Svetlo sveta sme uzreli v inom kúte Slovenska. Dnes žijeme v Dovalove. Tu sa prebúdzame do nového rána so slnkom vychádzajúcim spoza Kriváňa, hukotom Belej za domom, spevom škovránka v záhrade i burácajúcim hromom prichádzajúcim zväčša od Michalova. Tu sme si založili svoje nové rodiny, tu sme naše deti učili materinskou rečou pomenovať všetko, čo sme videli a preciťovali vôkol seba. Do dovalovskej zeme sme začali vysádzať stromy, semienka plodín, či kvetín. …chlieb a soľ nás čaká na stole, tu sa vraciame, tu nás čakajú…
Naša dedovizeň je inde a je nám drahá. Ale to nič nemení na skutočnosti, že dnes sme tu doma. Tu v Dovalove, ktoré v týchto dňoch oslávi všetkých svojich rodákov. Tých, ktorí žijú od kolísky až po starobu tu, alebo odišli inde. Tak, ako sme my prišli, aby sme tu vítali svojich vnukov a možno tu niekedy našli svoj večný pokoj… Čas plynie so svojou precíznosťou, rovnakým, stálym tempom.
Strieda sa deň s nocou, ročné obdobia si podávajú žezlo svojej vlády, roky sa vpisujú do letokruhov. Takú tvár má čas, v ktorom vytvárame dobu a v nej sa odvíja život každého z nás.
610 rokov ubehlo od prvej písomnej zmienky o obci. Koľko ľudí, osudov sa za ten dlhý čas vystriedalo? Koľkí vdýchli Dovalovu dušu, koľkí tu zanechávajú viditeľnú stopu?
Autor: Zdenka Jurčová, rodáčka zo Zamaguria
