Do knihy spomienok na Ondreja Jariabka prispel aj Dušan Tarageľ. Stávali spolu na jednom javisku a mali ešte niečo spoločné: obaja radi hrali karty a oboch ich to ťahalo do Liptova. Dušana Tarageľa najmä do Pribyliny, kde sa narodil.
„Samozrejme, ako každý človek nosí v sebe anjela i čerta, nosil ich v sebe aj Ondriš Jariabek. Bol vášnivý kartár, ale veľmi rád nás skúšal pri preferansi, či sme dosť obozretní, a nepriznal dajme tomu farbu. Keď sme na to prišli, vedel sa neuveriteľne rozčúliť a kričal, že už končí a viac nehrá (bolo to hlavne vtedy, keď prehrával)! A vytočiť ho vedel v takých chvíľach hlavne Tóno Mrvečka. Hovorí mu: ,Ondrík, aj keď sme nedohrali a ja som tiež prehral, ja som Tarageľovi tie jeho vyhraté peniaze aj tak zaplatil! Veď je mladý, má rodinu a peniaze potrebuje.´ Až o týždeň, keď sme sa vracali zo zájazdu, prišiel Ondriško v autobuse za mnou a hovorí: ,Tu máš, sopľoš, tých tridsaťsedem korún, ktoré si vraj odo mňa vyhral.´ Ale nevydržal a predsa len položil otázku: ,Naozaj ti Mrvečka zaplatil?´ Nechcelo sa mu veriť, že áno.
A čo najviac Ondro Jariabek miloval? Bol to nespútaný a nenapodobiteľný fanúšik Slovana Bratislava – tak v hokeji , ako i vo futbale. Za víťazstvo Slovana by bol dal život. Povráva sa o ňom historka, že keď boli v rozhlase reportáže z prvej hokejovej či futbalovej ligy, chodil vraj na javisko s malým tranzistorom v kostýme a so slúchadielkom v uchu. V jednej hre Wiliama Shakespeara všetci herci ako porotcovia pri súde veršovali, len Ondriš bol ticho. Až kým Slovan nestrelil gól. A on to fanúšikovsky magické slovko ,gól´ vraj zakričal v tejto vážnej scéne priamo na javisku.“
Na Ondreja Jariabka ako veľkého športového fanúšika spomína aj Martin Sarvaš.
„Neľutoval čas ani námahu, keď hral Slovan. Musel byť na štadióne. Lenže viete, ako je to s hercom: z predstavenia odísť nemôže. Ani vypýtať sa nemôže. Hrať sa musí každý večer. Predstavenie je sväté. Ale Ondriš využil aj polhodinku voľna a bežal na svojom trabantíku na štadión, aby aspoň na chvíľu uvidel svojich miláčikov. Bola to krásna, nikomu neškodiaca vášeň. Raz takto odbehol na hokej. Mal všetko presne vyrátané. Stačilo prísť do divadla do pol ôsmej večer. Lenže herec, ktorý večer hral, sa musel v divadle hlásiť už o šiestej, že o predstavení vie a že príde načas. Ondriš teda prišiel na štadión, zaparkoval, Slovan po prvej tretine viedol 1:0, lenže Ondriško musel odísť do divadla. Beží k trabantu, a tu hrôza! Auto je zablokované tak, že sa na ňom nedajú otvoriť dvere. Veď kto by predpokladal, že nejaký majiteľ auta odíde po prvej tretine. Oblial ho horúci pot. Električkou by svoj výstup nechytil. Bolo mu do plaču. Ale musel sa z tejto šlamastiky dáko dostať. Čo nevymyslel? Rukou, ktorá sa mu horko-ťažko pretisla cez otvorené dvere auta. S námahou stiahol okno. Vydriapal sa na susedné auto a tento, vtedy už sedemdesiatročný človek, prepchal sa cez okno do trabanta. Prišiel do divadla naozaj spotený ako myš...“
