Taizé je dedinka vo Francúzsku v Burgundsku, kde v roku 1940 založil Roger L. Schütz ekumenickú rehoľnú komunitu. Do Taizé prišiel zo Švajčiarska ako 25-ročný a počas 2. svetovej vojny ukrýval ľudí utekajúcich pred fašistickým režimom a Židov. V centre každodenného života v Taizé stojí spoločná modlitba trikrát denne. Bratia v komunite žijú z práce vlastných rúk, nemajú žiadne dotácie, neprijímajú nijaké dary, žijú v celibáte, niektorí v malých skupinách - bratstvách - medzi veľmi chudobnými. V súčasnosti má komunita viac ako sto bratov, ktorí pochádzajú z rozličných prostredí, katolíckych aj protestantských, a majú korene vo viac ako dvadsiatich piatich národoch.
Brat Roger bol celosvetovo uznávanou autoritou, v Taizé ho navštívil pápež Ján Pavol II. aj Matka Tereza. Za svoje dielo zmierenia dostal mnoho medzinárodných ocenení, napríklad Cenu UNESCO aj Templetonovu cenu. Vlani v auguste ho počas modlitby ako 90-ročného zavraždila pred tisícami ľudí duševne narušená Rumunka.
Do Taizé chodia každoročne tisíce ľudí rôznych vierovyznaní zo všetkých kútov sveta, aby sa zúčastnili na stretnutiach, stredobodom ktorých je vnútorný život a ľudská solidarita. Taizé navštívili už po štvrtýkrát aj študenti a pedagógovia z Evanjelického gymnázia Juraja Tranovského v Liptovskom Mikuláši. O svojich dojmoch z Taizé nám napísala riaditeľka Spojených evanjelických škôl v L. Mikuláši Soňa Barániová.
•••
„Mnohí poznáme túto vnútornú dilemu: Ako ďalej? Kam? Labyrinty v najrozličnejších súvislostiach existujú od nepamäti. Mýtický Tézeus našiel cestu z pozemského labyrintu kráľa Mínosa podľa nite, ktorú mu z lásky venovala Ariadna. Ktovie, či pomenovanie francúzskej dediny Taizé má čosi spoločné s Tézeom.
Lásku. Iste. Veď základné krédo Taizé je: Boh je láska. Ale môže mať spoločné aj to hľadanie. Hľadanie cesty z labyrintu súčasného širokospektrálneho poznania,cesty z množstva názorov, slov, podnetov.
Týždenne sa v Taizé stretávajú stovky, častejšie až tisícky prevažne mladých ľudí, ktorí týždeň (ak sa rozhodnú, tak i dlhšie) žijú podľa pravidiel zakladateľskej komunity. V skromnom ubytovaní, zo skromnej stravy, v dialógoch o biblických textoch, prípadne,ak sa tak rozhodnú, v úplnom tichu. Trikrát denne komunita ponúka bohoslužby zvláštne tým,že v niekoľkých jazykoch sveta sa prečíta text z Biblie a v nasledujúcom tichu každý o ňom uvažuje vlastnými vnútornými silami - ako chce,ako vie,ako chápe či nechápe,ako reflektuje...
Denne spevokoly pripravujú známe piesne z Taizé, opäť v mnohých rečiach, aby aspoň chvíľami bol každý oslovený svojou rečou. Inak je jazykom Taizé angličtina. Ale nič sa nedeje, ak neviete. Vždy sa nájde niekto, kto povie, či preloží za vás. Neobvykle ochotne. Rovnako, ako sa neobvykle ochotne každý prihlasuje na výkon nejakej práce: rozdávať raňajky, umývať riad, pomáhať v kuchyni...
Aj v našich podmienkach sa vie, že najsilnejší účinok na človeka má jeho vlastný zážitok - zážitok na sebe. Taizé je zážitok. Zážitok života v spoločenstve, ktoré o kresťanských princípoch nehovorí až tak veľa, ale žije nimi bez akejkoľvek štylizácie sa. Láska k blížnemu, pomoc, potlačenie svojho egoizmu, svojich negatívnych emócií, to je normalita. Normalitou je aj živá nedirektivita. Nikto nekontroluje, nenapomína, nesankcionuje, nevyhráža sa. Verí sa v silu vnútorných sebarozvojových síl každého človeka, v silu jeho svedomia. Je tu ale aj nefalšované zmierenie sa s tým, že u každého to nefunguje.
Asi je málo miest na svete, kde si človek tak intenzívne uvedomí hodnotu ticha a pokoja pre život človeka. Priestor, v ktorom analyzuje prežité a premýšľa, ako ďalej.V svetských povolaniach nás už hluk, stres a napätie vytláčajú zo seba samých. Ale my sme to, ktorí sa rozhodujeme či áno, či nie.
Spoločenstvo, pokoj, dôvera, nedirektivita. Prekonávanie rozdielov. Vo vierovyznaní, v rase, v jazyku. Hľadanie čistého človečenstva. To Taizé ponúka. Neprikazuje.“
Autor: -r-
