Vika Vyšná z Liptovského Mikuláša strávila Vianoce a Silvester v amazonskom pralese. Vybrala sa tam už v lete a bude tam až do jari. Študuje odbor Ochrana životného prostredia na Karlovej univerzite v Prahe a v amazonskom pralese pôsobí ako dobrovoľníčka. Náplňou jej práce okrem monitoringu rôznych druhov živočíchov sú aj prednášky pre turistov, starostlivosť o malé prírodné múzeum a záhradu liečivých rastlín. Skontaktovali sme sa s ňou prostredníctvom internetu.
Prečo ste sa rozhodli ísť do amazonského pralesa?
Vždy ma fascinovalo spoznávať nové miesta, vidieť a zažívať niečo nové. Čím menej ľudí a viac prírody, tým lepšie. No a keď sa mi naskytla možnosť ísť do pralesa, využila som ju.
Kde bývate a aký je váš denný režim?
Bývam v ekoturistickom stredisku Explorer‘s Inn v Peru. Je to v podstate kopa palmových chatrčí bez elektriky, teplej vody a komunikačných zariadení. Nachádza sa v čiastočne súkromnej rezervácii Tambopata na hraniciach Peru, Brazílie a Bolívie. Kúpil a založil ju istý peruánsky Nemec Max Gunther pred vyše 30 rokmi. Vzhľadom na neprítomnosť elektriky je môj denný program do značnej miery ovplyvňovaný prirodzenými svetelnými podmienkami. Svetlo je tu od šiestej do šiestej, potom sme pri sviečkach a baterkách alebo v jedálni. Tam elektrika je. Každý deň chodíme do pralesa – ja, James a Jonathan, sú tu tiež ako dobrovoľníci. V Explorer‘s Inn je päť sprievodcov a iný personál. Počet turistov kolíše od dvoch do päťdesiat. Našimi hlavnými úlohami je monitoring obrích vydier, kajmanov, papagájov a cicavcov v pralese. Okrem toho zaznamenávame čokoľvek zaujímavé, čo stretneme pri prechádzkach lesom.
Vydry žijú aj u nás. Čím sa líšia pralesné od našich?
Vydry sa po španielsky volajú lobos del rio, čo znamená riečni vlci. Sú to naozaj predátori ako sa patrí, nie ako tie naše vodné „škrečky.“ Merajú skoro dva metre a podobne ako vlci žijú a lovia vo svorkách, ale o potravu sa nedelia. Sú to denné zvery, takže sú veľmi vhodným turistickým objektom. Keď sa trochu vynoria z vody, vidno im na bielom krku tmavé škvrny. Sú vraj ako naše otlačky prstov, úplne unikátne a podľa toho sa vie, kto je kto. Keď vás zbadajú, prídu sa na vás pozrieť, urobia chŕŕŕŕ a odplávajú. Sú dosť na vymretie a jediná možnosť, ako môžu prežiť, je, že sa na ne budú chodiť pozerať turisti a platiť za to. Za odmenu nebude prales, kde žijú, prevalcovaný buldozerom.
Ako vlastne monitorujete zvieratá?
Kajmany monitorujeme v noci, lebo cez deň sú na jazere vydry a niektoré zvieratká sa lepšie vidia po tme. Cez deň niektoré spia, ale aj tie, čo nespia, je v pralese ťažké vidieť, keďže je plný stromov, lian a ďalších zelených vecí, ktoré tam zbytočne zavadzajú. Iné sú aktívne za šera alebo v noci. Nočné zvieratká majú reflektívnu sietnicu a oči im v noci svietia, keď na ne zasvietite baterkou. (Iste si pamätáte, že tesne predtým, ako ste naposledy v noci prešli mačku autom, tak na vás zasvietila očami.) A to práve my zneužívame. Chodíme do lesa aj v noci, šmátrame baterkami po stromoch a občas na nás zrazu pozerajú dve oči. Už sme takto našli hady, vidíte len dve oči ako sa plazia v korune stromu, aj nočné opice. A takýmto spôsobom hľadáme aj kajmany. Keď nosím na hlave čelovku, priťahujem húfy hmyzu a stávam sa tak objektom záujmu netopierov. Počujem, ako niečo sviští vzduchom a blíži sa k mojej hlave, zrazu sa to otočí a sviští preč. Monitorujeme aj papagáje na jednej ílovej stene, kde sa zhromažďujú a jedia íl. Slúži im vraj na detoxifikáciu jedovatých látok, ktoré produkujú rastliny, ktorými sa papagáje živia.
Aké zviera ste v pralese uvideli prvé?
V pralese je strašne veľa mravcov. Prvé, čo som v pralese stretla, boli listorezné mravce. Dvadsať centimetrov široké a kilometre dlhé chodníčky krížom krážom po lese su od nich. V nespočetných a nikde nekončiacich radoch jeden vedľa druhého sa rútia do mraveniska s listami v zuboch. Režú ich na márne kusky, ktoré potom odvlečú do mraveniska. Tam ich rozžujú a na tom, čo potom vznikne, pestujú huby, ktorými sa živia. Tieto huby sú úplne špeciálne, rastú len v ich mravenisku. Žijú tu aj mravce, ktoré sa volajú Isula bullet ants. Bullet sa volajú preto, lebo ich uhryznutie bolí, akoby vás trafila guľka. Je to vraj jedna z najväčších bolestí, akú vie živočích spôsobiť. Tieto mravce sú veľké asi 2,5 cm a väčšinou sa flákajú po pralese jednotlivo na rozdiel od väčšiny iných mravcov. Za zmienku stoja tiež mravce, ktoré sa kamarátia so stromom tangarana. Strom poskytuje mravcom domov, je dutý a vylučuje tekutinu, ktorou sa tangarana mravce živia. Oni ho za odmenu ochraňujú za každú cenu. Tento strom spoznáte spoľahlivo tak, že na ňom nič nerastie, dokonca ani v jeho blízkosti. Mravce totiž považujú všetko živé v jeho okolí za nepriateľa, ktorý chce stromu ublížiť, a preto všetko zničia. Toto sa využívalo ako trest pre hriešne duše. Hriešnika priviazali o strom a mravce ho pomaly zmárnili.
Vyjdete občas z pralesa niekam do civilizovaného sveta?
Najbližšie mesto sa volá Puerto Maldonado a leží na sútoku riek Tambopata a Madre de Dios. Jeden domorodec mi vysvetľoval, že tu majú 4 ročné obdobia - jar, jeseň, leto a zima. Záchvat smiechu bol neodvratný, keď mi začal opisovať, ktoré sa čím vyznačuje: zima je, keď prší (október - apríl), leto je, keď je sucho (máj - september), jeseň, keď padajú listy zo stromov a jar, keď stromy kvitnú. Lenže tu padajú listy zo stromov striedavo podľa druhu, a to väčšinou v lete, kvitnú tiež priebežne, hneď ako zhodia listy. Z toho vyplýva, že jar nasleduje hneď za jeseňou a obe sú v lete. Ale obdobie sucha a dažďov funguje. Puerto Maldonado má asi 75 tisíc obyvateľov, ale to je asi len priemer priemerov všetkých odhadov a už zajtra to vôbec nebude pravda, lebo počet obyvateľov rastie rýchlosťou svetla. Nie je to spôsobené ani tak natalitou, aj keď správna pätnástka má už zo dve deti , ale skôr prisťahovalectvom. A prisťahovalectvo je spôsobené stavbou preslávenej Interoceaniky - budúcou cestou, spájajúcou Atlantický a Tichý oceán. Momentálne sa nachádza pred bránami mesta a smeruje z Brazílie do Cuska, hlavného mesta vymretých Inkov, a Limy. Cesta pretína prales krížom-krážom a je naplánovaná asi 15 km od rezervácie, kde bývam. Mesto zažilo kaučukový boom niekedy pred 200 rokmi, zlatý boom a nesmrteľný koka boom. Kaučuk krachol, keď vraj strom niekto prepašoval do Ázie, zlato sa ťaží na rieke ešte stále a koka sa tiež pestuje, samozrejme, ilegálne. Mesto je dosť o ničom, čo stojí za videnie je tržnica stredovekého štýlu, námestie a obelisk, z ktorého je výhľad na celé mesto a na prales všade naokolo. Kníhkupectvá otváraju len omylom, ale železiarstvo a lekáreň je každá tretia budova. Internet Cafe budete hľadať maximálne päť sekúnd v noci a dve sekundy cez deň. Majú tu tiež ZOO s jaguármi a pumami, serpenterium a motýlie ZOO, ale to je asi tak všetko.
Aké zvieratá ste v pralese ešte videli?
Napríklad tapíra. Je to nepárnokopytník ako kôň, ale má o dva prsty viac, čiže tri. Je veľký asi ako krava a má zahnutý rypák smerom dole. Videla som aj mravenčiara a porcupine (po anglicky) puercoespin (po španielsky), ako sa volá po slovensky, neviem. Espina po španielsky znamená osteň, takže je jasné, že bol ostnatý. Prvý mesiac som vôbec netušila, že mnohé tajomné živočíchy vôbec netreba naháňať po lese, lebo občas zavítajú k nám. To bol prípad tamanduu, ktorého často vídať, ako spí na stromoch priamo v areáli strediska. Mala som v pláne zobrať si jedného ako domáceho miláčika, ale pre istotu som sa spýtala, či sa to z bezpečnostného hľadiska odporúča. Odpoveďou boli vydesené peruánske tváre vysvetľujúce, že všetky pravé latinskoamerické zvieratká (leňoch, mravenčiar, pásovec.....) len vyzerajú ako plyšáky. To, že nemajú čeľuste, ktorými vám odhryznú hlavu až po pás, neznamená, že vám svojimi osemcentimetrovými nechtíkmi schopnými prehrabať protiatómový kryt, nemôžu spôsobiť kozmetický problém. To ma akosi odradilo.
Takže v stredisku nemáte žiadnych štvornohých miláčikov?
Rezervácia Tambopata drží svetový rekord v počte zistených druhov vtákov v rámci chráneného územia. Narátali tu vyše 600 druhov. V hosteli máme jednu malú aru, ktorú sme kúpili od zlých ľudí v meste, ktorí ju iste vybrali z hniezda. Správcovia hostela radi zachraňujú týrané zvieratká z pralesa a najradšej modrožlté ary, lebo sú logom firmy vlastniacej hostel, takže majú živé logo. Máme aj dve červené ary, jednu voláme ara sviňa, lebo má radosť z útočenia na ľudí. Kedže má zobák väčší ako celé telo, nie je to taká sranda. Vyletí na strom a odtiaľ sleduje svet. Keď ide niekto okolo, spustí sa zo stromu a urobí na okoloidúceho nálet. Preletí tak 5 cm nad hlavou, ktorú už máte pri zemi, lebo všetci normálni ľudia, keď si to všimnú, zaľahnú na zem. Ďalšou z jej obľúbených činností je, že keď vidí ľudí, ktorí majú obuté sandále, rozbehne sa k nim a uhryzne ich do palca. Inak sú ary veľmi múdre a skoro všetky druhy sú na vymretie, a to preto, lebo ich jedia a ich perie sa využíva na dekoráciu. Miestni bežne niečo vyberajú z hniezd a brlohov a potom to predávajú milovníkom zvierat. Vyberači mláďat sa spoliehajú na to, že milovníci prírody si zvieratko kúpia, lebo je potrebné ho zachrániť. Naschvál ho poriadne nekŕmia, aby vyzeralo, že potrebuje zachrániť okamžite a bezodkladne. Milovníci prírody riešia dilemu - ak si ho kúpia, tak ho síce zachránia, ale už nikdy sa (vo väčšine prípadov) nebude môcť vrátiť do prírody, lebo tam neprežije. Ale ak ho kúpia, priekupník pôjde znova do lesa a vyberie mláďa z hniezda či brlohu, popri tom často zmárni rodičov. Na druhý deň ho už predáva a tvrdí, že ho našiel opustené v lese a vlastne zachránil, ale keďže je chudobný, nemôže sa o neho poriadne postarať. A milovníci zvierat si úbohú sirotu nakoniec kúpia. Keby si mláďa nekúpili, obetovali by síce jedno, ale zachránili mnohé ďalšie. Takýmto spôsobom sa do hostelu dostalo aj jedno mača. Môže to byť ocelot alebo margaj, vyzerajú takmer rovnako, len ocelot je väčší a margaj má dlhší chvost. Uvidíme, čo z neho vyrastie.
Aký je váš jedálny lístok v pralese?
Miestni jedia všetko, čo sa dá uloviť v pralese, od opíc po hady. Ale to ja nejedávam, kedže bývam v turistickom stredisku, jem to, čo jedia turisti. Najčastejšie ryžu a kurča. V Latinskej Amerike je nesmierne silný kult ryže, keďže ryža sa pestuje ľahko, rýchlo a lacno. Keďže vieme, odkiaľ pochádzajú zemiaky, tak by som tu čakala kopec „švábky“, ale nie. Ryža to tu úplne ovládla, čínske impérium je fakt všade. Majú tu ale aj rôzne iné „zemiaky“, to znamená jedlé hluzy, napríklad juku, ale tie sa vždy pridavajú len ako príloha k ryži. Peruánci sú pravdepodobne vplyvom Španielov strašní mäsožravci a ich typické jedlá obsahujú asi 80% mäsa. Konzumujú aj húsenice a podobnú pliagu. Najrozšírenejšou pochutinou tohto typu je suri, čo sú larvy chrobákov rôzneho druhy, veľké asi 2-3 cm. Jedia sa pečené aj surové. Jedného som ochutnala, ale akosi sa nezhodoval s nárokmi mojich chuťových buniek.
V tropických krajinách hrozia aj rôzne tropické choroby, napríklad malárie.
Tu ľudia vedia o malárii len to, že existuje a že sa tu teoreticky vyskytuje, ale už roky-rokúce si nikto nevšimol, že by sa ho to osobne týkalo, ani doktori si nič také nevšimli.
Aký najčerstvejší zážitok vám utkvel v pamäti?
V priebehu dvoch posledných týždňov som dvakrát stretla pravého obrovského megamravenčiara, čo sa mi za predchádzajúce štyri mesiace v pralese ani 23 rokov môjho života, ešte nepodarilo. Stalo sa to takto: Explorer‘s Inn každý mesiac navštívi istý vedec Javier, ktorý tu študuje kolobeh uhlíka v rastlinách. V poslednej dobe mal neskutočné šťastie na stretnutie vzácnych živočíchov. Raz našiel na zemi napríklad malého mravenčiara. Skoro nikto ho nikdy nevidel, lebo je to nočný tvor, žije vysoko na stromoch, meria asi 20 cm a je veľmi vzácny. Po anglicky je to silky anteater, po španielsky serafin, po slovensky neviem. Preto som sa vybrala s ním, že mu pomôžem niečo merať na jeho parcele. Dlhé hodiny sa nič nedialo a prestávalo ma to baviť. Už som nedúfala, keď tu zrazu sa v poraste kúsok odo mňa niečo pohlo. Bol to veľký, obrovský megamravenčiar. Keď som ho videla, úplne ma to dostalo, že niečo tak zvláštne vyzerajúce a fungujúce vôbec existuje. Vtedy som si zaumienila, že ho ešte raz musím stretnúť. Musela som sa najskôr ustriehnuť na smrť, stratiť všetky nádeje, ale napokon sa mi to podarilo.
Čo vás v pralese najviac prekvapilo?
Všimla som si jednu zvláštnu vec. U nás vidno mesiac väčšinou ako céčko (keď cúva), alebo déčko, (keď dorastá). Tu som ho videla dolu akoby misku, (alebo úsmev), čo ma dosť šoklo.
