Možno sa Mária chcela len vyrozprávať. Možno čakala hneď pomoc. Možno vyrozprávala svoj príbeh len preto, že sa s ňou život kruto zahral, že jej stále nedovolí žiť naplno v hmotnom dostatku a v zdraví. A ona tak túži zdvihnúť hlavu z biedy a chorôb svojich detí! Osud jej deťom totiž nedoprial zdravie.
Obe sa narodili postihnuté. Lucka ťažšie. Pánboh jej vraj nadelil krásy plné priehrštie – milá tvár s modrými očami, blondínka. Na zdraví však šetril. Syn je na tom relatívne lepšie. Má ťažko postihnuté oči, bol dvakrát na ne operovaný, ale je samostatný, toho roku zmaturuje a chce odísť do Anglicka. Vraj má dosť tohto života a za hranicami vidí lepší. Mária bojuje vo svojom vnútri: pustiť ho? Nikdy nebol od nej dlhšie preč. Asi mu nebude brániť. Aj ona by ho chcela vidieť šťastného a veselého. O manželovi Mária dlho nerozprávala. Nechcela? Až cez množstvo otázok vyšlo z nej, že vraj robí na železnici. Niečo málo zarobí. Nehľadala Mária pomoc vo svojom okolí? Raz áno, aj dostali z charity potraviny. No všetci v bytovke vedeli, že charita pomohla a ona to ťažko znášala. Navyše dostala bitku. Od muža. Prečo to urobila, prečo všetci musia vedieť, že on neuživí rodinu? Bitky sa jej vraj ujde často, povie so slzami v očiach. Líce i brada udreté, ústa takmer bez zubov.
„Dcéra v detstve prekonala mozgovú obrnu, má ťažkú astmu, poškodený žalúdok, tenučké ruky, veľmi ťažko chodí, vzadu na hlave má nezhubný nádor, ktorý rastie a ešte tohto roku jej ho musia odstrániť, pretože tlačí vzadu na hlavu a pravdepodobne sa jej aj preto stále zhoršuje zrak,“ rozhovorila sa Mária najmä o dvadsaťjedenročnej Lucke. Na dôvažok vytiahne správu z psychiatrického vyšetrenia. Mentálna retardácia. Prognóza je nepriaznivá, lekári nepredpokladajú zlepšenie psychických funkcií. „Sme v ťažkej situácii, do výplaty máme dvanásť dní a doma 30 korún...“ akoby chorôb nebolo dosť a v rodine sú aj vážne finančné problémy. „Máme problémy s peniazmi, na bytovom je za minulý rok nedoplatok dvadsaťtritisíc, neviem si vôbec predstaviť, aj keby nám dali splátkový kalendár, ako to splatíme. Najviac sa bojím toho, že nám byt zoberú. Nebudeme vládať platiť aj nájom, inkaso... Muž robí posunovača, jeho výplata nám nestačí. Spočiatku bol iný, teraz asi situáciu nezvláda, nepovie nič, ale niekedy ho aj niekoľko dní nevidíme. Neviem, kde chodí.“
Devätnásťročný syn bude čaluníkom, ale po škole chce odísť zahraničia. Nepáči sa mu, ako žije v rodine. Nikde nechodí, zo školy rovno domov a ani kamaráti k nemu nechodia. Ak Mária potrebuje niekde odísť, on ostáva s Luciou. Samu ju nemôžu nechať. Správa z psychiatrického vyšetrenia: Lucia je nesamostatná, bojí sa byť sama, ťažko chodí, ale nevydrží dlhšie ísť, niekedy pre bolesti plače...
„Žijeme na kraji sídliska blízko hory, a tak s chorou dcérou môžeme chodiť do lesa. To má veľmi rada. Chodíme na hríby, zberáme bylinky – u nás sa iný čaj nevarí len bylinkový. Dcéra chodieva na liečenie, už bola zo štyridsaťpäťkrát. Často je však aj v nemocnici. Práve pred niekoľkými dňami sa vrátila, ležala tam desať dní na infúziách,“ prechádzala v rozhovore Mária z jednej udalosti na druhú, vždy sa každá výpoveď zvrtla k Lucii. „Postihnutá je od narodenia, chodila do špeciálnej školy. Ale tam bola za rok možno len tri mesiace, pretože pre chorobu ostávala doma alebo chodila po nemocniciach. Ja mám tiež zdravotné problémy, mala som mozgovú príhodu, mám vysoký tlak a puchnú mi ruky...“
Nechcela by Mária nechať aspoň na určitý čas Luciu v ústave? Nie, rozhodne pokrútila hlavou. Lucia je priveľmi fixovaná na matku, matka na Luciu. Mária si myslí, že odlúčenie by ani jedna z nich nezvládla.
Lucka žije vo svojom vlastnom svete, odkázaná na pomoc svojej mamy a brata, často je skleslá a rozladená. Bojí sa byť sama a bojí sa byť s ľuďmi. Pletie z farebných nitiek náramky priateľstva, priateľov však nemá. Len Mária je jej jedinou istotou.
