„Posledné zbohom, dedinka moja rodná, nechal som v tebe moju lásku – Poludnicu, vrch môjho detstva, aj všetko, až po malinkú nežnú sedmikrásku,“ napísal do svojho zápisníčka Bohuslav Kováč, rodák zo Závažnej Poruby, vedecký pracovník Katedry estetiky a vied o umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Možno dych smrti len cítil, no nechcel si pripustiť jej blízkosť. Na jar mal zdravotné ťažkosti, ale veril, že sú len prechodné. Neboli. B. Kováč v novembri minulého roku umrel. Ako si na neho spomína jeho sestra Svetlana Vadovická?
„Kúzlo detstva je u starých rodičov a my sme vďaka babičke a deduškovi mali šťastné detstvo. Boli sme traja - chlapci Bohuš a Ladislav a ja. My dvaja s Lacom sme boli huncúti, Bohuš bol tichučký, každý ho mal rád. On mal rád aj prírodu, hory, zvieratá. Vidím to ako teraz: keď raz prišiel do kuchyne u starých rodičov, mačka, ktorú sme vždy my s Lacom hnevali a nemala nás rada, Bohušovi vyskočila na plece a túlila sa k nemu. Cítila v ňom dobrého človeka. Od mala sme všetci traja písali básne. A nielen my. Chlapci tvorili v dedine jednu bandu v dobrom zmysle slova a založili literárny Spolok Martina Rázusa, predsedom bol Milo Rúfus. Po ich vzore sme si založili Spolok Márie Rázusovej – Martákovej aj my dievčatá. Inej zábavy nebolo, tak sme písali básne. Z oboch detských spolkov vyrástli vzdelaní ľudia, rozleteli sme sa každý svojou stranou. Básnika M. Rúfusa poznajú všetci, brat Ladislav po nežnej revolúcii bol deväť mesiacov ministrom školstva a Bohuš pracoval ako vedecký pracovník. Dostal množstvo cien, dodnes mu mnoho mladých ľudí píše listy, ale Bohuš už na ne neodpovie...
Impulzom pre Bohušovu tvorbu bol ujo Peter Broska, ktorý má dnes deväťdesiatštyri rokov a perfektný mozog. Mali sme aj múdreho otca. Oni dali Bohušovi základ pre filozofické myslenie. Napísal niekoľko kníh, jeho diela sú plné hlbokých myšlienok. V mnohých z nich je v centre Bohušovej pozornosti detský svet. Sám mal jednu dcéru Katarínu a veľmi, veľmi sa tešil dvom vnúčatám – chlapcom, ktorí sa stali jeho slniečkami.
Posledným zbohom sa v zápisníku lúčil so svojou rodnou dedinou Závažnou Porubou, ktorá bola jeho oázou a prístavom pokoja.“
