Na bobroveckých droboch si pochutila aj Eva Šuranová, ktorá na olympijských hrách v Mníchove v roku 1972 skočila do diaľky 667 cm a získala bronzovú medailu. Je to dodnes jediná ženská atletická medaila z olympijských hier, ktorú vybojovala Slovenka. Olympijskú medailu však nemá doma v sekretári. Najskôr ju vystavovali na Bratislavskom hrade a potom presťahovali do športového múzea. Od maturity žije Eva Šuranová v Bratislave, predtým bývala v Dunajskej Strede, ale narodila sa v Maďarsku. Vždy sa však cítila a cíti ako Slovenka. Do Bobrovca chodí už asi štvrťstoročie aj s partiou minimálne dvakrát za rok kvôli prírode, aj kvôli ľuďom. Bobrovecké droby však ochutnala prvýkrát, najviac jej chutili šialence. Kým ochutnávala a rozdávala autogramy, trochu sme ju vyspovedali.
Aké to bolo ma olympiáde v Mníchove v 72. roku?
Za tú medailu vlastne vďačím tak trochu doktorovi Fischerovi, dnes slávnemu kardiochirurgovi. Tesne pred olympiádou som mala problémy s ischiatickým nervom, zapálil sa mi, nemohla som poriadne vystrieť nohu ani bežať. Doktor Fischer ma vyšetril a urobil mi taký zákrok, že mi pichol do chrbtice injekciu, ale bolo riziko, že môžem na pol roka ochrnúť. Upozornil ma na to, ja som to riziko na seba zobrala a nakoniec z toho bola olympijská medaila. Olympiádu som absolvovala už s dvojročnou dcérou, o dva roky som bola druhá na majstrovstvách Európy, ale potom prišli neúspechy. V 79. roku som nepostúpila do finále, mala som tri prešľapy, tak som prišla domov a nechala to tak. Koncom roka som otehotnela znovu, narodila sa mi druhá dcéra a o dva roky tretí vyrátaný syn.
Vyrátaný?
Áno. Dala som si ho vyrátať u doktora Jonáša.
Zdedilo po vás niektoré z vašich detí športový talent?
Zdedili všetci, len nemali pevnú vôľu. Aj vnučka vie plávať, lyžuje, hrá tenis, každý šport ovláda, ale vrcholovo nie.
Ešte športujete? Koľko by ste asi skočili do diaľky dnes?
Možno tri metre aj to s maximálnym úsilím. Predky aj zadky ma zaťažujú (smiech).
Čo ste robili, keď ste skončili so športovou kariérou?
Robila som vysokú školu, ale fakultu telesnej výchovy som nedokončila. Od roku 76. som pracovala ako referentka na bytovom podniku v Bratislave, posledných päť rokov som robila ako manažérka v školiacom stredisku pri ministerstve stavebníctva. Keď som mala 54 rokov, išla som podľa zákona do dôchodku, keďže mám tri deti, a odvtedy vegetím doma.
Aké máte koníčky?
Mám rada turistiku, záhradkárčím, rada varím, starám sa o dvoch psov, to sú moji miláčikovia.
Nechceli ste byť trénerkou?
Nie, lebo tréner je otrokom pretekárov, štadióna, cestovania... Podľa mňa nemôže mať normálny usporiadaný rodinný život, a ja som vždy chcela mať tri deti. To bola moja túžba.
Kto bol váš tréner?
Pavol Glesk. Je o 15 rokov starší a nedávno sme si konečne potykali. Kým som športovala, nedalo sa, lebo som bola dosť svojská, každému som hocičo povedala rovno do očí. Dával nám niekedy také zaťažujúce tréningy, že som si hovorila: Jediné šťastie, pán tréner, že si netykáme, lebo sa nedá povedať vy blbec... Teraz mal 75 rokov, ja 60, a keď sme sa stretli, hovorím: Paľko, počúvaj, už mám dosť rokov, tak si konečne potykajme...
Stýkate sa s nejakými športovcami?
Najviac s Máriou Mračnovou, sme rovnaký ročník. Robí v olympijskom výbore a je predsedkyňou slovenského atletického zväzu. Teraz som sa kontaktovala napríklad s dievčatami Velďákovými. Sú to dvojičky, obe skáču do diaľky, jedna trojskok. Jana Velďáková je už len jeden cm podo mnou, skočila 667.
Prekonal vás na Slovensku niekto v skoku do diaľky?
Doteraz ma prekonala len Eva Murková, skočila 701 cm. Nikdy nebola na olympiáde ani žiadnych významných pretekoch, bol to jediný veľký pretek a hneď slovenský rekord.
Majú to podľa vás dnešní športovci ľahšie alebo ťažšie ako vy pred 35 rokmi?
Dnešní športovci to majú podľa mňa ťažšie, aj keď majú sponzorov a my sme žiadnych nemali. Ale sponzori ich v podstate vykorisťujú, neustále chcú od nich výkony, takže sú neustále napätí a stresovaní, že keď nedosiahnu nejaký výkon, nedostanú príspevky. Určite sme to mali ľahšie a boli sme skvelé partie. Povzbudzovali sme sa, držali sme si palce, na sústredeniach aj na súťažiach sme si vedeli urobiť srandu zo všetkého a aj pri namáhavých tréningoch bolo dobre. Teraz kamaráti v športe neexistujú, každý je zaujatý len sám sebou.
Hovorí sa športom ku zdraviu, ale aj športom k trvalej invalidite. Ako je to s vami? Vyzeráte veľmi dobre, zrejme nemáte žiadne zdravotné problémy..
Mám, čo by som nemala. Bolia ma členky, kolená, bedrové kĺby, absolvovala som niekoľko operácií, pukajú mi brušné svaly, žlčník mám vonku, mandle mám vonku, ani neviem, aké všelijaké operácie som už absolvovala. Ale to je normálne, sú na tom aj horšie.
Čo by ste odkázali mladým športovcom?
Snáď len toľko, že aj keď nemôže byť každý vrcholový športovec, každý mladý človek by mal športovať. Kvôli svojmu zdraviu a pre potešenie. Šport robí ľudí lepšími, skromnejšími, cieľavedomejšími, športovci vedia lepšie bojovať s nepriazňou osudu, v práci sa vedia lepšie presadiť, sú vytrvalejší. Podľa mňa sú športovci dobrí ľudia, nepoznám takého, ktorý by bol vydriduch.
