„Po majstrovstvách Európy som si dal päť-šesť týždňov takého trošku miernejšieho oddychu. Postupne som nabiehal na čoraz tvrdšiu prípravu. Od augusta nastúpila tvrdá rehoľa dvojfázových tréningov a diét. Deň som začínal skoro ráno za tmy, pokiaľ deti ešte spali, aeróbnym šliapaním na stacionárnom bicykli a večer po práci hlavná zaberačka v posilňovni. Ak k tomu prirátame striktnú diétu, posledné tri mesiace boli neskutočne kruté. Stále som však mal pred sebou jednoznačný cieľ, ako dvojnásobný šampión starého kontinentu a dovtedy nezdolaný pretekár uspieť na vrcholnej svetovej scéne. Mojou prvoradou povinnosťou bol postup do päťčlenného finále, snom medailový návrat domov. To som ziskom striebra napokon splnil, ale aj po pár dňoch vo mne prevláda sklamanie nad radosťou,“ začal svoj čerstvý návrat k nedávno skončeným majstrovstvám sveta Ľuboš Maliňák, mikulášsky klasický kulturista. „Podľa renomovaných odborníkov som to striebro nezískal, ale utrpel, a mal som oprávnene vystúpiť ešte o stupienok vyššie. Keďže však bol šampionát v Čechách a špičková atmosféra v krásnej vítkovickej hale potrebovala jedno domáce zlato, skončilo sa to inak. Účastníci zo všetkých kútov sveta, pretekári, rozhodcovia, delegáti, ma po súťaži pristavovali a unisono tvrdili, že som morálnym víťazom. Za všetko hovorí poznámka jedného Čecha: „Ale sme ťa uklidili.“ Rozhodca, ktorý má ohromné skúsenosti so slávnou kulturistickou Olympiou, konštatoval, že ma nemal čím poraziť, nemal jedinú lepšiu partiu, bol som symetrickejší, mohutnejší, vyrysovanejší, on však mal český pas.“
Klasická kulturistika, predtým pod názvom bodyfitness, sa v mužskej podobe dostala premiérovo do programu majstrovstiev sveta v kulturistike.
Bolo to neuveriteľne ohromujúce podujatie. Jubilejný šesťdesiaty svetový šampionát bol podľa tvrdenia mnohých doteraz najlepší, vo výnimočne pripravenom prostredí sa stretlo takmer tristo kulturistov zo šesťdesiatich štyroch krajín celej planéty. Už oficiálne váženie a meranie ponúklo prehliadku hory dokonale vypracovaných svalov. V každej kategórii súperilo o najužšie finále okolo dvadsať až tridsať vyrovnaných konkurentov. Keďže kulturistika nie je olympijským športom, nič väčšie sa už asi nedá zažiť. Želám každému pretekárovi, aby sa zúčastnil niečoho takého.
Váš pohľad na tento festival svalov skalilo rozhodnutie arbitrov, ktorí vám prisúdili „až“ druhú priečku.
Viem, že o pár rokov si už iba málokto spomenie, ako to vlastne bolo. Prehral som na papieri, nie v očiach ľudí, ktorí sa v tom vyznajú. Všetko je to pre mňa výzvou a motiváciou pripraviť sa na budúcoročný šampionát. Na malebnom kórejskom ostrovčeku chcem vystúpiť na pódium čo najdokonalejšie pripravený, aby už nikto nemal najmenšiu šancu pochybovať o tom, že som si prišiel po zlato. Vynechám jarnú časť sezóny, moje telo si už nevyhnutne potrebuje výraznejšiu regeneráciu. Podstatnejším dôvodom je, že sa chcem viac venovať rodine, splatiť jej dlh, o ktorom vie iba moja skvelá tolerantná manželka. Keby som mal po svojom boku niekoho iného, určite by som sa v športe nedostal tam, kde dnes som. Preto patrí mojej najväčšej podporovateľke neskonalá vďaka, bez jej tolerancie by som to popri starostlivosti o rodinu a práci nezvládol.
Pocítili ste aj podporu blízkych?
V ostravskom hľadisku som počul manželkiných bratrancov. Slovenský fanklub tvorilo niekoľko stovák priaznivcov, ktorí sme intenzívne cítili. Pre všetkých som bol víťazom, rovnako ma privítali najbližší po návrate domov. Povzbudzujúce slová mi ihneď telefonoval riaditeľ nášho mikulášskeho Centra voľného času, v ktorom pracujem, stihol som sa už zvítať aj s mojím najbližším kolegom Romanom Králikom. Čakám, čím ma podpichnú chlapci z krúžku kondičnej kulturistiky, ktorých vediem. Dúfam, že som nikoho nesklamal.
Aké sú vaše krátkodobé a dlhodobé plány?
Týždeň, možno desať dní si doprajem úplne voľnú stravu bez tréningu. Postupne začnem trénovať tri, štyri razy do týždňa s postupne upravujúcou sa diétou. Od začiatku nového roka pôjdem do toho čoraz intenzívnejšie smerom k spomínanému októbrovému kórejskému vrcholu, kde sa chcem ukázať stopercentne pripravený.
Na záver, prečo sa vlastne venujete estetike svalov?
Kulturistika je hlavne skvelým sebapoznávaním, životným štýlom. Posledný mesiac pred súťažou je dokonalým martýriom. Zo stravného lístka sa prakticky úplne vypúšťajú tuky. Aby si telo nespaľovalo popri zásobách tukov aj svaly, musí si človek dopĺňať bielkoviny. Môj jedálny lístok v predsúťažnom období tvorí kilogram kuracích pŕs, niekoľko surových mrkiev a pár lyžíc ryže, a s tým musím zvládnuť čoraz brutálnejšie tréningové dávky. Je to niečo také, akoby ste si sadli do auta, ktoré má v nádrži iba výpary, a chcete s ním uháňať stošesťdesiatkou. Všetko toto sebazaprenie podstupujem dobrovoľne, nejde mi v prvom rade o tituly a vavríny. Ešte raz sa vrátim k práve skončeným majstrovstvám sveta. Boli pre mňa nezaplatiteľnou životnou skúsenosťou, ktorá ma zase výrazne posunula dopredu.
