„Vždy som bol guľatý, rád som jedol, a tak som mal problém, keď som videl štíhlejších spolužiakov. Potom som zas jedol a kompenzoval tak svoje pocity menejcennosti,“ začal rozprávanie Ján Moravčík z Liptovského Hrádku. „Potom ma na prechádzke zbila skupina chlapcov, pre nič, za nič, asi si potrebovali udrieť. Dnes ich stretávam a nemal by som problém im to vrátiť, no nemám tú potrebu. Ba som vďačný za bitku, pretože ma motivovala k cvičeniu.“
Kúpil si len jeden kulturistický časopis, čerpal z neho rady a začal cvičiť zatiaľ sám doma s dvoma činkami. „Ten časopis mám dodnes, ale cvičiť som začal len pre seba, nemyslel som na súťaže, nemal som potrebu vyjsť na súťažné pódium.“ Potom sa stretol s Martinom Krakovským a Ľubomírom Hečkom, ten druhý sa stal jeho trénerom. Potom prišla ďalšia motivácia k cvičeniu – obdivoval priateľa, ktorý prišiel po kulturistickej súťaži na vyučovanie len v tielku a mal prekrásne vypracovanú postavu. „Chcel som aj ja tak vyzerať,“ komentoval Ján. Osud mu však do cesty priviedol dievčinu, do ktorej sa zaľúbil, a na celý rok vypustil tréningy. Celkom sa dievčine podriadil. Ona ho však po čase opustila. To bola posledná kvapka motivácie, ktorá ho naplno naštartovala do kulturistiky a drží ho dodnes. Vrátil sa k trénerovi Ľubomírovi Hečkovi a začal naplno trénovať. Po roku dokázal teraz v novembri na Veľkej cene mesta Nemšová 2006 zabodovať a obsadil tretie miesto. „Viem, že som urobil na súťaži aj chyby, tiež som podcenil servis, ktorý mohli okolo mňa robiť iní. No tréner mi povedal, že kto trénuje pod ním, musí počítať s výsledkami, tak počítam s tým, že sa budem na každej súťaži umiestňovať čo najlepšie. Vlani som bol málo sebavedomý, teraz si už viac verím a myslím si, že o mne ešte budete počuť.“
Vyučený kuchár vie, čo zje
„Je to zaujímava hra osudu: vždy som sa bál diéty a vždy som zjedol, čo som mohol. Teraz sa dokážem kontrolovať. Pred súťažou v Nemšovej, a to robím pred každou, som sa úplne vzdal sladkostí, no neodpustil som si to potešenie, že si ich budem kupovať. Doma som si zaviedol škatuľu, do ktorej som ich ukladal. Začala vznikať v mojej izbe zaujímavá zbierka sladkostí, do ktorej mi postupne pridávali aj rodičia, priateľka Ďadka a ostatní známi. Upokojoval som sa s tým, že príde deň a ja si to dám. Po súťaži som sa do maškŕt pustil. Bolo ich takmer dvadsať kíl!“ Mimo obdobia prípravy na súťaž si dopraje všetko, na čo má chuť. Jeho jedálniček však tvorí zdravý základ a navyše, sám je vyučeným kuchárom a vie si pripraviť chutné jedlá. „Najradšej si varím sám, tak viem, čo zjem. Myslím si, že by mi už ani nechutilo, keby mi varil niekto iný. Niežeby som neveril, ale... Keď som pred súťažou, tréner mi povie: ,Jano, ideme do diéty, prestaneš jesť koláče, slaninu a klobásy,´ a ja si začnem pripravovať ryžu, mäso na vode, začnem jesť veľa zeleniny. Počas diéty veľmi netrpím, ale trápim sa, trápim posledný týždeň, keď sa robí forma na súťaž. Nikdy však diétu neporuším, pretože viem, že to robím sám pre seba. porušenie diéty by bolo krokom späť a ja viem, čo chcem dosiahnuť.“ Po súťaži si však dopraje a hoci si varí sám, aj rodina si oddýchne. Navyše, po súťaži prežíva akýsi pocit prázdnoty, uvedomuje si, že všetko je preč, všetko sa skončilo, no zároveň si uvedomuje a okolie mu to aj potvrdzuje, že má dobrú stavbu tela, a tým aj kulturistickú budúcnosť.
Súčasná priateľka stojí pri ňom
Ďaďka, ako svoje dievča volá, stojí pri ňom. Dokáže pochopiť, kedy potrebuje jej podporu, alebo naopak, kedy sa potrebuje naplno venovať kulturistike. „Pred súťažou som v jednom kole: bicykel, jedlo, cvičenie a ťažko mi odpovedať Ďaďke, že s ňou nemôžem ísť von. Ale ona to pochopí a podrží ma. V nedeľu bola so mnou na súťaži a keď som zišiel z pódia, prvá pusa patrila jej. Bol to veľmi dobrý pocit, že tam mám tak blízkeho človeka.“ Nielen dievča stojí pri Jánovi. Starší brat má tiež blízko k športu a rodičia ho podporujú, ako len vládzu. „Určite je to pre nich ťažké, možno počas prípravy trpeli viac ako ja. Najmä mama keď ma videla veľmi vychudnutého, pretože v rámci diéty som stratil všetok tuk, občas som býval unavený a pochudnutý v tvári.“
Strednú školu skončil vlani, no už počas stredoškolského štúdia pretekal a pamätá si na ten nepríjemný pocit, keď musel po súťaži nastúpiť do školy – cítil sa priveľmi unavený a vystresovaný. Od septembra začal pracovať v Centre voľného času v Liptovskom Hrádku a pochvaľuje si, aké dobré podmienky tu pre neho vytvorili. „Trénujem s deťmi v posilňovni, mám malú skupinu žien, ktoré chodia do centra cvičiť, a venujem sa aj modelárstvu. Nikto po mne v práci nepozerá divne, ako sa stravujem, kedy čo jem. Fakt mi vytvorili maximálne dobré podmienky.“
Každý môže nájsť v sebe dar
Hoci mal po súťaži v Nemšovej v prvom novembrovom týždni pocit prázdnoty a nie veľkú chuť ísť na ďalšiu súťaž, teraz sa to zmenilo. Rozhodol sa, že na jar chce byť úspešný na Majstrovstvách Slovenska juniorov v kulturistike do 75 kilogramov. Má na to všetky predpoklady: prácu, ktorá ho baví a kde mu vytvorili dobré podmienky aj na prípravu, trénera, ktorý mu verí, milú, ktorá ho podrží, rodinu, ktorá stojí za ním a priateľov, ktorí mu fandia. „Len by som potreboval viac sponzorov, rodina ťažko bude môcť finančne utiahnuť všetky moje požiadavky na kvalitnú prípravu. No verím, že každý človek dostal od Boha nejaký dar, ktorý, ak hľadá, určite nájde. Ja som dostal schopnosť pracovať s telom a som za to vďačný. Všetko mi je na mojom terajšom živote sympatické: aj tréningy, aj strava, cvičenia, aj bolesť.“
Autor: DagmaRA