Kde bolo, tam bolo, za liptovsko-mikulášskou galériou a za detským dopravným ihriskom v Materskej škole Čs. brigády v L. Mikuláši vyrástlo koncom októbra zvečera do rána tekvicové kráľovstvo. Keď deti prichádzali ráno do škôlky, v oknách ich vítali rozsvietené tekvicové hlavy a žiarili celý deň. A keby len žiarili! Ony svietili až do tmy a vytvárali rozprávkovú atmosféru. Svietiace hlavy z tekvíc pomáhali deťom z Mesiačikovej triedy vyrobiť ich učiteľky Zlatka Melnová a Ľubica Droppová. Ale ani rodičia sa nedali zahanbiť a priniesli do škôlky tekvicové hlavy. Koľko ich všetkých bolo? Ťažko povedať – dvadsaťpäť?, tridsaťpäť? Najväčšiu pozornosť budili tie najväčšie, ale aj tie najvtipnejšie. Hneď pri vchode visel zo stropu tekvicový čarodejník so širokou náručou, akoby chcel všetkých schovať v rozprávke. Od neho až k detským papučkám v šatniach sa tiahla tekvicová výzdoba na oknách. Tekvičky a tekvice sa na prichádzajúcich usmievali alebo mračili, škôlkarsky dvor bol plný tekvicových hláv s ušami a štrbavými úsmevmi. Najväčší zážitok mali deti v podvečer, keď sa rozsvietili v tekvicových hlavách sviečky. Filipko Vojtko prišiel do večerného tekvicového kráľovstva nielen s maminou a ockom, ale do rozprávky pozval aj svoju psiu slečnu Stelinku.
„Tekvicové kráľovstvo sme vytvorili tohto roku prvýkrát v rámci strašidelného novembra a týmto dňom chceme začať v škôlke novodobú tradíciu s tekvicami,“ povedala Z. Melnová. „Pre deti je zaujímavá hra svetla a tieňa, a práve tekvice nám to umožnili. V kráľovstve deti vytvárali prekrásne rozprávkové príbehy o tekviciach. Večer rozsvietené tekvice zas vzbudzovali pozornosť okoloidúcich, mnohí sa tu zastavovali a obdivovali jednak tekvicové hlavy, jednak kašírované chobotnice či vodníkov na svetlách chodby. Tie robili tiež deti na balónoch alebo na fitloptách podľa veľkosti, ktorú sme chceli s kašírovanou hlavou dosiahnuť. Niektoré tekvice si deti po akcii odniesli domov, niektoré ostali ešte na školskom dvore.“
