Na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši pribudol minulý týždeň čerstvý hrob. Bez vencov, bez kvetov, bez kríža. Na pohrebe boli iba štyria muži, ktorí vykopali jamu a vložili do nej truhlu – a jedna žena – referentka z oddelenia sociálnych vecí a kultúry z mestského úradu. Prišla sa s ním rozlúčiť, aj keď ho nikdy nevidela. Pochováva aj bezdomovcov, ľudí, ktorí nemajú žiadnych príbuzných. Ale v tomto prípade muž v truhle nebol bezdomovec a mal aj príbuzných.
Ľudia ho našli v záhrade v Okoličnom a zavolali policajtov. Prišli a urobili obhliadku. Privolaný lekár predbežne skonštatoval, že zomrel na podchladenie vo vysokom stupni opilosti, ale keďže mal poranenie na tvári, nevylúčil, že smrť mohla byť zavinená inou osobou. Preto bola nariadená súdna pitva a vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví. Policajti kontaktovali pohrebnú službu Áron, s ktorou majú zmluvu. Jej majiteľ Milan Lisý zaviezol nebožtíka na súdnu pitvu a po nej do Domu smútku na Vrbickom cintoríne. Potom išiel na Mestský úrad v L. Mikuláši vybaviť úmrtný list. Myslel si, že nebožtíka pochová ako bezdomovca na náklady mesta.
Chcel, aby pohreb zaplatilo mesto
„Trochu som ho poznal z videnia, voľakedy sme pískavali futbal. Volal sa Miloslav Svintek, ale všetci ho volali Slávo,“ povedal nám Milan Lisý a pokračoval: „Robil na družstve v Galovanoch, na majetkoch v Palúdzke, pár rokov nerobil nikde, alebo ako nezamestnaný na aktivačný príspevok. Býval v Palúdzke sám, nikoho tu nemal, asi pred pol rokom sme boli po jeho družku, zomrela, mala epileptický záchvat. Nemal ho kto pochovať, tak som išiel na mestký úrad. Podľa zákona o pohrebníctve, paragrafu 6, ak do 96 hodín od úmrtia nikto pochovanie nezabezpečí, alebo ak sa nezistila totožnosť mŕtvoly do 7 dní od zistenia úmrtia, pochovanie zabezpečí obec, na ktorej území došlo k úmrtiu. V takom prípade sa pohreb uskutoční na náklady mesta. Ale na mestskom úrade mi Zdeno Blažek povedal, že nemôžu pochovávať každého bezdomovca, že mesto má na nich ročne vyčlenených dvadsaťtisíc a dal od toho ruky preč. Poslal ma za pani Beláčikovou, ktorá má na starosti štátne pohreby. Tá mi povedala, že mesto s tým nič nemá, lebo nebožtík má príbuzných, nech ho pochovajú oni. Pátral som po nich, pretelefonoval kopu peňazí, behal na mestský úrad, za policajtami, do Domu smútku... Nakoniec som sa dovolal k nebožtíkovmu švagrovi do Martina. Povedal, že ho pätnásť rokov nevideli, rodina sa od neho dištancovala a nechceli s tým nič mať. Kto ho teda má pochovať a za čo? Mesto nechce ani rodina a do 96 hodín by mal byť podľa zákona spopolnený alebo v zemi. Našli ho v utorok, už bol piatok a nás nikto nepožiadal o pohreb. Bez toho sme ho nemohli pochovať, pohrebnú službu musí niekto o pohreb požiadať. Nakoniec cez víkend prišiel nebožtíkov švagor, asi mu nedalo svedomie spávať, a podpísal splnomocnenie, aby sme nebožtíka pochovali. Povedal ešte, že nebožtík má v Martine matku asi 90-ročnú, ale je slepá a na vozíku a on sa o ňu stará aj o choré dieťa. Peniaze vraj nemá ale na truhlu že pošle, keď sa jeho žena vráti v decembri z Nemecka. Či pošle, je vo hviezdach. Máme viac prípadov, že nám za pohreb nezaplatili, peniaze sme museli od pozostalých vymáhať. Ale niekedy nepomohol ani exekútor. Keď nič nemali, čo im mohol zobrať?“ Na otázku, prečo sa podujal nebožtíka pochovať práve on, keď mal s tým toľko starostí a nie je isté, či niekedy uvidí peniaze za truhlu, (najlacnejšia stojí udajne asi 2900 korún) odpovedal: „Mojou povinnosťou bolo na základe žiadosti policajtov, s ktorými mám zmluvu, nebožtíka zaviesť na súdnu pitvu do Martina a odtiaľ do Domu smútku v L. Mikuláši. To bolo všetko. Nikto nás nepožiadal o vybavenie pohrebu, až švagor nebožtíka na piaty deň po tom, ako ho našli. Nedalo mi to, že nebožtík je v Dome smútku a nikoho nezaujíma, preto som robil, čo som robil. Ale za dobrotu na žobrotu...“
Mal rodinu a v peňaženke 29 korún
Zašli sme ma Mestský úrad v L. Mikláši za Lýdiou Beláčikovou, referentkou oddelenia sociálnych vecí a kultúry a vypočuli si jej verziu. „Pán Lisý prišiel s tým, že ide zo súdnej pitvy a má bezdomovca, aby ho mesto na svoje trovy pochovalo. Išla som na matriku, nech mi o nebohom dajú nejaké podklady, aby som si mala podľa čoho pripraviť rozlúčkovú reč. Na matrike bol pán Lisý vybavovať úmrtný list, ale povedal iba meno nebohého, že občiansky preukaz nemá. Na vystavenie úmrtného listu sú však potrebné viaceré údaje, napríklad dátum a miesto narodenia. Pracovníčka teda otvorila evidenciu obyvateľstva a zistila, že Miloslav Svintek má trvalý pobyt v Palúdzke, narodil sa v roku 1954 v Martine a bol ženatý. Tak sme začali pátrať po jeho žene a napokon sme zistili, že má ešte matku, dve sestry a tri deti, najstaršieho 24-ročného syna v Trnave. Na základe týchto skutočností som zatelefonovala pánovi Lisému, že nebožtík nie je bezdomovec, že ho má kto pochovať a aby prišiel, že mu dám adresy jeho príbuzných, aj som mu ich komplet odovzdala. To ani nebola naša úloha, aby sme zháňali adresy, on, keď sa na to podujal, mal to dotiahnuť do konca. Policajti majú presnejšiu evidenciu, ľahšie vypátrajú príbuzných a skontaktujú sa s nimi. Napokon v piatok na matriku doniesli všetky doklady – občiansky preukaz, kartu poistenca aj peňaženku s 29 korunami, ktorú mal nebožtík pri sebe. Najjednoduchšie je prísť na mestský úrad a povedať: našiel sa bezdomovec, treba ho pochovať. Myslel si, že keď tu nikoho nemá, mesto ho pochová na vlastné trovy, on mestu vystaví faktúru a mesto mu ju uhradí. Mesto pochová na vlastné náklady len ľudí, ktorí zomrú na území mesta a nemajú žiadnych príbuzných. Pána Svinteka sme pochovali v pondelok 13. novembra. Pripravila som si rozlúčkovú reč a rozlúčila som sa s ním za všetkých obyvateľov mesta. Urobila som pre neho, čo som urobiť mohla, možno viac, ako jeho najbližší...“ Lýdia Beláčiková ešte vysvetlila, prečo v evidencii obyvateľstva bolo uvedené, že pán Svintek bol ženatý a nie rozvedený, ako sa neskôr zistilo. „Rozsudok súdu o zrušení manželstva sa posiela tam, kde bolo manželstvo uzavreté. Do L. Mikuláša sa pán Svintek prisťahoval a manželstvo uzavrel inde, takže rozsudok poslali tam a nie do L. Mikuláša.“
Aj pohrebné služby sú biznis
Na názor sme sa spýtali aj vedúceho odboru sociálnych vecí a kultúry na mestskom úrade Zdenka Blažeka. „Prísť na mestský úrad a povedať: ,Mám v aute mŕtveho bezdomovca, dajte mi peniaze na pohreb a ja ho pochovám,´ nie je spôsob. Spôsob je ten, že prídem a poviem:,Pomôžte mi zistiť, či má príbuzných alebo nemá.´ Veľakrát sme totiž zistili, že nebožtík príbuzných mal. Ak mesto bude na svoje náklady pochovávať ľudí, ktorí majú príbuzných, potom môže robiť pohreb každému. My pochovávame tých, ktorí sa nájdu na území mesta a nemajú žiadnych príbuzných. Ak majú, je ich povinnosť ich pochovať. Veď je to normálna ľudská záležitosť pochovať si otca, manžela, brata... Bohužiaľ, aj pohrebné služby sa stali biznisom a nebožtík je pre niektorých pohrebníkov tovarom...“
Či príbuzní zaplatia, je vo hviezdach
Zaujímal nás aj názor správkyne cintorínov v L. Mikuláši Ivany Juhásikovej. „Ak pohrebná služba prevezme nebožtíka, je povinná sa postarať o jeho pochovanie. Podľa mňa ho po pitve nemali priviezť do Domu smútku, ale na patológiu v L. Mikuláši, lebo v Dome smútku nie sú mrazničky, iba chladiace zariadenie a nebožtík už bol už mierne v rozklade.“ Spýtali sme sa jej, komu bude účtovať výkop hrobu, použitie chladiaceho zariadenia a prenájom hrobového miesta, lebo Milan Lisý sa obával, že faktúru pošlú jemu. Za vykopanie hrobu je to takmer dvetisíc korún a za použitie chladiaceho zariadenia do 120 hodín 600 korún, potom sa účtuje 150 Sk za každý ďalší deň. Ivana Juhásiková povedala, že faktúru pošlú na adresu nebožtíkovej matky. Či ju uhradí, je tiež vo hviezdach... Dom smútku patrí pod Verejnoprospešné služby a tie sú mestskou organizáciou. Takže v konečnom dôsledku, ak príbuzní za pohreb nezaplatia, zaplatí zaň mesto aj Pohrebné služby Áron.
Áron s dĺžňom a Aron bez dĺžňa
V meste sú tri pohrebné služby, z toho dve s podobnými názvami a logami. Jedno sa volá Áron a druhé Aron. Pôvodne bol iba Áron s dĺžňom. Pred pár rokmi niektorí jeho zamestnanci odišli a založili si svoje pohrebníctvo Aron bez dĺžna. Súdili sa kvôli názvu a dodnes si konkurujú, čo je ale v trhovom mechanizme bežné. Čo však nie je bežné je to, že obe vozia nebožtíkov na súdne pitvy do Martina zadarmo. „Je to rarita, možno sme jediní na Slovensku,“ povedal Milan Lisý a vysvetlil: „Kedysi iba naša pohrebná služba Áron mohla voziť nebožtíkov na súdne pitvy. Policajný zbor vypísal konkurz, my sme ho vyhrali, lebo sme mali najnižšie ceny, preto policajti volali iba nás. Ale keď sa zamestnanci od nás odrhli a založili Aron, chceli nás zničiť. Prišli za policajtami, že oni budú pre nich pracovať zadarmo a začali voziť nebožtíkov na súdne pitvy. Bolo mi divné, že nás už nevolajú a opýtal som sa náčelníka, prečo. Povedal mi, že Aron prišiel s ponukou, že budú nebožtíkov voziť na pitvy zadarmo a keď aj my chceme pre nich ďalej robiť, tak tiež len zadarmo. Tak sme boli nútení robiť to tiež zadarmo na vlastné náklady.“ Prečo? Čo z toho máte? Spýtali sme sa Milana Lisého z Áronu aj Tomáša Juhásika z Aronu. „Máme riadnu zmluvu a máme na to svoje dôvody,“ povedal Tomáš Juhásik. Aj Áron má riadnu zmluvu a svoje dôvody. A tak policajti striedavo volajú na súdne pitvy raz Áron s dĺžňom a raz Aron bez dĺžňa. V spomínanom prípade bol na rade Áron s dĺžňom. „Mali sme jednoducho smolu,“ povedal Milan Lisý.
Je smutné, ak človeka nemá kto pochovať. A ešte smutnejšie je, že aj smrť sa stala neúprosným biznisom. V trhovom mechanizme je konkurencia bežná a každý sa snaží presadiť a zarobiť. Obchody sa snažia získať zákazníkov, školy žiakov, kandidáti voličov a pohrebníctva nebožtíkov. Ale nie takých, ktorých nemá kto zaplatiť pohreb...
Autor: -bea-
