Niekedy sa však treba opýtať: čo dalo hodnotu tomu môjmu životu? Ako som prijal a naplnil tento dar, obstál vo všetkých skúškach? Prijímal len veci dobré a zlé nie? Vydať svedectvo o posolstve našej jubilantky má priam osudový rozmer. Nemôžeme jednoducho nepripomenúť a neopýtať sa, kde nazbierala toľko síl, aby naplnila svoje poslanie medzi ľuďmi.
Duša folklórnej skupiny
Zvláštne miesto v histórii porubského folklóru určite patrí Márii Agnetovej, ktorá prednedávnom oslávila deväťdesiate narodeniny. Pri oslavách 625. výročia prvej písomnej zmienky o Závažnej Porube v roku 2002 ako osemdesiatšesťročná ešte účinkovala v celovečernom dvojhodinovom programe folklórnej skupiny Poludnica. Keby Závažná Poruba vlastnila knihu rekordov, tak jej meno by sa v nej určite objavilo, pretože vystupovať, spievať sólo a tancovať na doskách, čo znamenajú svet v takomto veku, je viac ako povšimnutiahodné.
Pripomeňme aspoň v skratke, že bola nezastupiteľnou postavou v mnohých programových blokoch Poludnice: v priadkach, dorobníku po sadení stromkov, v privítanke murárov, bielení plátna... Stala sa dušou skupiny a pamätníkom viacerých porubských piesní a zvykov.
Proti veku nieto lieku
Proti veku však nieto lieku. Zdravotný stav a pribúdajúce roky jej zabránili naďalej účinkovať v Poludnici. Priznajme aj to, že jej odchodom stratil porubský folklór veľa zo svojho imidžu, ktorý mu ona svojím temperamentom, vitalitou, bezprostrednosťou a životnou múdrosťou dávala. Do rozpakov sa nedostala ani vtedy, keď privítala v Liptovskom Jáne prvého slovenského prezidenta M. Kováča slovami, aby bol dobrý, ako chlieb. Nemožno zabudnúť i to, že sa naučila rátať po anglicky do dvanástich len preto, aby bola presvedčivá ako priadka, ktorá sa zberá do Ameriky za prácou.
Vo vystúpeniach Poludnice neraz improvizovala, humorné dialógy sa zachovali ako skvosty porubského jazyka a spôsobu vyjadrovania: napr. na otázku, čo varila, odpovedala, že malý hrniec vo veľkom, v Regrútoch zas hovorila, že jedného neodviedli, lebo má dve staré matere, tak ho vyreklamovali, alebo, keď ju horár po sadení stromkov ponúkal páleným, tak z fertušky vytiahla svoj pohárik. „Vera si vypijem ale „merkovne“ a nik sa nemusí báť, že ma povláči.“ A keď si rozkázala zahrať, tak bolo vidno, že má nohy ľahké nielen do roboty, ale aj do tanca. Bez nadšenia a lásky k životu a snahy urobiť radosť druhým, by to určite nedokázala.
Strata syna poznamenala jej ďalší osud
Pri svojej osemdesiatke, keď sa po prvý raz zapísala do pamätnej knihy obce, povedala: „Len aby mi Pán Boh zdravia dal. Som šťastná, že mám v rodine pokoj, že ešte môžem robiť. Robota, to je môj život, bez nej by mi bolo ťažko. Rada chodím aj medzi ľudí. Dôležité je, aby si ľudia rozumeli, aby sa pri dobrej vôli znášali. Potom sa dá všetko zvládnuť.“ Človek však mieni, ale Pán Boh mení. Pred dvoma rokmi navždy vyprevadila milovaného syna, a to poznamenalo jej ďalší osud. Všetku starostlivosť o starnúcich rodičov prevzala nevesta Marka a dvaja vnuci. Teraz žije spolu s manželom Martinom (91) v Liptovskom Hrádku v starostlivosti dcéry Hanky.
