Prvý človek, ktorého sme stretli v Liptovskej Osade, Liptovské noviny nečítal. Vraj iba Katolícke. „Škoda, keby ste mali MY Liptov, dali by sme vám päťsto korún,“ oznámili sme nášmu nečitateľovi. „Keby som to vedel, tak si ich kúpim. A za Katolícke mi nedáte nič?“ prejavil obchodného ducha starší muž. Ale keď zistil, že nás nepresvedčí, rozlúčil sa a išiel po svojom. Skúsili sme druhý pokus. Oslovili sme dve mladé ženy, jedna tlačila pred sebou hrkotavý fúrik. „Nechcete päťstovku?“ spýtali sme sa. „Kto by nechcel. A čo za to?“ znela odpoveď. Keď sme vysvetlili, že chceme vidieť iba najnovšie číslo liptovských novín, mladá žena vytiahla mobil a zatelefonovala otcovi. „Ale rýchlo, nemám kredit,“ upozornila ju druhá. „Práve ich číta. Môžete sa presvedčiť,“ povedala žena, odstavila fúrik pred domom a vošli sme do dvora. Vzápätí sa vo dverách objavil sympatický pán s novinami v ruke. „Už som ich celé prečítal, aj krížovka je vylúštená,“ povedal Jaroslav Mrviš a otvoril noviny, aby nás o tom presvedčil. V krížovke nebolo ani jedno prázdne okienko. Noviny vraj číta pravidelne a celé, od začiatku až do konca a krížovky sú jeho koníčkom.
Boli sme zvedaví, čo robí a čo ho ešte baví. „Robil som šoféra, ale od augusta som na dôchodku a teraz väčšinou chodím po doktoroch,“ prezradil nám výherca. Ale určite doma len tak nepolihuje. Všimli sme si pekne upravený dvor, na ktorom pobehovala dvaja psíci a bolo veľa popíleného a naukladaného dreva. „Kto ho popílil?“ spýtali sme sa. „Sami s manželkou. Roboty okolo domu je stále dosť, takže sa nenudíme. Máme dve dcéry a tri vnúčatká – dievčatká, žijeme taký obyčajný, normálny život, ako na dedine,“ skonštatoval Jaroslav Mrviš.
Päťstokorunáčka deň po Mikuláši ho potešila. Povedal nám, že doteraz nikdy nič nevyhral, iba raz žehličku. „Ale nežehlím, dal som ju manželke,“ dodal s úsmevom. A do čoho ju investuje? „Priložím dačo na Ježiška...“
