Pred pár rokmi bol najlepším extrémnym lyžiarom na Slovensku. Na medzinárodných freeridových pretekoch v Slovinsku bol dokonca najlepší Európan a kvalifikoval sa na majstrovstvá sveta. Po osudnom páde zostal však pripútaný na invalidný vozík. Napriek tomu tvrdí, že freeride je bezpečný šport a lyžuje ďalej – aj keď na monolyži. Pracuje ako inštruktor v lyžiarskom stredisku v Jasnej. Pred úrazom učil ľudí lyžovať, teraz sa venuje skôr marketingu a manažmentu. Organizuje freeridové preteky, so snowboardistkou Janou Šeďovou organizuje lavínové kempy, pre vozičkárov chce založiť športový klub a pripravuje filmový projekt o freeskieroch. Marián Ligda.
Mohli by ste na úvod nelyžiarom vysvetliť, čo je to freeride a kto sú freeskieri?
Freeride je voľná jazda na voľnom teréne, kde sú nafúkané muldy (preveje), na ktorých sa dá odraziť, urobiť otočku o 360 stupňov. Môžete zlyžovať každý kopec, ktorý chcete. Je to úplne iné, ako keď sa jazdí na upravených zjazdovkách. Väčšinou sa jazdí, keď napadne čerstvý sneh. Vtedy je to najväčší pôžitok, keď nie je na snehu žiadna stopa. Sneh strieka do tváre, je to niečo neuveriteľné. Nejazdí sa na čas, ale kvôli pôžitku, kráse – to je cieľ tohto lyžovania. Je to dokonalé uvoľnenie tela a mysle. Okrem freeridu sa v upravených parkoch alebo kdekoľvek, kde sú prekážky jazdí freestyle. Freeskieri sú proste ľudia, ktorí zlyžujú všetko.
Všetko asi ťažko...
Dá sa zjazdiť všetko. Už zlyžovali aj Mont Everest.
Ale ochranári nemajú freeskierov veľmi v láske, lebo vraj plašia lesnú zver.
Hory sú pre všetkých a my sa chováme tak, že tam nerobíme neporiadok, neodhadzujeme odpadky, nekričíme, nefajčíme, neplašíme kamzíkov, nikomu neubližujeme. Jednoducho zlyžujeme kopec.
Máte špeciálne lyže?
Dá sa na akýchkoľvek. Ja som používal širšie. V strede mali šírku asi 105 mm, boli to vlastne také malé snowboardy.
Odkedy vlastne lyžujete a ako ste sa dostali k freeridu?
Lyžovať som začal ako 5-ročný, mal som umelohmotné lyže s medvedíkmi a remienkami, dodnes sa na ne pamätám. Venoval som sa alpskému lyžovaniu, potom som dva roky chodil na vysokú školu, ale strojárina ma veľmi nebavila, tak som sa vrátil k lyžovaniu. Urobil som si kurzy, v Jasnej som spoluzakladal lyžiarsku školu a pracoval v nej ako inštruktor lyžovania. Potom som vyskúšal freeride. Už ma nebavilo šúchať sa po zjazdovkách, hľadal som, kde by som sa odrazil, skočil... Bol som prvý na Slovensku, ktorý sa tomu začal venovať vážnejšie. V roku 2000 - 2001 sa vytvorila partia ľudí, ktorá začala chodiť na preteky. Pre mňa nebolo predtým prioritou jazdiť preteky. Robil som to preto, že ma to bavilo, ale chalani ma vyhecovali, tak som začal pretekať a darilo sa mi. Kvalifikoval som sa na majstrovstvá sveta, ale v ten rok ich zrušili, lebo nebolo dosť snehu. Mal som ísť o rok, ale, bohužiaľ, predtým som sa rozbil...
Kedy a ako sa vám stal osudný úraz?
V januári 2005. Išli sme si s kamarátmi len tak si zajazdiť do Čiech, neboli to preteky. Chcel som si dať ešte dve jazdy a ísť domov, ale stalo sa, čo sa stalo a domov som išiel dva a pol mesiaca.
Prečo si myslíte, že sa to stalo? Kde ste urobili chybu?
Život je nevyspytateľný, človek nikdy nevie, čo sa mu môže stať. Ľudia spadnú omnoho horšie ako ja a nič sa im nestane. Ja som spadol do mäkkého. Keby som spadol na ľad, odrazím sa ako ping-pongová loptička, lenže ja som sa zapichol ramenami a zvyšok tela to stlačilo. Nemá zmysel sa k tomu vracať. Čo bolo, sa už nevráti. Teraz sa dá len robiť niečo pre to, aby bolo lepšie v rámci možností a čakať, čo vymyslia doktori alebo príde nejaký zázrak...
Mnohí po podobnom úraze rezignujú, vy ste však nerezignovali...
Už v nemocnici som rozmýšľal, ako sa vrátim znovu lyžovať. To človeka nepustí, keď bol zvyknutý celý život v horách. Nedá sa len tak ležať alebo sedieť doma. Môj stav mi ešte dovoľuje, aby som si zobral vozík a išiel von. Kamaráti ma zoberú do Jasnej, do hôr... Keď má človek toľko kamarátov, koľko ja, vždy má možnosť vypadnúť z domu a robiť šport, ktorý mu dovoľuje jeho zdravotný stav.
Čo dovoľuje vám?
Mám špeciálnu lyžu – monoski, na ktorej je špeciálne sedenie, do rúk stabilizátory a jazdím na horách ďalej. Na monolyži som začal lyžovať asi desať mesiacov po úraze. A to vďaka tomu, že pán Matiaško z Rematy, kde je Klub telesne postihnutých, mi požičal monoski. Je to drahá záležitosť. Keď chce človek na vozíku športovať, tak sa pohybuje v čiastkach nad stotisíc. Iba tlmič na monolyži stojí asi 30-tisíc a každú sezónu ho treba repasovať alebo vymeniť za nový. Ale je viac športov, ktoré môžu robiť vozičkári, napríklad v lete som skúšal kajaky.
Nechystáte sa na paralympiádu?
Musím pracovať, aby som mohol športovať, na vážnu prípravu mi nezostáva čas. Rád by som, ale nie je snaha vedenia paralympijského výboru o profesionalizáciu, a človek z cestovania po pretekoch a dobrého pocitu nevyžije. Firmy, ktoré dávajú peniaze na paralympijský výbor si myslia, že to robí dobre, ale nerobí, pretože peniaze utekajú úplne iným smerom a sú prerozdeľované zvláštnym spôsobom. Neviem presne, ako to funguje, ale som z toho sklamaný. Bohužiaľ, dnes je všade obrovská komercia, biznis a postihnutí ľudia sú najlepší biznis. Čo sa týka určitých veľkých organizácií, ktoré dostávajú obrovské príspevky na postihnutých športovcov, veľmi veľa z tých peňazí, možno viac ako polovica, ide niekde úplne inde. Teória – najprv niečo dokáž až potom ti zaplatíme niečo navyše, je prinajmenšom zvláštna. Lyžujem aj bez podpory štátu, všetko si hradím sám a ak má niekto záujem, aby som reprezentoval, musí rátať s nemalými výdavkami. Na olympiádu musí byť človek pripravený. Musí mať manažérsky plán, kvalitný výstroj, trénera, asistenta, chodiť na sústredenia, mať nalyžovaných 200 dní v roku a zúčastniť sa európskeho i svetového pohára. Sprísnili sa podmienky na štart, aj na majstrovstvá sveta, človek musí jazdiť všetky európske poháre asi do 15. miesta, čo by mi nerobilo problém, myslím, že na to mám minimálne v obrovskom slalome. Ale, bohužiaľ, je to o peniazoch, ktoré by mohli byť, ale nie sú. Doteraz som si všetko platil sám, pomohli mi aj niektorí ľudia a som im za to vďačný. Ale aj keď som zamestnaný, nemôžem si dovoliť pretekať.
Pred rokom v novembri ste založili občianske združenie Centrum Ligda. S akým cieľom?
Chcel by som vybudovať malé športové centrum pre vozičkárov, lebo aj vozičkári môžu športovať. Zatiaľ sa mi podarilo zohnať iba jeden posilňovací stroj. Potrebujeme hlavne priestory, kde by sme urobili malú posilňovňu s bezbariérovým prístupom. Mal by tam byť aj počítač, internet, masérsky stôl a wc. Stačilo by niečo malé, kde by sa vozíčkari ľahko dostali a mali tam kedykoľvek prístup. Bol by som strašne rád, keby nám niekto dal tip a pomohol, lebo nemám čas behať po úradoch, som zamestnaný a popoludní už nikde nikto nie je. Ak nič nenájdem, možno to nakoniec urobíme v garáži. Mal by to byť taký malý klub, kde by sme sa mohli stretnúť, porozprávať, zašportovať si. Chcel by som tiež sprostredkovať freeride aj iným ľuďom. Niektorí vozičkári sa na mňa obrátili, že by si to radi vyskúšali. Prečo by aj oni nemohli skúsiť adrenalínové športy? Rok som jazdil zjazdovky vo voľnom teréne, zlyžoval som sedlo Poľany, málokomu zdravému sa tam chce terigať.
S Michalom Oškom, Jakubom Majerčiakom a ďalšími pripravujete filmový projekt. Aký?
Pripravujeme film o freeskingu na Slovensku a ľuďoch, ktorí sa mu venujú. Chceme spropagovať tento šport, zmapovať strediská, kde sa mu venujú, aby ľudia videli, že nielen na zjazdovkách sa dá lyžovať. Sme ochotní obetovať tomu svoj voľný čas aj peniaze, ale potrebovali by sme asi pol milióna, a toľko nemáme. Čiže zháňame sponzorov. Ale zháňajú sa veľmi ťažko. Veľa firiem nám povie, keby ste boli futbalisti, hokejisti, tenisti...
Nerozbili sa osudným pádom tak trochu aj vaše sny?
Nielen zdraví, ale aj telesne postihnutí ľudia majú svoje sny. Nevzdali sa ich, idú za nimi. Málokto môže povedať, že si v živote splnil svoj sen. Ja môžem povedať, že som si ho splnil – a snívam ďalej.
O čom napríklad?
Chcel by som vyskúšať napríklad heliskiing niekde v zahraničí. Vrtuľník vás vyvezie až hore, pristane na kopci, tam vás vysadí a po panenskom snehu zlyžujem až dolu...
Kde je ten váš vysnívaný kopec?
V Britskej Kolumbii, v Kanade...
•••
Priznám sa, že sa neviem lyžovať a o freeskingu som nevedela nič. Ale keď som počúvala Mariána Ligdu a Michala Oška, mala som pocit, že je to najkrajší šport na svete. Maja Ligdu od neho neodradilo ani to, že sa pri ňom, ako sám hovorí, „rozbil.“ Ale dal sa dokopy, má silu a energiu popasovať sa so svojím osudom. Cvičí, trénuje, organizuje, vybavuje. „Stále ma to ťahá na ten prašák a rád by som ten zážitok doprial aj iným. Myslím si, že keď sa ľudia na vozíku ,nakopnú´ v rámci športu, sú bojovnejší aj v živote. Začnú rozmýšľať: keď už športujem, mohol by som si nájsť aj nejakú robotu. Dostanú sa do kolektívu, skvalitní sa im život...“
Majo je bojovník, freeskier, ktorý ide za svojimi snami – aj keď na vozíku. A to ešte za sebou ťahá aj ostatných. Ak chcete a môžete pomôcť Majovi a jeho kamarátom vozičkárom a prispieť na vybudovanie športového centra, Centrum Ligda – asociáciu pre telesne postihnutých nájdete na Ulici 1. mája 111 v L. Mikuláši, marian.ligda@post.sk
