„Pozri, mami, aká socha,“ povedal malý chlapec a obzeral si strieborného muža minulú stredu pred Liptáčikom na pešej zóne v Liptovskom Mikuláši. „To nie je socha. Je živý. Skús ho poštekliť a uvidíš,“ reagovala chlapcova mama. Ľudia sa pri živej soche pristavovali a rozmýšľali: Kto to je? Prečo tu stojí? Žeby nejaká reklamná kampaň alebo akcia? Nikto nevedel, ani predavačky v okolitých obchodoch a strieborný muž nechcel nič povedať. Zaryto mlčal a neodpovedal ani na jednu otázku. Pred ním stála zlatá váza a keď do nej okoloidúci vhodili pár drobných, socha sa hlboko uklonila na znak vďaky. Vhodila som do nej dvacku s nádejou, že sa mu hádam rozviaže jazyk. Ale nič. Prispeli aj poľskí turisti a socha sa s nimi vďačne dala odfotografovať.
Okolo išli dvaja miestni bezdomovci.
„To čo je?“ opýtal sa jeden druhého. „Nevidíš? Konkurencia. Jemu dajú do zlatej vázy, aj sa s ním fotia, lebo je pekný, ale ty vyzeráš ako čert, tebe nedajú nič. Možno keby si si natrel hubu a dal lesklé šaty, aj tebe by dali...“
„Ale moc toho v tej zlatej váze nemá...“ ukončili dialóg bezdomovci a pobrali sa na svoje fleky...Dozvedeli sme sa, že striebornú živú sochu videli aj v iných mestách, napríklad v Martine. Miroslava Dírerová vypátrala a napísala nám, že „strieborný muž je oficiálne nezamestnaný a stáť nehybne v historickom kostýme s nastriebrenou tvárou je jeho živobytím tretí rok. Toto nevšedné zamestnanie mu umožňuje presúvať sa po celej Európe, dovolenkovať v jednotlivých krajinách a zarábať aj v cudzej mene. Nehybne stáva a za každú mincu sa vďačne klania na preľudnených námestiach európskych metropol v Taliansku, Španielsku, Francúzsku, kde je umenie statických živých sôch je bežnou atrakciou. V súčasnosti si vraj prišiel vyskúšať, ako na toto umenie reagujú Slováci. ,Zatiaľ sa všetkým páči, malé deti mi chodia robiť grimasy a skúšajú, či sa zasmejem. Ešte som sa nestretol s negatívnym postojom. Ľudia si ma poobzerajú, čakajú, kedy sa pohnem a prispejú pár drobnými. V Martine ma zaskočilo, že ma okradli mladí chlapci. To sa mi zatiaľ nikde v Európe nestalo,´ posťažovala sa socha. Premena na sochu tomuto neznámemu umelcovi vraj nezaberie veľa času. Namaľovanie i odstránenie striebornej farby z tváre mu trvá len pár minút. Po európskom kontinente chodí s batohom a jedným kostýmom. Koho ním stelesňuje, nevedel sám identifikovať.
Živé sochy pochádzajú z čias antiky. Muži natretí nazlato s vavrínovým vencom na hlave tvorili kulisu počas starovekých olympijských hier. V posledných dvadsiatich rokoch sa vrátili do európskych ulíc a námestí ako spôsob obživy a zabáva pre turistov.“
