Len vysušená kytica zo stovky ruží vo váze v predsieni dvojizbového bytu bude na osemnásť mesiacov pripomínať päťdesiatpäťročnej Dane jej dvadsaťročnú dcéru Elenku. Presne rok a pol totiž strávi mladá žena v istom slovenskom krízovom centre pre drogovo závislých na odvykacom pobyte.
Dana bola šikovné dievča a po skončení vtedajšej strednej všeobecnej školy študovala na pedagogickej fakulte bratislavskej univerzity. „Vysokú školu som nedokončila, prišlo dieťa, chlap nás opustil, ostala som s malým dieťaťom sama,“ spomína na časy, ktoré sama označuje za tie lepšie v jej živote. „Našla som si dobrú a zaujímavú prácu, hoci časovo náročnú, ale vedela som si poradiť.“ Neskôr sa vydala, s manželom mala ďalšie dve dcéry Elenku a Patríciu, ale prišiel rozvod. Čím ďalej, tým viac sa začal Dane život prevracať naruby. Pribúdali problémy finančné, zdravotné, s bytom, najnovšie s drogovo závislou Elenkou. „Všetko sa mňa váľa, nevládzem už, ničomu nerozumiem, dlhy narastajú.“
Bez tepla a teplej vody
Dana vyše dvadsať rokov býva v jednom z obytných domov v liptovskom meste. Bytovka s tridsiatimi bytmi bola pôvodne podniková. Prvý majiteľ ju musel kúpiť, pretože bola súčasťou objektu, ktorý kupoval v rámci privatizácie. Neskôr ju predal terajšiemu majiteľovi, podľa Dany vraj nezákonne a o problémy s bytom odvtedy nie je núdza. Štrnásti nájomcovia bytov sa so súčasným majiteľom súdia, kvôli výške nájomného, plateniu za služby, ktoré nevyužívajú, údajne vysokým a podľa nich neoprávneným doplatkom za teplú vodu a kúrenie... Dana je však, aspoň podľa toho, čo sme videli, na tom najhoršie. Keďže býva na najvyššom poschodí, majiteľ bytovky ju odpojil od vykurovania aj dodávky teplej vody. „Od jari 2004 mi netečie teplá voda, radiátory sú studené,“ listuje v chronologicky usporiadaných dokumentoch, rozhodnutiach, uzneseniach. Priznáva, že na nájomnom a poplatkoch mala dlhy a chcela sa s novým majiteľom dohodnúť na splátkovom kalendári. „Lenže on sa so mnou odmieta baviť. Povie mi, že ak sa mi nepáči, môžem z bytu odísť.“
Danina situácia s bývaním v spomínanej bytovke je dosť komplikovaná. Napríklad aj preto, že doteraz nemá s novým majiteľom nájomnú zmluvu. Podľa zmluvy s pôvodným majiteľom domu mala platiť 248 korún nájomné a 350 korún za teplú vodu, plus necelú stovku za spoločné priestory a výťah. Výmer nájomného podľa súčasného majiteľa je však až 1 500 korún. „Finančne som na dne už dlhší čas, preto mi už v minulosti vznikli isté dlhy na nájomnom. Stále však trvám na tom, že keby som ich mohla splatiť po častiach, tak ich zaplatím. Aj na súde majiteľovi domu povedali, aby mi vypracoval splátkový kalendár, ale on na to nereaguje. Naposledy sme mali pojednávanie v marci pred dvoma rokmi, vtedy súd odročili, a odvtedy to stojí tak, ako to bolo. Nechápem, prečo neboli ďalšie pojednávania, neviem, prečo za dva mesiace roku 2004 mám nedoplatok za kúrenie vyše sedemtisíc korún. Veď toľko neplatia v iných dvojizbových bytoch ľudia za teplo za celý rok. Prečo mám platiť za výťah, keď už dva roky nefunguje. V kolene mám kliny, pohybujem sa s francúzskou barlou a na šieste poschodie musím chodiť pešo. Aj susedia sú nahnevaní. Bývajú tu ľudia po infarkte, s onkologickými chorobami, cukrovkári, matky s malými deťmi. Veď je to katastrofa a riešenia sa nevieme dovolať,“ vyratúva Dana nedostatky, ktoré v dome sú. Bytovka je naozaj ošarpaná zvonka aj zvnútra, múry sú popraskané, omietka opadaná, schody obité, osvetlenie spoločných priestorov porozbíjané. Zub času sa do budovy poriadne zahryzol, stopy po opravách alebo investíciách do chátrajúceho paneláku nevidieť. „Zateká mi aj do izieb. Keď prší, musím dávať vedrá a iné nádoby, aby voda netiekla na koberce. Steny sú zvlhnuté, splesnivené, padá z nich omietka na zem, ba aj do hrncov, keď varím. Cítim sa v tomto byte ako v base, lebo si nemôžem na návštevu pozvať ani mamu, ani najstaršiu dcéru s vnúčaťom. Mama by bez výťahu ku mne ani nevyšla, navyše, keď k nám niekto vojde, začne kýchať, kašľať. Taká plieseň a vlhko v byte je len na chorobu,“ hovorí Dana a ukazuje na podráždenú pokožku na tvári, začali jej vraj vypadávať aj vlasy. Ráno sa spolu s dcérou Patríciou (predtým aj Elenkou) budia do zimy a stuchnutého vzduchu, kúpať sa chodia raz do týždňa k susedke. „Ešteže nám dovolí ísť k nej okúpať, ale predstavte si moje dcéry, veď to je hrozné, že sa mladé ženy nemôžu osprchovať každý deň. Kamarátky si radšej tiež domov nevodia, hanbia sa, v akom prostredí musia bývať.“
Bývanie horšie ako v base
Obidve Danine mladšie dcéry chodili na strednú školu, Elenka do susedného mesta. „Už aj vtedy nám pomáhali susedia, požičali na autobus, aby mala za čo cestovať a školu dokončila. Umyli sme za nich za to schody. Patrícia začala pracovať, robí aj soboty a nedele, a to za minimálnu mzdu. Cez víkendy nemá nárok ani na stravné lístky. Ani tomuto nerozumiem. Pracovnú zmluvu jej predlžujú každého pol roka, takže si nemôžeme vziať ani pôžičku, aby sme sa z toho dna trocha odrazili. Ja som bola invalidná dôchodkyňa, prišli zmeny v zákonoch, invalidný dôchodok mi vzali, vraj som zdravá, tak som sa stala nezamestnanou. Nemali sme z čoho žiť, dostala som nejaké peniaze zo sociálky. Teraz, zase po novom, ma uznali za plne invalidnú, ale chcú odo mňa naspäť peniaze, ktoré mi vtedy sociálka dala. Dá sa tomuto všetkému rozumieť? Veď, keď som vtedy tie peniaze potrebovala a dali mi ich, aby som s dvoma deťmi vyžila, prečo ich musím teraz vrátiť? Mestu musím platiť miestny poplatok za odpad. Pritom nevyhodím takmer nič, odpad separujem, odnesiem do zberu. Nápoje kupujem len vo fľašiach, ktoré sa dajú vrátiť. Handry dávam ľuďom na dedinu, za to mi dajú aspoň zeleninu a trocha mäsa. Ale vraj mi mesto poplatok za odpad nemôže odpustiť, ani znížiť. Nech robím, čo robím, nič nepomáha. Neexistuje sa dostať k dákej korune,“ vyratúva ďalšie problémy Dana. Pritom si presne pamätá všetky dátumy, kedy jej prišlo ktoré rozhodnutie, upomienka a hneď to ilustruje dokladmi. „Najhoršia Veľká noc bola pre mňa pred dvoma rokmi, keď mi zobrali invalidný dôchodok. A toto leto bolo tiež strašné. Nestačí, že bývame v chátrajúcej plesnivej bytovke, ale majiteľ začal rekonštruovať neďalekú budovu. Bolo nádherné počasie, ale ani okno som nemohla otvoriť. Od rána tam bol buchot až z toho hlava bolela, prachu neúrekom. Do bytovky sa dá vojsť len úzkou bráničkou a keď nedisciplinovaní vodiči pred ňou zastanú tak, že sa nedá ani vojsť, to je tiež poriadna drzosť. Potom voláme len mestskú políciu, aby robila s nimi poriadky. Ale predstavte si, že niektorí zo susedov chorých na srdce dostane infarkt. Veď sa k nemu ani záchranka nedostane. Ale majiteľa domu to netrápi, vraj je to už územie mesta. Bol sa u nás pozrieť aj primátor, nič sa nezmenilo. Teraz je pri bytovke aj autobusová zastávka a k nej vysoký schod z panelov. Verte, že keď pôjdem na úrad práce, budem prvá, ktorá si tam zláme nohy. Vravím, je to horšie, ako v base. Ale koho to zaujíma, kam sa máme obrátiť, kto môže pomôcť?“
Mama, je mi zle, asi umieram
Pomôcť mame vyriešiť rodinnú finančnú situáciu sa snažia aj Patrícia s Elenkou. Lenže zo spomínanej Patríciinej minimálnej mzdy sa ktovieako „vyskakovať“ nedá. Elenka sa preto rozhodla, že kvôli lepšiemu zárobku pôjde pracovať do susednej Českej republiky. Tešila sa aj na ubytovanie, veď čo už môže byť horšie, ako doma plesnivejúca izba s opadanou omietkou a popraskanými okennými tabuľami aj rámami. A navyše finančne mame pomôže. Lenže ani jej odchod za prácou do zahraničia sa neobišiel bez problémov. „Naopak. Čo som si ja odvtedy prežila, neprajem zažiť žiadnej matke,“ začína hovoriť neistým hlasom Dana a utrie si vreckovkou líce, po ktorom jej stekajú slzy.
Elenka odišla do Čiech vlani v septembri s kamarátom. Robota nebola zlá, ani ubytovanie, ani plat. Lenže kamarát po čase zmenil pracovné miesto a Elenka ostala stovky kilometrov od mamy a sestry úplne sama. Domov sa však nechcela vrátiť. Myšlienka, že sa vráti do takého depresívneho a nezdravého prostredia bytu, s ktorým si roky nevedia dať rady, jej naháňala strach.
„Raz v noci v auguste zazvonil telefón a Elenka mi zlomeným hlasom povedala, že jej je veľmi zle a umiera. Čo som mala robiť, veď som v jej okolí v Čechách nikoho nepoznala, nevedela som kde je, čo sa stalo,“ nerada sa vracia Dana o pár mesiacov späť. Zavolala teda do nemocnice v meste, kde Elenka pracovala. Tam jej poradili, aby sa, ak sa jej to ešte podarí, spojila s Elenkou a tá nech zavolá na číslo záchranky, ktoré jej nadiktovali. „Našťastie sa dcéra v telefóne ozvala, nadiktovala som jej to číslo, nech tam zavolá. Povedala, že skúsi, ale vraj smrť už cíti celkom blízko.“
Doslova o päť minút dvanásť dorazila záchranka k Elenke a Dana sa dozvedela krutú pravdu. Jej dcéra, ktorá sa kvôli samote v zahraničí i rodinným finančným a bytovým problémom dostala do zlej partie, hľadala východisko v drogách. Situáciu prestala mať pod kontrolou a predávkovala sa. Zlyhávali jej takmer všetky vnútorné orgány. Hospitalizovali ju na psychiatrickom oddelení.
„Ako by ani to nestačilo, začali ďalšie starosti kvôli preukazu poistenca. Elenka mala preukaz Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorý si do Česka zobrala so sebou. Po čase si tam vybavila Európsky preukaz zdravotného poistenia vo Všeobecní zdravotní pojišťovne. Keď po troch mesiacoch v Čechách prišla vlani na Vianoce domov, po Novom roku išla slovenský preukaz poistenca vrátiť, takže jej ostal len ten český, takzvaná eurokarta.“
Boj s drogovou závislosťou
Na psychiatrickom oddelení v istom českom meste Elenka strávila mesiac. Myslela si, že s drogovou závislosťou je koniec. Vydržala však len pár dní. Mala však toľko odvahy, že na psychiatrické oddelenie s odhodlaním zbaviť sa závislosti definitívne druhýkrát prišla sama. „Lekár jej však povedal, že ako Slovenka sa musí ísť liečiť na Slovensko, pretože v Čechách jej môžu poskytnúť len nevyhnutnú lekársku starostlivosť. Tu už ale naozaj končí sedliacky rozum, to sa nemôžu poisťovne dohodnúť medzi sebou, keď obidve krajiny sú v Európskej únii? Je to nedomyslené,“ myslí si Dana, ktorá musela situáciu ihneď riešiť. „Požičala som si peniaze na cestu, aby som pre Elenku išla, pretože samu ju z nemocnice nechceli pustiť. Čo ja som cestou prežila. Nevedela som, čo bude, ako bude, ako bude Elenka reagovať, keď jej oznámim, že ju beriem domov. Keď sa to dozvedela, hneď reagovala slovami, že si radšej život zoberie, ako by sa mala vrátiť do tej stuchnutej kutice, v ktorej sa nemôže ani poriadne umyť. Počas dlhej cesty mi v hlave vírili otrasné spomienky na tú českú psychiatriu, kde som videla doslova znetvorené výrazy tváre drogovo závislých mladých ľudí, ich prázdne pohľady. Elenka sedela v aute, agresivita sa u nej striedala s útlmom, pozerala som na jej dorezané predlaktia a nevedela som si predstaviť, čo bude ďalej.“
Po návrate domov dostala Elenka v noci záchvat, nechcela tam ostať, hovorila, že radšej skočí z okna. „Ešte v noci som s ňou išla do nemocnice na pohotovosť, nechali ju na psychiatrii. Slovenský preukaz poistenca nemala, tak ju po pár dňoch prepustili, až kým sme nevybavili opäť slovenskú kartičku. Potom ju v nemocnici nechali mesiac,“ hovorí o peripetiách so zdravotným poistením Dana a z dokladov vyberá list z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorom Elenke oznamujú, že musí zaplatiť pokutu, pretože slovenský preukaz poistenca odovzdala poisťovni až po troch mesiacoch od odchodu do Českej republiky. „Ja už naozaj ničomu nerozumiem, prečo mi to nepovedali vtedy v poisťovni, keď sme preukaz boli vrátiť? Čo už mňa postihlo, to sa nedá vypovedať ani pochopiť?“ kladie si otázky Dana sama pre seba.
Jedno s čím je spokojná, je to, že Elenka je už na odvykacom pobyte. Prvé mesiace s ňou nemôže mať žiadny kontakt, informácie o dcére má len od jej terapeutov. Keď sa opýtame, od koho dostala pred časom Elenka tých sto ruží, ktoré sú teraz v predsieni plesnivého a rozpadnutého, ale inak čistého bytu, Dana odvetí: „Od svojho bývalého priateľa, ktorý odišiel za robotou do Rakúska. Veľa mladých odchádza do zahraničia, ale po mojich skúsenostiach už viem, že ani tie zarobené peniaze nestoja za to! Teraz mi najviac záleží na zdraví mojej dcéry.“
Ale aj na to Dana potrebuje peniaze. Za psychologické testy, aby Elenku mohli do krízového centra pre drogovo závislých prijať, zaplatila päťstovku, mesačne Elenkin odvykací pobyt bude stáť dvetisíc korún. Dlhy narastajú, šanca prísť k nejakým peniazom je malá. Dana už nevládze a dookola si pre seba kladie otázky: Vysvetlí mi toto všetko niekto? Naozaj musíme takto žiť? Nikto si neporadí s majiteľom bytovky, aby mi dal splátkový kalendár? Musím dostávať stále upomienky a pokuty? Prečo súdy stoja, úrady nekonajú? Dokedy sa takto dá vydržať? Ktovie, či sa od niekoho dočká odpovedí...
