V lete ho spoznalo celé Slovensko, hoci by bol určite radšej, keby sa jeho meno spomínalo v iných súvislostiach. Šesťdesiatštyriročného lesného robotníka Jána Gejdoša z Liptovských Sliačov napadol medveď, ktorý mu pri útoku dokaličil tvár. Život mu zachránila duchaprítomnosť a výborná znalosť miestneho terénu. Po útoku dravej šelmy absolvoval kolotoč operácií, v ružomberskej Ústrednej vojenskej nemocnici bol vyše mesiaca. Ďalšia operácia, v Banskej Bystrici, ho čaká už v najbližších dňoch. Dovtedy bude Ján Gejdoš tráviť chvíle v teple rodinného domova, kde sme ho minulý týždeň navštívili.
Medveď vyletel z húštiny
Piatok, osemnásteho augusta, krátko popoludní. Ján Gejdoš pracuje v lese nad Liptovskými Sliačmi v lokalite nazývanej Sliačanska dolina. Spolu s ním tam vyžína stromčeky aj šesť žien. Po tom, ako dokončili robotu, sa po chodníku vracajú späť do doliny. Ján ako skúsený poľovník kráča prvý. Po pár krokoch v lese, ktorý pozná ako vlastnú dlaň, zažil scénu, o ktorej sa mu ani nesnívalo.
„Bol to naozaj okamih,“ vracia sa k osudnému piatku Ján Gejdoš. „Kráčal som po chodníku, keď ma zrazu napadol medveď. Vyletel na mňa z nepriehľadnej húštiny, hneď som vedel, že je zle. Rukami som si reflexívne zakryl hlavu, no nešťastiu som už nezabránil. Ešte aj po toľkých dňoch od osudnej chvíle mám toho medveďa stále pred očami. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť,“ hovorí v pohodlí obývačky už po niekoľkýkrát. O jeho príbeh sa médiá od začiatku živo zaujímali, výnimkou neboli ani posledné dni.
Pri útoku nemal šancu
Zranený Ján nemal pri útoku žiadnu šancu. Kolegovia poľovníci odhadovali, že ho napadol približne pätnásťročný medveď, ktorý vážil úctyhodných tristo kíl. Maco sa po útoku vzdialil, Ján bol pri vedomí a zostal ležať, no šelma sa po útoku ešte dvakrát vrátila. Potom sa zranený muž postavil a snažil sa dôjsť ku Kamennej chate. „Cestou som si ešte pospevoval Horička moja, už som ťa dohájil. Bol som pri vedomí a veľmi mi pomohlo, že som v lese, ako sa hovorí, poznal každú piaď. Ženy medzi tým utekali k chate. Cítil som obrovskú bolesť, no i napriek tomu som si chcel mobilom zavolať pomoc. Silno som krvácal, a tak moja snaha vyšla nazmar.“
Pri chate pracovala partia lesných robotníkov z Oravy. Jeden z nich, Dano Hubiak, našiel miesto, kde má signál na mobil a okamžite vytáčal 155. K záchranke, ktorá prišla o pár minút, ho došikovali statní oravskí chlapi. „Keby sme ho z tej hory nevyšikovali, zrejme nežije. Boli sme už na odchode, auto, ktoré nakladalo drevo, už na nás čakalo. Hoci sme pracovali, vrčali nám píly a naokolo bol hluk, zborové volanie žien o pomoc sme počuli,“ skladá mozaiku záchranárskej drámy D. Hubiak. Pre prípad, že by bol medveď ešte nablízku, si zobrali aj pracovné nástroje.
Prečo ho šelma napadla?
Z hory viedla cesta Jána Gejdoša do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. Mal zdevastované ucho i oko, poškodené svaly na tvári i nervy. No čo je najhoršie, medveď mu pri brutálnom útoku vytrhol pol tváre. Na nej sú stopy, i napriek výbornej práci lekárov, viditeľné i dnes. Navyše, nemôže dýchať ústami, ale nosom. Prečo ho vlastne šelma napadla, nechápe ani s odstupom takmer troch mesiacov.
„Určite nešlo o štandardný útok,“ vysvetľuje Ján Ondrejka, člen Poľovného združenia v L. Sliačoch. „Priznám sa, že dosť dobre nechápem, prečo ho maco napadol. Veď dvesto metrov od miesta nešťastia lesní robotníci manipulovali drevo, ten hluk predsa musel počuť aj medveď. Po chodníku spolu kráčalo dosť ľudí, navyše za bieleho dňa.“ Poľovníci pár dní po útoku požiadali kompetentné orgány o povolenie na odstrel. Hoci ho dostali, medveďa sa im nepodarilo odstreliť. „Na chytenie medveďa sme mali veľmi málo času. Navyše, mohol sa pohybovať aj v okruhu päť až sedem kilometrov. Nevylučujem, že prešiel do susedných revírov.“
Poďakoval sa v kaplnke
J. Gejdoša prepustili z nemocnice dvadsiateho piateho septembra. Ako hovorí, robiť nemôže nič, no Pánu Bohu sa už bol spolu s vnúčikom poďakovať v kaplnke Matky ustavičnej pomoci. Za to, že krásnou liptovskou prírodou sa bude môcť kochať i v budúcnosti. „Vidím na jedno oko, no myslím si, že sa to začína zlepšovať. Pri ostatnej kontrole u lekára som už videl o riadok viac. Keď si spomeniem na tie hrôzostrašné chvíle, tak som Bohu vďačný za to, že aspoň vidím. Zdravotných patálií mám ešte dosť.“
Dvadsiateho novembra absolvuje ďalšiu z množstva operácií. V banskobystrickej Roosveltovej nemocnici ho čaká plastická operácia viečka na ľavom oku. „Popritom som absolvoval množstvo kontrol a vyšetrení. Čakám, čo so mnou urobia doktori. Snažím sa byť zdravý, telo si musí zvyknúť.“ Vo voľných chvíľach doma väčšinou pozerá televízor, nehrozia mu ani prechádzky po dvore. „Von už je chladno, bojím sa, že nachladnem. Musím si na seba dávať pozor.“
O človeka sa nikto nezaujíma
Vyčíňania medveďov nebolo v tomto roku málo ani v našom regióne. Pri otázkach o ochrane medveďov stúpne J. Gejdošovi tlak. „Je fakt, že medvede sú v posledných rokoch premnožené, no okrem poľovníkov to zrejme nikoho nezaujíma. Každý výčiny medveďov ignoruje a chyby sa snaží hľadať inde. Zo srdca by som tým, čo chcú chrániť medvede, prial zažiť situáciu, v akej som bol. Keď máte pred očami medvediu papuľu a labu vidíte pár centimetrov pred očami...“
Medvede pri tom chránil, aj keď je poľovník, celý život. „V minulosti som mal možnosť vystreliť na medveďa niekoľkokrát, no nakoniec som to neurobil. Snažil som sa ich chrániť, a oni sa mi takto „odvďačili“. Budem si to vyčítať do konca života. Ale nemyslite si, že na hory zanevriem. Ja si horu neodpustím, odmalička je mojou druhou matkou. V jej náručí nachádzam úľavu a útechu.“
Ján Gejdoš nás počas rozhovoru niekoľkokrát poprosil aby sme v jeho mene odovzdali jedno veľké ďakujem. Komu? „Predovšetkým tímu lekárov z Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku na čele s Mariánom Sičákom a ostatnému personálu, ktorí ma dali dokopy. Za záchranu ďakujem aj drevorubačom z Oravy za veľkú pomoc, bez ktorej by som sa nezaobišiel, kolegovi poľovníkovi Jánovi Ondrejkovi.“
