Včely sú tvory, ktoré pre mnohých ľudí znamenajú len dotieravý a nepríjemný bodavý hmyz. Ani jeden včelár – žiaľ, je ich stále menej a menej – však nedá na tieto stvorenia dopustiť. Čo na tom, že si vyžadujú množstvo starostlivosti a dnes už aj investícií. Včely však za to nezostanú nič dlžné, každý ich produkt je pre človeka priam požehnaním: med, vosk, propolis, peľ, dokonca aj včelí jed, ktorý sa využíva v medicíne. V hornooravskom zväze včelárov sa združujú zväčša muži - včelári, ale sem-tam sa objaví aj zástupkyňa nežného pohlavia. Jednou z oravských včelárok je aj Edita Konopíková z Liesku, ktorá sa svojmu včelárstvu venuje viac ako 35 rokov. Túto stále zriedkavejšiu záľubu prevzala po manželovi. „Keď sme sa zobrali, dozvedeli sme sa, že družstvo v Trstenej chová včely, ale chov začína likvidovať. Keďže môj muž už doma včeláril, povedal si, že by sme družstevné včely mohli odkúpiť,“ spomína Edita Konopíková. „Hoci sme boli mladá rodina a peňazí nebolo nazvyš, pomohla nám moja mama. Vďaka pôžičke od nej sme mohli začať. Dnes už máme všetko prerobené, ale začínali sme iba s tými družstevnými včielkami. Najskôr sme mali desať rodín, manžel si však chov rozšíril na viac ako desaťnásobok. Teraz ich mám znova už len trinásť, pretože je to namáhavá práca a žena sama nedokáže robiť s takým obrovským chovom. Keď mám dvíhať medník, ktorý má niekedy aj 27 kíl, je to veľká záťaž na chrbát aj na ruky.“ Ukazuje nám úle: „Tu mám včely dobré, ale tieto sú napríklad veľmi zlé. Dokonca tie zlé majú aj iný pach, než ostatné. Všetko to závisí od matky–kráľovnej, ktorú robotnice oblizujú, a tak prenášajú jej pach na seba. Ale prečo sú také zlé, to nechápem. Tieto malé stvorenia sa dokážu výborne ochraňovať aj pred takými zvieratami, ako sú myši, ktoré mi radi úle rozhryzú. Malé šikovnice si však dokážu zalepiť všetky diery, aby sa k nim nikto nemohol dostať,” ukazuje pani Edita na ohryzené steny úľa. Podľa jej slov je podstatné nemať pri práci s včelami strach. Ak sa človek bojí, oháňa sa rukami alebo kričí, pre včely je to pokyn, že majú začať bojovať. Neváhajú ani na chvíľku. „Každý včelár po príchode k úľom svoje včely vydymí dymkou. Neviem síce, prečo je to tak, ale vtedy sa upokoja a môžeme s nimi lepšie manipulovať. Keď je sezóna, včely sú relatívne pokojné, ale mimo nej začínajú byť podráždené, pretože nemajú čo robiť,” pokračuje vo vysvetľovaní včelárka. „Neviete si predstaviť, ako som sa kedysi včiel strašne bála. Chodila som s manželom k nim, ale vždy som sa za niečo skryla a nenápadne ho pozorovala pri práci. Blízko som radšej nechodila. Koľkokrát som sa mu aj zasmiala, keď som začula, ako sa s včelami rozpráva. No čo čert nechcel - to isté robím teraz aj ja.” Hoci pani Editka ostala na svoje včielky sama a má s nimi práce neúrekom, kým vládze, nevzdala by sa ich. Cíti sa pri nich veľmi dobre a ako sama povedala, keby sa ľudia k sebe správali tak ako včely, bol by svet veľkým rajom.
