli, aké i sa tam píše. „Napíš bendžo alebo mandolína, tam viem isto, že sa píše mäkké,“ povedal jeden druhému, a tak napísali, že som hral na bendžo. V živote som ho v ruke nedržal, ani mandolínu...
Majster Bratislavy
Prvé vážne fotenie bolo v Bratislave asi v roku 1976. Bol tam jeden pán Štefan Kelemen a hovorí: „A vy na Liptove viete aj fotiť?“ Hanbil som sa aj fotky ukázať. Ale bol tam Karol Mráz a hovorí: „Čo sa bojíš, poď, ukážeme tým namysleným Blavákom.“ Tak som nakoniec fotky ukázal a porota ich ohodnotila celkom pozitívne, čo ma posmelilo. Dokonca som o tri roky získal titul majstra Bratislavy.
Tajné fotky
Veľmi si vážim fotografie, na ktorých som nafotil majstra Martina Martinčeka. On fotografoval rád, ale nikomu nechcel dovoliť, aby fotografoval jeho. Neznášal hlavne fotenie s bleskom. Ja som si kúpil veľmi citlivý film a tajne som ho nafotil bez blesku. Nikdy som mu tie fotky neukázal. Martinčeka si veľmi vážim. Nikdy nechcel ísť do porôt, hovoril, že amatéri fotia lepšie ako on. Raz ho nahovorili do nejakej poroty ale povedal, že nechce vidieť fotky, ktoré vybrali, ale tie, ktoré nevybrali. Tam uvidel aj moje fotky a čudoval sa, čo v nich uvidel a ako to, že to predtým sám nevidel a nenafotil. Raz bola jedna akcia a nikomu nechcel dovoliť fotiť. Ale povedal, že Škuta môže...
Americký kozmonaut
Fotografoval som aj amerického kozmonauta Jamesa Irvina, keď bol v Liptovskom Hrádku. Ale viac si cením fotografie, ktoré nafotil básnik Ivan Šobáň, lebo som na nich vedľa kozmonauta Irvina aj ja. V Hrádku sa mi podarilo odfotiť aj Karla Kryla a Magdu Vášáryovú, keď kandidovala na slovenskú prezidentku. Narodila sa v ten istý deň a mesiac ako ja. A vraj som odfotil aj Paľa Ruska, ani som o tom nevedel. Kedysi dávno som odfotografoval v Hrádku jedného chalana, čo behal na ihrisku s loptou, okuliarmi a nohavicami na traky. Neviem, kto to bol, ako sa volal. Július Medvedi tvrdí, že je to Pavol Rusko. Neviem. Ja som fotku nazval Dušan a dokonca vyhrala súťaž v Bratislave.
Prebrodil som Dunaj
Magické miesto je pre mňa prameň Dunaja, aj keď vlastne Dunaj nemá prameň. Dve riečky Breg a Brigah, pramenia v Nemecku v Čiernom lese a pri meste Donaueshingen sa spájajú. Tam je vlastne začiatok Dunaja. Takzvaný nultý kilometer. Odtiaľ je asi 1,7 km v Dunaji vody asi po kolená, takže sa dá v pohode prejsť z jednej strany Dunaja na druhú. Prešiel som, takže som vlastne prebrodil Dunaj. Hovoril som to raz jednému a ten sa čudoval. Že vraj sa asi ešte vtedy v Alpách netopili ľadovce...
Lotyšská nudapláž
S esperantistami sme boli aj v Lotyšsku. Povedali nám, že je tam nudapláž. Išiel som ju hľadať a pýtam sa jednej ženy: „Kdeže je tá nudapláž?“ Ukázala mi, že na jednej strane mužská a na druhej ženská. Ale nič som nevidel. Vytiahol som fotoaparát s tristovkou objektívom a žena povedala: „Nesvabódno.“ Ale vzápätí si to rozmyslela a dodala: „Daj smatríť.“ Asi si myslela, že je to ďalekohľad a chcela vidieť holých chlapov.
Čierne prasa
Úspešným fotografom je aj syn Vladimíra Škutu - tiež Vladimír. Nedávno získal v Poľsku ako jediný Slovák cenu za fotografiu trojhlavého slovinského kopca Triglav. Fotografuje aj dcéra V. Škutu Mária. Žije v Anglicku a jej otcovi sa veľmi páčila fotografia, na ktorej je veľké čierne zviera. Mária ho odfotografovala v anglickej ZOO, lebo ešte nikdy vraj nevidela také čierne prasa. Ale otec zistil, že to nebolo prasa, ale tuleň...
Sto maratónov
Vlado Škuta robí občas aj koláže. Na jednej sú traja muži a maratónska bežkyňa Ľudmila Šunová, ktorá zabehla vyše sto maratónov. Pod fotografiou je text: „Táto spoločnosť na fotografii spolu zabehla vyše 100 maratónov: V. Škuta – 0 maratónov, V. Surovček – 0 maratónov, P. Škuta – 0 maratónov, Ľ. Šunová – vyše sto maratónov.“
Vidí inak
Ján Vajs o Vladovi Škutovi: „Vlado má cit pre obraz aj slovo. Vidí veci, ktoré my nevidíme alebo ich vidí inak. Preto sú jeho fotografie také dobré. Má aj cit pre detail. Niekedy zoberie účtenku, lístok, zbiera skalky, a neskôr zistíme, že je to vzácnosť. Doma má napríklad zbierku archeologických nálezov. My sme videli len obyčajné skalky.“ (Časť svojej zbierky doniesol V. Škuta aj do knižnice. A tak sa v nej ocitol aj kúsok črepu z rímskeho tábora či jantár, ktorý nazbieral na jantárovej ceste.)
Dovetok
Minulý týždeň potešila Vlada Škutu jeho fotografia na titulnej strane medzinárodného časopisu Muscle and Fitness. Je na nej majster Európy v klasickej kulturistike Karol Maliňák z L. Mikuláša. V. Škuta je nielen dobrý fotograf, esperantista a cyklista, ale ale aj pravidelný dopisovateľ týždenníka MY Liptov, píše aj sentencie a poviedky. Ale hlavne je to dobrý, obetavý a skromný človek s vnímavou dušou a otvoreným srdcom. Ku cti mu slúži aj to, že sa vzorne stará o svoju mamu a svokru, ktoré majú spolu úctyhodných 187 rokov.
