Slovenské hnutie špeciálnych olympiád (Spesial Olympics Slovakia) usporiadalo v prvý decembrový víkend v Liptovskom Mikuláši XVI. ročník medzinárodného Vianočného turnaja v malom a unifikovanom futbale. Unifikovaný futbal je súčasťou unifikovaných športov a je významný tým, že umožňuje športovcom s mentálnym postihnutím spoločne trénovať a súťažiť so zdravými spoluhráčmi – partnermi. Na tohtoročnom turnaji sa predstavilo dvadsaťdva slovenských družtiev, dve české a jedno z Monaka. Slovenské družstvá sú z rôznych kútov, zvyčajne z tých detských domovov, špeciálnych základných škôl internátnych, odborných škôl, učilíšť zameraných na mentálny postih a domov sociálnych služieb, kde sa venujú futbalu a hrávajú ho. Takýto je i športový klubu Liptov, ktorý združuje postihnutých športovcov z okresov L. Mikuláš a Ružomberok. O súťažiach, turnaji a svojej ceste do unifikovaného futbalu nám porozprával riaditeľ turnaja Anton Košč.
Ako sa dostal unifikovaný futbal do L. Mikuláša.
Slovenské hnutie špeciálnych olympiád zastrešuje mládež s mentálnym postihom a čiastočne aj s fyzickým. V rámci tohto hnutia pravidelne už šestnásty rok robíme vianočné futbalové stretnutia. Piaty rok za sebou ich robíme v Liptovskom Mikuláši. Keď bol jedenásty ročník, my sme boli víťazmi a kvalifikovali sme sa na Majstrovstvá Európy v roku 2001. Podarilo sa nám ich vyhrať, a tak sme majstri Európy za rok 2002. Zároveň sme prebrali štafetu organizovania súťaží. Odvtedy si ju držíme, pretože sa začalo tradovať – vyhrali ste, usporiadajte nasledujúci turnaj. Predošlých jedenásť ročníkov vždy vyhral Slovnaft Bratislava. V 2003 roku sme však vyhrali v Írsku v Dubline zas my. Organizujeme teda turnaje v Liptovskom Mikuláši.
Aké sú postihnuté deti s dospelými na futbalových zápasoch?
V týchto súťažiach nejde o výsledky, tu je každý víťaz, prví traja dostanú medailu a pohár, ostatní drobné ceny. Výkonnosť u týchto mladých ľudí je naozaj rôzna, tu sa nesúťaží za každú cenu, naozaj je tu každý víťaz. Tieto súťaže sú o niečom inom ako o víťazstve jedného. Nejde o to, aby jedna strana vyhrala a tí druhí odišli znechutení a neskôr nám na súťaž nenastúpili, pretože by mali strach.
Vo Vianočnom turnaji sú dve základné kategórie. Jednou je malý futbal, kde hrajú len chlapci medzi sebou. Druhou kategóriou je unifikovaný, kde jedno družstvo tvoria traja postihnutí športovci – zvyčajne chlapci, ale objavia sa občas aj dievčatá - a dvaja dospelí. Rezonuje tu myšlienka, aby sa zdraví neoddeľovali od postihnutých.
Ktorý ročník sa vám extra vryl do pamäti?
S úsmevom spomíname na príhodu spred dvoch rokov. Turnaj sme robili vo veľkom štýle pod záštitou Mikuláša Dzurindu. No ochranka nás poriadne vyobracala, tak potom sme si povedali, že nám to nestojí za to. Niekedy menej je viac.
Čo vás priviedlo k tomu, že robíte s postihnutými deťmi i dospelými?
Týmto deťom sa venujeme už šestnásť rok. Vladimír Dzurek, hlavný koordinátor turnaj, robil kedysi v Špeciálnej internátnej škole v Liptovskom Jáne hlavného, ja nočného vychovávateľa. Deti sme potrebovali nejako zamestnať, tak sme začali hrávať futbal a chodievať na turnaje. Človek na týchto deťoch vidí, že to nerobí nadarmo, tieto decká sú naozaj veľmi vďačné za všetko. Zvyčajne sú zavretí v detských domovov a nedostávajú sa do bežného sveta. Vďaka futbalu však cestujeme po svete. Na jar ideme napríklad do Monaka, a to je motivácia aj pre decká. Veď sa dostanú tam, kde ešte nikdy neboli a možno už ani viac nebudú. Ale nejde len o to materiálne... Na Slovensku je situácia iná ako v zahraničí. V Dubline na štadióne bolo deväťdesiatosemtisíc ľudí, zimomriavky idú z toho po chrbte, bolo to veľmi emotívne. U nás taký záujem o mentálne postihnutých nie je. Zvyčajne my zdraví často ani nevieme, ako sa k nim správať.
