Domu svätej Kláry Charitas v Liptovskom Mikuláši v týchto dňoch obliekli polystyrénový kabátik, aby jeho obyvateľkám nebola v zime zima. Často pred ním stretávam rehoľnú sestru Júliu v čiernej rovnošate, ktorú mnohí poznajú a vážia si ju pre jej dobré srdce a dobré skutky. Hlavne jej zásluhou Dom svätej Kláry pred piatimi rokmi vznikol, rozrástol sa a skrásnel. Ale nie každý vie, čomu slúži. „Už som počula aj ohováranie, že kde zobrali sestričky toľko peňazí, aby si vybudovali taký palác. Ale nie je to náš palác. Spišská katolícka charita kúpila dom v roku 2001 a v roku 2002 už sme boli zaregistrovaní ako krízové stredisko a útulok pre dievčatá z disharmonických, problémových rodín. Býva ich tu v súčasnosti osem, ale od januára bude dvanásť. Sú to dievčatá od 15 do 25 rokov, niektoré sú u nás dva týždne, niektoré dva mesiace, najviac však dva roky. Poskytujeme im ubytovanie a stravu, pomáhame nájsť zamestnanie, bývanie a riešiť ich problémy. Keď sa vyriešia, odchádzajú, ale dvere u nás majú vždy otvorené,“ povedala sestra Júlia a pokračovala: „Pred dvoma rokmi sme urobili nadstavbu, tri izbičky pre rehoľné sestry. Okrem mňa tu býva aj sestra Michaela, ktorá sa stará aj o chorých, starých a umierajúcich. Pomáhajú nám dve vychovávateľky, ale tie s nami nebývajú. Na nadstavbu, postele a skrine nám prispeli podnikatelia a naši priatelia františkáni z Viedne. Obrátili sme sa na nich, napísali projekt a dali nám milión štyristotisíc korún. Vypracovali sme aj projekt s názvom Môcť pomáhať – cesta k zvládaniu sociálnych problémov. Podali sme ho na fond sociálneho rozvoja, schválili ho a z eurofondov sme dostali 109 tisíc korún. Presne toľko sme žiadali na dokončenie Domu svätej Kláry Charitas. Potrebovali sme hlavne vymeniť dvere v celom dome, počítač a šijací stroj. Počítač preto, aby sa dievčatá mohli na ňom učiť pracovať, napísať si napríklad životopis alebo žiadosť o zamestnanie a šijací stroj preto, že chceme, aby užitočne využívali voľný čas, mohli si niečo ušiť alebo prešiť. Mnohí sa podieľajú na zveľaďovaní nášho domčeka či už prácou, modlitbou, materiálne alebo finančne. Chcela by som sa poďakovať všetkým našim sponzorom a dobrodincom, ktorí majú široké srdce, dokážu sa podeliť a prispieť druhým.“
Za päť rokov našlo v Dome svätej Kláry azyl najmenej päťdesiat dievčat. „Jedna z nich sa šťastne vydala a všetci sme boli na jej svadbe ako jej rodina. Nemala nikoho, okrem nás. Má dobrého manžela, jeho rodina ju veľmi pekne prijala a máme z toho radosť. Chodí nás pozrieť už aj so svojím malým synčekom. Teší nás, keď sa dievčatám po odchode z nášho domu darí. Trom sme napríklad nedávno pomohli prenajať trojizbový byt, všetky pracujú a starajú sa o seba samy. Kedykoľvek však môžu k nám prísť. Teší nás, že nás často chodia navštíviť dievčatá, ktoré u nás predtým bývali. Pozvali sme ich, aby s nami strávili Vianoce.“
V domčeku som stretla dve copaté slečny, ktoré išli práve vyskúšať nový šijací stroj. Obe boli vyučené krajčírky a prišli sem z detského domova. Hovorili, že v domčeku sa im páči. Žijú v ňom ako jedna veľká rodina a ako v každej rodine aj tu musia dodržiavať určité pravidlá a rešpektovať domový poriadok, napríklad večierku o desiatej. Dievčatá majú svoje povinnosti, samy si varia, perú, žehlia, upratujú. Každý týždeň jedna varí pre všetkých v dome, pomáhajú jej dve pomocníčky, ďalšia má na starosti pranie a žehlenie, potom sa vystriedajú. Chodia aj na nákupy aby vedeli, čo koľko stojí a naučili sa hospodáriť s peniazmi. „Zatiaľ sa nám ešte nestalo, že by niektorá s peniazmi ušla, aj keď máme, samozrejme, aj negatívne skúsenosti. Jedno dievča od nás odišlo s dlhom, sľúbilo, že peniaze vráti, ale doteraz ich nemáme ani sa nehlási. Ale aj s tým musíme rátať,“ prezradila sestra Júlia.
V domčeku je aj kaplnka zasvätená svätej Kláre, kde bývajú spoločné stretnutia. Podmienkou prijatia do Domu Charitas však nie je byť členkou rímskokatolíckej cirkvi. „Dievčatá povzbudzujeme k tomu, aby prišli na spoločné modlitby, pokúšame sa povedať si, za čo sa chceme modliť, aby dokázali vypovedať svoj problém. Ale ak to niektorá nedokáže, nič sa nedeje, nenútime ich nasilu, aby sa zdôverili. Dôvera nie je jednodňová záležitosť, potrebuje čas a my to rešpektujeme. Nemusia sa zdôveriť práve nám, svoju dôveru môžu prejaviť napríklad ľuďom zvonku. Chodievajú k nám mnohí dobrovoľníci, napríklad psychológ, kňaz aj ľudia z okolia na svätú omšu, ktorá býva v kaplnke raz za týždeň,“ povedala sestra Júlia.
Zastavili sme sa aj v šijacej dielničke, kde dievčatá práve navliekali do stroja niť. „Sme radi, že máme nový šijací stroj a už sme aj šili vrecúška, do ktorých budeme dávať vianočné darčeky. Pracujeme na ďalšom projekte, pomáha mi celý tím. Zuzana Vávrová, ktorá študuje na Katolíckej univerzite, píše, ja hovorím. Chceme urobiť radosť ľuďom, ktorí sú osamotení. Na Vianoce máme v pláne ísť k starkým, chystáme darčeky, napečieme koláče, bezdomovcom chceme urobiť kapustnicu...“
Tak to teda asi vyzerá v Dome svätej Kláry Charitas. „Paláci,“ ktorý buduje sestra Júlia, jej pomocníčky a dobrodinci nezištne a s láskou nie pre seba, ale pre druhých.
Autor: -bea-
