Je to už viac ako 300 rokov, čo anglický kapitán James Cook pri svojej spiatočnej plavbe z ostrova Tahiti náhodne objavil Terra Australis Incognita – neznámu južnú zem. Dnes tento kontinent nesie názov Austrália a teší sa mimoriadnej obľube nielen medzi jej samotnými obyvateľmi, ale aj medzi návštevníkmi, ktorí sem prichádzajú, aby spoznávali život a krásy tohto zaujímavého kontinentu. Pred časom som sa jedným z nich na dlhšiu dobu stal aj ja.
O Austrálii, ktorá je ako jediná na svete samostatným kontinentom a štátom zároveň (Austrálsky zväz), už bolo napísaných veľa kníh, článkov a štúdií. Hádam medzi najzaujímavejšie údaje z nich patria tie, že vzdialenosť medzi stredom Európy a stredom tohto najsuchšieho svetového kontinentu je 16 tisíc kilometrov, väčšina obyvateľstva sa sústreďuje vo veľkých mestách na pobreží (z celkového počtu 20 mil. obyvateľov žije len v Sydney takmer jedna štvrtina z nich) a asi najzaujímavejším je fakt, že každý piaty Austrálčan sa narodil mimo Austrálie.
Pre Austráliu som sa rozhodol počas minulého leta, liptovského leta – pretože tu na južnej pologuli sú ročné obdobia vymenené. Vybavovanie potrebných formalít bolo pomerne komplikované. Doteraz si veľmi živo spomínam aj s odstupom času, keď som si na internetovej stránke Austrálskeho imigračného úradu (www.immi.gov.au) prečítal, čo všetko je potrebné na udelenie austrálskeho študijného víza, ktoré umožňuje legálny vstup a pobyt v tejto krajine. Zdalo sa mi to v porovnaní so žiadosťou o predchádzajúce americké víza takmer nezvládnuteľné. Spolu viac ako 60 dokumentov so žiadosťami, bankovými výpismi, splnomocneniami, zdravotnými správami, poisťovacími formulármi, motivačnými listami... Keďže som ale všetko detailne pripravil dopredu, na Austrálskej ambasáde vo Viedni (na Slovensku Austrálčania svoje veľvyslanectvo nemajú) som dostal študentské víza na počkanie, čo ma veľmi prekvapilo, pretože podľa slov môjho austrálskeho imigračného agenta je toto dnes takmer nemožné.
Prvé dni na opačnom konci sveta boli celkom zaujímavé – už len keď si zoberiete, že pri mojom odchode zo Závažnej Poruby, kde bol všade sneh, trvalo teploty pod nulou a zimná sezóna na Opalisku práve začínala, v Sydney, kam som sa po 24 hodinách letu dostal s krátkym medzipristátím v Kuala Lumpur, bolo všetko naopak – začínalo leto, teplomer ukazoval cez deň 38 stupňov a ľudia sa ponáhľali na priľahlé pláže, ktorých je v Sydney neúrekom – to jednoducho treba zažiť! A o tom, že som sa dostal naozaj skutočne na opačný koniec sveta, som sa presviedčal deň čo deň – všetko tu funguje naozaj „down under“, čiže dole hlavou – resp. minimálne inak ako u nás na Slovensku. Už len prechod cez cestu môže človeku robiť prvé dni problém – Austrália s ďalšími 52 štátmi sveta tvorí obrovské impérium pod názvom British Commonwealth, na čele ktorého stojí Kráľovná Elizabeth II., a preto sa aj v tejto krajine jazdí rovnako ako v Anglicku – po ľavej strane, takže na každom prechode si musíte dávať pozor na autá prichádzajúce sprava. V prípade, že chcete, aby vám autobus zastal na zastávke, musíte na vodiča vždy mávať. Ak chcete navštíviť poštu, pohostinstvo, banku alebo inú verejnú budovu, musíte si zväčša dať dole šiltovku a slnečné okuliare – inak sa môže stať, že vás ochranka nevpustí do budovy, pretože bezpečnostné kamery vám nevidia do tváre. Rovnako musíte mať v prípade návštevy nočného klubu oblečené aspoň dlhé nohavice, tričko a zatvorené topánky (opäť kvôli bezpečnosti, aby vám niekto v tlačenici nezlomil prst na nohe, alebo nevylial teplý nápoj priamo na telo). Samozrejmosť je, že na každom kroku od vás vyžadujú niečo ako na Slovensku občiansky preukaz. Tu sa to volá ID – na ktorom je vždy najdôležitejší dátum narodenia. Ak máte pod 18 rokov, resp. pod 21 alebo pod 25, veľa vecí sa pre vás stáva nemožných (čo sa mňa, našťastie, už netýka). Okrem toho si Austrálčania potrpia na rôzne certifikáty na každom kroku – jedným z najdôležitejších je asi tzv. RSA certifikát, ktorý vás, povedzme, ako krčmára, barmana alebo čašníka, oprávňuje nalievať alkohol. Dôležitý je však fakt, že v prípade, že na klientovi vidíte, že už má dosť, vašou zákonnou povinnosťou je odmietnuť mu naliať. Ak je agresívny, treba privolať políciu. Nehovoriac, že Austrálčania v parlamente presadili zákon o tzv. „Free smoking zones“ čo v praxi znamená, že fajčenie v reštaurácii, pohostinstve alebo bare je takmer nemožné (človek si tam môže zájsť bez toho, aby sa bál nepríjemnej cigaretovej arómy, ako tomu často býva u nás doma). A keď sme už pri alkohole a cigaretách (aj keď mám pocit, že práve na túto oblasť asi nie som ten najpovolanejší) – viete, že v Austrálii podobne ako v iných štátoch nedostanete alkohol v obchode, ako je to u nás na Slovensku? Na tieto účely slúžia špeciálne obchodíky s názvom Bottle Shop (obchod s fľašami), na prevádzku ktorých treba opäť špeciálny certifikát tak, ako na otvorenie reštaurácie, v ktorej chcete podávať aj alkoholické nápoje – získanie týchto povolení je tiež nekonečný príbeh a často sa končí neúspešne. Preto je možné, že natrafíte na reštauráciu, kde sa síce dobre najete, ale alkoholu žiadneho druhu sa nedočkáte – jedine, že si prinesiete svoj vlastný, pretože aj toto je v Austrálii možné a bežne zaužívané, aj keď to znie asi čudne. Skrátka, veľa vecí tu funguje v tomto smere úplne inak ako u nás doma a v prípade, že by sa podobné princípy mali uplatňovať v našej krajine, tak mám pocit, že by minimálne časť obyvateľstva obľubujúca cigarety a alkohol silne protestovala, pričom tam to nikoho ani len nenapadne.
Faktúry neplatia nikdy načas
Postupom času si človek zvykne na nový spôsob života – aj na to, že halušky s bryndzou si môže maximálne prezerať tak na obrázku, že autá Opel sa tu predávajú pod značkou Holden, že viac ako polovica z mojich austrálskych kamarátov v živote nevidela naživo sneh, že za vodu sa tam zväčša v domácnostiach neplatí napriek tomu, že jej je nedostatok, že najznámejšie exportné svetové austrálske pivo Foster‘s tu nikto nepije, pretože je vraj najhoršie na svete, že vír v umývadle sa tam točí na inú stranu ako na severnej pologuli, že hviezdy na oblohe je vidieť úplne inak, ako keď sa na ne pozeráme napríklad z Poludnice, že faktúry za dodaný tovar sa tu oficiálne nikdy neplatia na čas (tým sú austrálske firmy smutne preslávené podľa môjho učiteľa zo školy nielen doma, ale aj v zahraničí)... A tak ďalej, a tak ďalej – skrátka je toho veľa, v čom je Austrália iná ako život u nás doma.
Ale aby som sa nevenoval len takýmto okrajovým veciam – život „tu dole“ je pre mňa osobne zaujímavá skúsenosť. Austrália je multinárodnostná krajina. Určite viac ako ktorákoľvek iná krajina na svete – a je to poznať. Nielen moji susedia v mestskej časti Rockdale, kde v Sydney bývam (Sydney ako také je možno veľké ako L. Mikuláš, zvyšok sú predmestia so samostatnými mestskými zastupiteľstvami a starostami), sú z všetci z Ázie, ale aj spolužiaci v škole (študujem medzinárodný obchod a marketing na súkromnej škole, ktorú si financujem tak, ako je to tam zvykom - sám z peňazí, ktoré tu zarobím) sú predovšetkým z Japonska, Pakistanu, Indie, Malajzie, Filipín, Číny, Indonézie, Kórei, Hong Kongu, ale nájdu sa aj výnimky – Anglicko, Španielsko, Brazília alebo dokonca Slovensko a čo viac priamo L. Mikuláš, čo ma mierne šokovalo, keď som sa vlastne stretol v jednom ročníku s mikulášskym spolurodákom Michalom Džurmanom. A práve to je veľmi zaujímavé – každá kultúra prináša nové veci a poznania.
Len v čistých topánkach
Na internete som si pred časom prečítal posledné vydanie Porubských novín. Okrem iného som tam aj postrehol reportáž o výmennom pobyte skupiny Dánov u nás v dedine. V tejto súvislosti mi napadla myšlienka – ako by sa asi u nás cítili na rovnakom pobyte ľudia z podobnej dedinky, ako je tá naša, keby boli, povedzme, z Indonézie alebo Pakistanu a ako by sme sa cítili my u nich? Nie sú naše kultúry a svety vzdialené natoľko, že by sme dokázali nájsť vôbec spoločnú reč? A práve toto je tu v Sydney skutočne zaujímavé – aj keď rozdiely medzi Európou a Austráliou sú obrovské a človeku istý čas trvá, kým všetko pochopí, vzájomné fungovanie a spolupráca národov a národností je tu obdivuhodné. Niekedy mi je v duchu do smiechu, keď pozerám na internete slovenské správy, v ktorých sa niektorí politici bijú do pŕs a ukazujú podivným spôsobom svoju národnú hrdosť tým, že provokujú a urážajú iné národy a menšiny. V Austrálii je to presne naopak – každá firma tu má multinárodnostné portfólio ľudských zdrojov a každý sa tu snaží vychádzať s každým ako s rovnocenným (aj keď možno nehovorí anglicky tak, ako rodení Austrálčania). Či je to už u nás v škole, alebo v práci, na ulici – kdekoľvek.
Na druhej strane si však Austrálčania strážia napríklad dovoz potravín – okrem veľmi striktnej kontroly a obmedzenia potravín zo zahraničia (nikdy si neberte so sebou žiadne čerstvé potraviny do Austrálie v lietadle, lebo to nie je povolené rovnako, ako mať špinavé topánky, ktoré môžu spôsobiť znečistenie pôdy) kladú dôraz na presadzovanie poľnohospodárskych produktov dopestovaných na území Austrálie. Pred časom som sa zúčastnil na konferencii vládnej Austrálskej robotníckej strany (Australian Labor Party). Okrem iného tu bol aj zdôraznený fakt, že Austrália ostro bojuje proti dovozu akýchkoľvek potravín zo zahraničia a vo všetkom sa snaží byť samostatná. Tento fakt som si neskôr overoval v praxi. Priznám sa, že doteraz som v obchodoch nenašiel potravinársky výrobok (ovocie, mäso, zeleninu, víno a iné nápoje), ktorý by bol dovezený zo zahraničia. V tomto sa snaží byť Austrália samostatná – aj keď je pravda, že Slovensko má v tomto smere zložitejšiu pozíciu, pretože naše územie nezasahuje do všetkých podnebných pásiem a neviem si celkom predstaviť pestovanie pomarančov alebo banánov na Slovensku, čo je tu naopak úplne bežné.
Vianoce na horúcich plážach
Je teda toho naozaj veľmi veľa, čo ma na tejto krajine zaujalo nielen na prvý pohľad. Austrália je veľmi rozvinutá krajina s obrovskou rozlohou, s neobyčajne drsnou ale krásnou prírodou a hlavne s veľmi príjemnými ľuďmi ochotnými vždy pomôcť za každých okolností. Áno, aj tam majú ľudia svoje problémy a starosti, ale akosi to všetko berú celé pokojnejšie. Nikam sa neponáhľajú, radi sa stretávajú na pláži pri rodinných Barbeque do neskorého večera, sú k sebe milí, vždy dodržujú pravidlá cestnej premávky (je tu veľmi prísny zákon o cestnej premávke a nikto si nedovolí jazdiť tak, ako to vidíme na slovenských cestách), veľa cestujú po svojej krajine, navštevujú univerzity tretieho veku, nenadávajú na politiku a azda najväčší rozdiel je, že Vianoce sa tu slávia bez snehu na horúcich plážach pod palmami a namiesto obrázkov sobov ťahajúcich Deda Mráza tam vidieť obrázky klokanieho vianočného sprievodu.
Tak takáto je teda Austrália z môjho pohľadu – nedá sa na pár riadkov napísať úplne všetko zaujímavé a prekvapujúce. Je toho oveľa viac. Najlepšie je tam prísť, mať na všetko dostatok času a presvedčiť sa na vlastné oči. Nič to však ale nemení na tom, že Liptov a naša dedinka je pre mňa stále najkrajšia časť sveta so všetkými ľuďmi, prírodou a miestami ktoré doma máme.
Autor: Michal Staroň
