Niekto má na ružiach ustlané, niekto si svoj život do medu maľuje. Michal Mačička z Liptovského Hrádku sa upísal včelám a medu, ale k srdcu mu prirástlo aj filmovanie. Svoj čas celých sedemdesiatpäť rokov postupne zasväcoval práci okolo včelstiev, fotografovaniu, filmovej neprofesionálnej tvorbe, rodine, pedagogickej a osvetovej činnosti, výstavám, vede, písaniu odborných článkov a kníh. František Bizub z Kráľovej Lehoty si na spoločné chvíle s M. Mačičkom spomína: „Na začiatku môjho včelárenia sme mali v Kráľovej Lehote včelársky krúžok. Medzi nás stredoškolákov občas prichádzal i Michal Mačička. Už vtedy som obdivoval vysokú odbornosť jeho prednášok.“ Judita Feňvešová, bývalá metodička Okresného osvetového strediska v L. Mikuláši pre výtvarníctvo, fotografiu a film, povedala: „Je úplne neuveriteľné, že Miško Mačička má sedemdesiatpäť rokov. Určite to nie je len jeho vonkajším vzhľadom, ale aj tým, že sú za ním hmatateľne artefakty.“
Upísal sa filmovej tvorbe
V roku 1962 nakrútil Michal Mačička svoj prvý film a odvtedy sa s celou svojou rodinou tejto záľube venuje až dodnes. Je autorom 186 filmov, prevažne dokumentárnych. Načrel však aj do hraných filmov, a tak o starom včelárovi Júliusovi Kusom, ktorý si nechá sadnúť roj včiel na seba, vznikol film Hra, nie pre každého, ale do výberu týchto filmov patria aj Vrásky na sídlisku, Spomienky, Hvezdár, či Úplatok. Svoje odborné vedomosti zo včelárstva zakomponoval napríklad aj do náučných filmov pre žiakov Včelárskej školy a do populárno-vedeckých filmov (Kočovný včelín, Včelí jed, Maľované na mede, Mor včelieho plodu...). Neobišiel ani životné prostredie, architektúru a súčasný spôsob života. Do poslednej kategórie patria filmy s rôznorodou tematikou: Výroba medových kokteilov, Letný tábor pre cigánske deti, Súťaž drevorubačov, Nikdy nie je neskoro – o kurze lyžovania, Skok – o zoskokoch ľudí na gumovom lane, Relaxujem vo vzduchu – o pilotovi, ktorý si sám doma zhotovuje v byte ultraľahké lietadlo a potom na ňom lieta. Že má Michal Mačička záujem o rôzne oblasti života, hovoria filmy o remeslách: Pred narodením chladničiek, Tkáčka z Važca, Povrazári z Oravy, Vybíjané do kože, Korytár, Čierne umenie v Liptove. Viac ako dve tretiny filmov nakrútil a technicky spracoval pre rôzne súťaže doma i v zahraničí. Mnohé jeho filmy boli zaradené do národnej kolekcie a reprezentovali Slovensko a Československo v zahraničí. Úspešne, a tak prichádzali ocenenia nielen z Európy, ale aj z celosvetových súťaží UNICA. Dodnes aktívne pracuje vo funkciách slovenských filmárov: je predsedom Asociácie filmových amatérov na Slovensku, v Art štúdiu v L. Hrádku vedie sekciu pre amatérsky film, do roku 1993 celých dvadsaťtri rokov predsedal Klubu filmových amatérov v L. Hrádku.
Zasvätený včelárstvu
„Vo včelárení rozlišujem medzi chcem a musím. Vo včelárstve sa nedá musieť, musí sa chcieť. Prináša to úžasný pocit zadosťučinenia,“ tvrdí Michal Mačička. A že naozaj sa s radosťou veľa-veľa venoval včelárstvu, nasvedčuje spätný pohľad do jeho včelárskej činnosti. Pôsobil ako pedagóg Včelárskej školy, vedecký pracovník, ktorého práce sa dotýkali problematiky chovu včelích matiek, výživy včelieho plodu, jarného rozvoja včelstiev, ale najmä úľových systémov a ich objektívnym vyhodnocovaním. Vedecké práce uverejňoval v odborných časopisoch doma i v zahraničí, je autorom viac ako desiatky samostatných publikácií a niekoľko kníh vyšlo aj s jeho spoluautorstvom. Uverejnil 502 príspevkov v našich odborných časopisoch (Včelár, Včelařství, Hmyz a v iných, aj zahraničných). Podal šestnásť zlepšovacích návrhov, niekoľko projektov a vypracoval scenáre výstav. Pre včelársku prax doteraz realizoval vyše päťstoštyridsať prednášok, z toho šesťdesiatštyri v zahraničí. O každej si urobil do diára podrobný zápis.
Všetky tieto na „mede maľované“ aktivity by neboli, ak by sa Michal Mačička nevenoval denno-denne svojim včeličkám. V súčasnosti má sto včelstiev a kočuje s nimi za repkou, agátom, slnečnicou na kočovné stanovištia vzdialené niekedy až stoosemdesiat kilometrov. Včelstvá má umiestnené v špeciálnom nákladnom aute, za ktorým ťahá prívesy so včelstvami. Jeden príves však necháva na trvalom stanovišti vo Svaríne.
Michal Mačička si vychoval svojho nástupcu. Je ním syn Michal, ktorý otca pri jeho sedemdesiatpäťke ohodnotil jednoducho: „Je dobrý.“ Ale každý z rodiny Michala Mačičku staršieho pričuchol k včielkam. Jeho dom, jeho rodina, jeho život voňajú medom.
Nehnevali sa ani päť minút
Aktívnemu Michalovi Mačičkovi pohodlie a istotu rodinného krbu udržiava jeho manželka Žofia. Vždy skromná, ochotná pomôcť sledovala kariéru svojho manžela, keď však potreboval, stávala sa mu rovnocenným partnerom. Veď tú sladkú medovú cestu životom kráčali od mladosti spolu. „Chodili sme spolu už počas jeho vysokoškolských štúdií, ale vzali sme sa až po dokončení vysokej školy. Bola som mladá, no už vtedy som mu začala pomáhať pri včelách, pri filmovaní, kde bolo treba. Aj všetky tri deti – dve dievčatá a syn - chodievali s nami, dokonca polročný Miško spával na úli pri včelách, kým otec robil okolo včiel.“ Podľa slov Žofie Mačičkovej záľuba jej manžela sa stala aj jej záľubou, a tak dokázala po pracovnom týždni zbaliť deti a ísť spolu k Lučencu alebo k Leviciam a inde, kde kočovali včielky. Nežiarlila na včely, veď Michal bol vždy dobrým manželom. „My sme sa nehnevali možno ani päť minút za štyridsaťosem rokov, čo sme spolu. My sme si za tie roky mrzkého slova nepovedali,“ vyslovila s úsmevom nádherné slová. A že sa nehnevala ani na filmárenie svojho muža, dokazuje príhoda: „Raz išiel môj manžel do Karlových Varov na včelársku akciu. Filmárska súťaž bola v rovnakom období v Košiciach. Syn Miško mal vtedy dva roky, Ľubka päť, Zlatka bola trošku väčšia – vzala som deti a hybáj do Košíc na celoštátnu súťaž. Boli tak vychované, že sa ani nehli a mohla som s nimi chodievať na všetky akcie s manželom, alebo aj bez neho. Doteraz prežívame spolu pekný život,“ zakončila Žofia Mačičková.
Autor: DagmaRA