Nesmelo vošla do redakcie, niekoľkokrát sa ospravedlnila, že možno jej rozprávanie nebude zaujímavé. Potom sa Elena Bakošová z Liptovského Hrádku rozrozprávala, svetielka v očiach žiarili nadšením. Kedysi pracovala tridsaťšesť rokov v geologickom prieskume, celý život robila ako terénna pracovníčka. Vďaka tejto práci dobre spoznala celý Liptov, ale len na dôchodku si dokázala plniť detské sny: chodiť po horách, robiť výstupy na rôzne končiare, prekonávať na túrach samu seba. Zapísala sa do turistického oddielu a výstúpila na rôzne končiare Slovenska. Jeden sen si však niesla v sebe od druhej triedy základnej školy a splnila si ho len tohto roku. Bájny Olymp bol tým snom a pokorila ho až neskoro na dôchodku. „Keď som na trvalej dovolenke, musím pre seba niečo urobiť. Chodievam po horách v okrese, ale aj mimo, ak nájdem k sebe kamarátku,“ povedala a hneď aj doplnila, že na jednom výstupe v slovenských horách ju oslovila mladá žena: „Nechcete ísť do Grécka?“ „Ja a do Grécka?“ opýtala sa Elena prekvapene. Potom sa nad tým zamyslela, a keď sa dozvedela, že na zájazde budú robiť aj Olymp, nezaváhala. „25. augusta tohto roku sa mi konečne podarilo zdolať Gerlachovský štít a teraz Olymp?“ ešte chvíľu si kládla v duchu otázku, ale už bola rozhodnutá.
Detský sen na dosah
Túžba vidieť a spoznať Olymp sa zrodila ešte v školských laviciach. Nie však na hodine dejepisu. „Môj druhácky učiteľ mi do pamätníčka napísal básničku, v ktorej bol aj veršík - ,Lež ja neviem, kde je Olymp, Pegasa som nikdy nemal...´ Už vtedy som vedela, že Olymp je nedostupným miestom, kde sa schádzajú bohovia, aby si tam riešili spory.“ A zatúžila ho uvidieť v skutočnosti. „Tento horský masív vyvoláva v ľuďoch veľkú úctu, hlavne však jeho najťažšie dostupný štít Mytikas vo výške 2917 metrov nad morom, ktorý však nie je veľmi vzdialený od pobrežia. Vôbec sme si ale nevedeli predstaviť, čo Olymp pre nás ako turistov znamená, čo nás tam čaká, ale všetci sme mali rešpekt pred výstupom,“ rozprávala E. Bakošová. „Vedela som od priateľky, ktorá vystúpila na Olymp vlani, ako sa mám pripraviť na cestu, no ona mala tú smolu, že v čase jej výstupu boli skaly mokré. My sme mali suchú skalu.“ Zo slovenskej skupiny sa na výstup podujali len deviati, Elena medzi nimi. „Mali sme veľkú túžbu vystúpiť na Mytikas, jeden zo siedmich vrcholov pohoria.“
Elena bývala v Solúnskom zálive na Olympijskej riviére, odkiaľ bol Olymp vzdialený len päťdesiatosem kilometrov. Spolu s ďalšími ôsmimi záujemcami o výstup zvolila cestu taxíkom k najvyššie položenému parkovisku a odtiaľ pešo najprv k chate v Prionii. Tu sa všetci občerstvili vodou z horského prameňa a potom nasledoval výstup listnatým lesom do národného parku, ktorý sa nad 1500 metrov nad morom menil na borovicovú alej. „Po dve a pol hodine nás cesta doviedla ku kamennej chate, tu sme za jedno euro prenocovali. Ráno nás uvítalo krásne počasie, a tak sa deväť odvážlivcov vydalo na boj. Po ďalšej dve a pol hodine nás očaril pohľad na celý masív a náš cieľ – Mytikas bol pred nami. Len šesť z nás tam skutočne vyšlo. Traja muži a tri ženy. Technicky výstup nebol náročný, ale na orientáciu áno. Na vrchole sme vztýčili vlajky – slovenskú, grécku a taliansku. Cesta späť bola namáhavejšia. Zostupovali sme strmo kamenistými žľabmi až pod vrchol Skaly vo výške 2865 metrov, odtiaľ potom pohodlnejšou cestou k chate. Len škoda, že v nasledujúci deň sa všetci ťahali na pláže Egejského mora a vedľajší vrchol Stefani vo výške 2909 metrov nik nechcel navštíviť.“ Napríklad aj sprievodkyňa cestovky, s ktorou sa Elena dostala do Grécka, ešte nikdy na Olympe nebola, hoci s turistami do tejto krajiny chodí už pätnásť rokov. Tiež ju vraj viac lákalo more...
Odvážne v cudzom prostredí
E. Bakošová sa však pri ceste naspäť rozhodla prenocovať v chate pod Mytikasom. „Ojojój, ja som tam ostala aj druhú noc.“ Sama, bez znalosti jazyka, bez známych ľudí, bez dobrej mapy. Verila, že na druhý deň sa jej podarí zísť dolu k pobrežiu roklinou, ktorú všetci ospevovali. Plánovala zísť ju s priateľom, ktorý šiel na túru na bicykli, a ktorý prešiel Turecko, Indiu – bola si istá, že s ním sa nestratí. Až večer sa však dozvedela, že priateľ do rokliny s bicyklom nemôže. Vtedy ju pochytil strach: „Celú noc nemohla zaspať. ,Ako sa dostanem na pobrežie sama?´ pýtala som sa v duchu, ale niekde vo vnútri som si zároveň odpovedala: ,Neboj sa, neboj sa.´ A predstavte si, ja som sa ku skupine na pobreží dostala za štyri hodiny! Ako? Jedna Grékyňa čakala na manžela, ktorý tiež vystúpil na Mytikas a bola ochotná odviezť ma dolu. Dokonca ma potom nasmerovala na autobusovú zástavku, a tak som sa šťastne dostala k moru,“ dokončila dobrodružné rozprávanie odvážna turistka z Liptova. „Výstup aj pobyt v chate bol prekrásnym zážitkom, počasie vyšlo. Pôvodne na výstup šiel s nami aj môj turisticky kamarát z Krpelian, ale nevyšiel na Mytikas. V ruksaku niesol štyri litre vína, a tak sa vyčerpal, že zostal na skale a nevystúpil na vrchol.“
Mužské a ženské kláštory v skalách
Elena Bakošová ďalšie dni zájazdu, ktoré strávila so skupinou pri mori, už nehodnotila tak nadšene. Vraj neboli zaujímavé. No dobre si spomínala ešte aj na výstup k byzantským kláštorom na skalách Pindhos. V 14. storočí tu mnísi postavili dvadsaťjeden kláštorov, dnes je v prevádzke len šesť. E. Bakošová navštívila najprv mužský kláštor Metamorphossis Krista, potom mestečko Kalanbaka, kde ručne píšu ikony, pretože ikony sa vraj nemaľujú. Takisto vstúpila aj do ženského kláštora Agior Stefanos Protomartyr, kam možno vkročiť len v sukni. Vraj sa jej do oboch kláštorov išlo dobre, pretože v kameňoch sú vytesané schody, cesta ku kláštorom je turisticky upravená.
Kde naberá Elena Bakošová v dôchodcovskom veku takú odvahu pustiť sa do sveta a často aj sama? „Viete, je dobré, keď si človek na dôchodku koníčka nájde. Ja chodievam na takýchto túrach svojím tempom, svojím. Zvyčajne idem posledná, už sa mi stalo, že som sa aj stratila, ale nebojím sa.“
