Bola zima v roku 1977, kedy sa šestnásťročná Inka vybrala s kamarátkou korčuľovať. Toto veselé dievča vtedy netušilo, ako sa jej život rapídne zmení. Pri korčuľovaní ju na ľade úmyselne podrazil trinásťročný chlapec, kamarátkin sused. Inka padla na ruky a zadok. Vtedy sa len dvihla a deň bežal ďalej. Bola prváčka na strednej škole. Po návrate domov si nikto nič nevšimol.
Počas štvorročného štúdia na gymnáziu občas cítila zvláštne bolesti a nepríjemné pocity. Všetko sa začalo zhoršovať v maturitnom ročníku, keď mladej gymnazistke ochrnievali nohy. Vtedy ešte nikto nevedel, že pri páde spred troch rokov jej začalo mikrokrvácanie do miechy. Bohužiaľ, na to neprišla ani vyšetrujúca lekárka. Inka ale bez problémov zmaturovala a prijali ju na vysokú školu. Klinická farmácia nebol odbor, po ktorom túžila, ale po dohode s rodičmi o vyhliadkach do budúcnosti si uvedomila, že to bude asi najlepšie. Zaujímala sa o medicínu, psychológiu, módne návrhárstvo. V tom období ale nebolo ľahké uplatniť sa práve v jej vysnívaných odboroch.
Prerozprávala sa k večeri
Pred nástupom na vysokú školu prehovorila rodičov, aby ju pustili na letnú brigádu. Mama sa o ňu veľmi bála, pretože vedela, aké má zdravotné problémy. Optimistická Inka ju prehovorila so slovami, že všetkých upozorní na svoj stav, a bude sa venovať len ľahšej činnosti. Zo Sládkovičova si najradšej ale spomína na svoj príchod. Hneď po tom, čo si vybalila veci, išla sa posadiť za ostatnými brigádnikmi do jedálne. Odmala bola veľmi výrečná, tak si sadla a začala rozprávať. Vždy, keď ostalo chvíľu ticho, bolo jej to trápne, tak opäť rozprávala. So smiechom spomína, ako sa prerozprávala po dvoch hodinách až k večeri. Ostatní jej neskôr povedali, že ju obdivovali, ako dokáže celé dve hodiny rozprávať v neznámom prostredí, s neznámymi ľuďmi.
Prvá operácia v Čechách
Štyri roky po páde na ľade, a zároveň po štyroch týždňoch strávených na vysokej škole išla Inka na prvú operáciu. Postúpila ju v Hradci Králové. Po nej ešte stále chodila. Dnes už s úsmevom na tvári spomína na to, ako rozprávala mame, že keď sa po operácii prvýkrát postavila na nohy, pripadala si ako dvojročné dievčatko. Chodenie nebolo ľahké, preto sa rukami musela pridržiavať stien. „Moja mamička je veľmi citlivý človek, keď som jej to vtedy rozprávala, padali jej po tvári slzy“ spomína.
Druhá operácia v Rakúsku
Po roku sa jej stav ale opäť zhoršil. Lekári v Hradci odporučili nešťastným rodičom, aby jej vybavili operáciu v rakúskom Grazi. Bol rok 1982 a to nebolo ľahké. Keď mala dvadsaťdva, konečne sa to podarilo. V Rakúsku ju operovali laserom. Odstránili jej päť vodových nádorov vložených vo vnútri miechy. Zostala tak čiastočne ochrnutá
Nádej ostala nádejou
Lekári jej dávali štipku nádeje, že pri snahe poriadne rehabilitovať, bude môcť opäť chodiť. Celý čas sa pohybovala na vozíku. Bolesti chrbtice jej nedovoľovali cvičiť. Do toho všetkého prišlo zablokovanie a svalová tuhosť. Kŕče ju obmedzili pri cvičení, a tak pochopila, že na vozíku už ostane. Ako sama vraví, lekári jej v tom čase neverili.
V starostlivosti rodičov
Po zhoršení stavu Inka prešla do domácej starostlivosti. Jej mama bola zdravotná sestra na chirurgickej ambulancii. Na svojich rodičov imobilná dcéra nedá dopustiť. Mama odišla predčasne do dôchodku, aby sa o ňu mohla priadne postarať. Otec, samozrejme, pomáhal. Všetci ale asi tušili, že to tak nemôže ostať navždy. Lekári ich upozornili, že Inka si vyžaduje starostlivosť, ktorá nie je jednoduchá a rodičia nebudú celý čas vládať.
V rukách opatrovateľov
Po desiatich rokoch sa spoločne dohodli, že bude lepšie ak pôjde Ingrid žiť do stanice opatrovateľskej služby. Prečkala tam, kým sa postavil domov dôchodcov v Bzinciach pod Javorinou. Kvôli bolestiam nemohla cvičiť, tak jej ochablo svalstvo a zablokovali sa jej ruky. Zo začiatku ju ešte mohli posadiť na vozík. Dnes už si naň sadá len v piatok, keď ide do sprchy. Teplá voda je pre ňu relax, pretože uvoľňuje svalstvo. Už dva roky má amputované časti oboch predkolení, pretože sa jej spravili preležaniny, ktoré sa nehojili. Dvadsaťdva rokov berie tabletky proti bolestiam a kŕčom. Dnes už je v domove osem rokov a so svojím osudom je optimisticky zmierená.
Sny ostali snami
Pri spomienkach na prvých nápadníkov neskrýva iskru v očiach. „Nápadníkov som mala a veru by som ich aj rada videla,“ netají sa. Všetko to boli len kamaráti. Inka aj so svojou o rok mladšou sestrou boli vraj prísne vychovávané. Dnes je na to hrdá. Prísna výchova podľa nej vôbec nie je na škodu. S úsmevom na tvári spomína ako za ňou na gymnáziu chodil jeden chlapec. „Bol to veliký sukničkár,“ vraví. „Mal známosť a chodil aj za mnou. Našťastie som vedela, čo je to zač. Bol to ale veľký fešák, takže mi to, samozrejme, lichotilo,“ smeje sa. Spomína, ako za ňou chodili aj iní chlapci. Nestihla ale spoznať, čo je to pravá partnerská láska. Lásky, tej má dosť. Od rodičov, sestry, netere. Chlapca ale spoznať nestihla. Prirodzene túžila po deťoch a rodine. Keď si niekedy predstavovala svadobné šaty, videla sa v nádhernom veľkom bielom klobúku. Šaty by boli romantické s volánmi. „Vtedy sa nosili volány,“ zamýšľa sa. Vraj bola vždy sebavedomá a veselá. Nepoznala komplexy. Vždy bola, ako sama vraví, urozprávaná. Keď bola zdravá, milovala pohyb. Cvičila, tancovala. Plávať by vraj dokázala hodiny. Rozpráva s nadsázkou.
Televízor - jej okno do sveta
Pripútaná k lôžku cez okno dnes vidí len aké je počasie. Cítiť ho môže z chladných, či teplých dotykov vzduchu. Táto 44-ročná žena, ktorá polovicu doterajšieho života strávila na lôžku, má perfektný prehľad o dianí vo svete. Pomáha jej k tomu to, čo nám ostatným zabíja čas – televízor. Miluje cestopisy, dokumenty, romantické filmy. Nevynechala snáď žiadnu časť reality šou Superstar. Mozog si cibrí vedomostnými súťažami. Diazepam totiž poškodzuje mozgové bunky, nehovoriac o tom, keď liek niekto berie dlhé roky. Láska k športu jej ostala tiež. Inka je veľký hokejový, tenisový a futbalový fanúšik. Najviac ale zbožňuje prenosy Formuly 1. Vraj dokáže byť veľmi temperamentná a hlučná fanynka. Zbožňuje Michaela Schumachera. Podľa nej má totiž „chlapčensky šibalskú iskru v očiach“.
Vždy perfektne upravená
V rodine Šustekovcov neboli nikdy dôležité materiálne hodnoty. Rodičia vždy žili harmonickým životom, preto vrúcna rodinná atmosféra bola samozrejmosťou. Vianoce, aj tie uplynulé, Inka trávi v domove dôchodcov. Nie je taká mobilná, aby mohla byť pri jednom stole so svojimi blízkymi. Sestra, ktorá žije s dcérkou v Bratislave, chodí k rodičom do Nového Mesta nad Váhom každý rok. Inku vždy chodí celá rodina navštíviť.
Inka je aj napriek svojmu osudu „urozprávaná“ veselá osôbka. Je výnimočná v tom, že si ako žena na seba nesmierne potrpí. Na svojej posteli ju nájdete upravenú, nalíčenú, dokonca s nalakovanými nechtami. Vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch si duchom pripadá na dvadsať. Ako sama vraví, život miluje, hoci ho má veľmi ťažký a bolestivý. Najväčšie utrpenie je pre ňu, byť odkázaná na druhých. Je optimistická a vie sa tešiť z maličkostí. Má rada ľudí a svoj vnútorný život považuje za bohatý. Znie to ako klišé, ale to sú naozaj vlastnosti, ktoré sa pri jej osude dajú len závidieť.
