Štvrtok, 3. december, 2020 | Meniny má OldrichKrížovkyKrížovky

Kráľovstvo kŕmidiel, skalný kvietok a život pevne zviazaný s prírodou

Wua, to som teda nečakala! Hoci mi každý, koho som sa v Liptovských Revúcach pýtala, kde býva Miroslav Saniga, povedal, že jeho dom vďaka kŕmidlovému kráľovstvu nemožno prehliadnuť, toto bola sila. Myslela som si: no, niekoľko kŕmidiel rozvešaných po stromoch, to ľahko v sivom upršanom dni prehliadnem. Nedalo sa. Kŕmidiel v Mirovej záhrade bolo neúrekom. Nádherne bielych, akoby práve vyšli zo stolárskej dielne, kde-tu sa v nich kŕmila sýkorka slnečnicovými semienkami a popri kŕmidlách postavených stodvadsať vtáčích búdok - čoby sýkorčích nocľahární. To už ma Miroslav Saniga viedol do zeleného domčeka, odkiaľ sa šírila vôňa ihličia z jedličkovej vetvičky zahrievajúcej sa na kuchynskom sporáku a vôňa pečúceho sa koláča. Až neskôr Miroslav prezradil, že jedľa má špeciálne živicové esencie, ktoré rozvoňajú celý byt, dodajú človeku dobrú náladu, a že práve pečie meteník – tradičný to „kapustový chlieb“ v Liptovských Revúcach.

Prírodovedec nie je plešivý vedec
Zasadli sme pracovni M. Sanigu plnej obrazov hlucháňov, rôznych vtáčikov a iných zvierat. Zaujal ma najväčší obraz vtáka s roztiahnutými červenými krídlami. Dozvedela som sa, že práve on - murárik červenokrídly, je v centre záujmu vedeckého pracovníka Miroslava Sanigu, ktorý pracuje na Starých Horách. Vraj tam žije ako ľudia kedysi. Je to totálne studený odchov – tak dvanásť stupňov Celzia na stole, pri nohách sedem, v jednom „kýbli“ pitná voda, v druhom na umývanie. A keďže ho práca baví a chce, aby pracovisko žilo, znesie aj tieto podmienky. Vraví, že vždy je lepšie byť v chlade ako v teple. Lepšie sa mu v chlade pracuje.
Špeciálne robí výskum vtákov, najmä hlucháňa a murárika. Ale zaujíma ho celá príroda až tak, že domov do L. Revúc chodieva zo Starých Hôr pešo v čase i nečase: „Týždenne robím Staré Hory – L. Revúce peši tak, ako chodievali niekedy starí ľudia: kráľovskou cestou buď cez Suchú dolinu, Prašnicu, Rybô, Horný Jelenec až do Starých Hôr alebo cez Šturec a zasa na Staré Hory. Niekedy staré tetky chodievali tadiaľ na púte zo Zázrivej, Párnice, z Komjatnej, Valašskej Dubovej. Tie vedia, kadiaľ cesta vedie, ale dnešní mladí ľudia nie. Niekedy touto cestou prejdem aj dva razy do týždňa, vždycky pešo, nikdy nie na aute.“
M. Saniga je dobrým rozprávačom, príroda je pre neho nevyčerpateľným zdrojom zážitkov i príbehov, má skúsenosti z prednášok pre deti aj dospelých, vie zaujať. „Každý si predstavuje pod vedcom človeka zahĺbeného len v knihách a za počítačom, šedivého, či plešivého... Ale prírodovedec musí byť predovšetkým v prírode,  musí mať dobrú kondíciu, všetko musí mať odmakané v nohách,“ jasným hlasom začal rozprávanie o svojej práci a srdcovke zároveň M. Saniga. „Veď chodím robiť výskum do najodľahlejších lokalít – peši je to dvadsať – dvadsaťpäť kilometrov, niekedy s prevýšením dva kilometre. Takže sú to galeje. Ak niekoho so sebou zoberiem, často sa stáva, že nevládze. Moja práca obnáša tvrdý režim – vstávať o polnoci, to chce ísť spať večer o pol ôsmej, o ôsmej. Neponocujem, nepozerám hororové filmy. Keby som ich pozeral, za každým stromom by som videl strašidlo alebo že ma ide zožrať nejaký upír, či neviem ešte aký démon. Už malé deti týmto kŕmime. Viem, o čom hovorím, lebo chodievam s deťmi zo škôlky do lesa. Boja sa, pretože sú kŕmené strašidelným Potterom…“

Život v ochrannej bunke proti prírode
Pre Miroslava Sanigu začína tvrdý režim vždy od 1. februára, keď začína robiť výskum hlucháňa a trvá až do konca mája. Skoro každú noc vstať o polnoci, práca v teréne, návrat pred obedom, potom spracovať výsledky. Spánku sa mu ujde tak tri – štyri hodiny, niekedy maximálne päť. A kopec tvrdej, odchodenej roboty, lebo tam, kam chodí do prírody za svojimi miláčikmi, sa nedá ísť autom. Mnohí sa ho pýtajú, či má terénne auto, vykurovanú maringotku. „Nemám. Keď chcú ísť so mnou kolegovia zo zahraničia a poviem im, že musia ísť pešo toľko a toľko kilometrov s nejakým prevýšením, tak sa im nechce. Čakajú, aby to, čo hľadáme, bolo po kilometri. Ak nie, potom hundrú. Dnes sú ľudia omľandravení. Všetci - počnúc bankovým úradníkom. Toho obdivujem, že vydrží sedieť osem hodín niekde zavretý a potom zas ďalších šestnásť zavretý doma, a nie je vôbec v prírode. Ja by som to nedokázal, ja musím byť na vzduchu. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu sedieť celé hodiny pri počítači a žiť v ochrannej bunke brániacej priamy kontakt s prírodou. Veď k nim neprúdi ani vlnenie z vesmíru, sú ochudobnení o krásu stromov, spev vtákov, vôňu kvetov... A žijú! Ja ich považujem za umelých ľudí, nie za prírodných ľudí. Starí ľudia kedysi, keď sa ráno zobudili, išli von do prírody, na polia, do lesov, a preto boli zdravší ako my. My sme na všelijakých umelých tabletkách, vitamínoch. Ľudia si kupujú vitamínovú bombu a taký a hentaký liek, ale aby si nazbierali v lete nejaké bylinky na čaj, jahody na džem, nadýchali sa vône stromov na jar, počúvali zurkot potôčika, spev škovránka – to sú vitamínové bomby. Ani masáž vo fitnescentre nepotrebujete. Najlepšie sa premasíruje telo, keď sa prechádzate po lese. Nie po rovnom vydláždenom chodníku, ale na strmom svahu po lístí, ktoré ukrýva zradné klzké konáre, kde vás raz vykrúti na jednu stranu, potom na druhú. Všetky svaly na tele vtedy pracujú! To dnes už nikto nechce praktizovať. A odporúčal by som to najmä ženskému pokoleniu, ktoré si obzvlášť zakladá na dokonalom vytvarovaní postavy. Každej dáme môžem zaručiť, že časté (najlepšie denno-denné) prechádzky „nevydláždeným“ prírodným prostredím vyformujú postavu do absolútnej dokonalosti! Každý chce byť tip-top, psychicky sa nezrútiť, ale bez námahy. Psychicky sa zdeptáme, ak budeme napojení len na reklamné slogany, keď nás budú ovládať monopoly, nákupné „megacentrá“ a budú nám forsírovať: toto si kúp, toto musíš mať, bez tohto sa nezaobídeš... Potom budeme ako šachoví panáčikovia, s ktorými budú „vládcovia“ hýbať tak, ako sa im bude chcieť.“

Nebeský anjelik s karmínovými krídlami
Miroslav Saniga špeciálne sleduje hlucháňa a murárika červenokrídleho. Liptov je v rámci Slovenska centrom výskytu práve murárika, ktorý je viazaný na skalné partie. Žije napríklad v Prosieckej a Kvačianskej doline, v oblasti Choča, Salatína a Valaskej Dubovej, Sokola, Soliska, Ohnišťa alebo v Čiernom Kameni nad L. Revúcami. Murárika červenokrídleho je na Slovensku podľa slov M. Sanigu asi tridsať párikov, v Liptove možno pätnásť z celej populácie. „To je tak miniatúrna populácia, že menej vtákov už ani neexistuje. Orla skalného je napríklad sedemdesiat párov, sokola sťahovavého tiež už pribúda. Murárik sa ani na vtáčika nepodobá. Číňania ho nazývajú doslova skalný kvietok, taký je krásny. Terchovci ho poznajú pod názvom skalný motýľ. Je to jediný hmyzožravý vták v rámci strednej Európy, ktorý zostáva verný skalnému prostrediu aj v zimnom období. Sýkorky nie sú výlučne hmyzožravé. Tie teraz v zimnom období chodia na slnečnicu a v lese zbierajú všelijaké semienka, ale murárik aj v zime musí výlučne nájsť nejaké kukly, larvy nejakých motýľov, pavúkov. Je to velikánsky hrdina a vták, ktorý akoby ani nepatril na túto Zem. Akoby nám ho sem sám Stvoriteľ poslal priamo z nebeského raja, aby skrášľoval nehostinné skalné prostredie. Ja som ho aj nazval nebeský anjelik s karmínovými krídlami, za čo ma pátri na Starých Horách karhali, prečo zavádzam deti, keď anjeli sú s bielymi krídlami a deti im povedali, že ujo Saniga tvrdí, že s červenými. ,Vy ich môžete mať s bielymi, ja mám s červenými,´zasmial som sa.“
Prečo je murárikov tak málo? „On žije na skalách, a to je veľmi chudobné prostredie. Má málo pot­ravy, aj málo potomkov odchová – má tak dve-tri mláďatá, sýkorky bez problémov aj pätnásť. Murárik však nepatrí medzi ohrozené živočíchy, pretože jeho si nikto ani nevšíma. No je veľmi náročný na biotop, nevzdal sa skál napriek tomu, že je to nehostinný kraj. Tam, kde žije murárik, nechcel by žiť nik. Má aj zvláštne partnerstvo. Po vyhniezdení sa začne murárik so samičkou nenávidieť. Nie je to však z rostopaše, ale ony zimu musia prežiť mimo seba. Je to v prírode fantasticky vymyslené, aby tá pravdepodobnosť, že prežijú, bola väčšia. Keby boli spolu niekde v Prosieckej doline na svojom hniezdisku, potravu, ktorá je tam pre jedného, by skonzumovali už v polovičke zimy a zahynuli by oba vtáky. Stratégia prežitia je taká, že my sa musíme znenávidieť, preto sa prefarbia na rovnako. Samček má pôvodne čiernu bradu, samička bielu, pred zimou samčekovi čierna mizne – musia sa znenávidieť. Keby ste ich chovali v klietke spolu, v zime sa zabijú. Takže na začiatku zimy sa znenávidení rozídu, zídu do nižších polôh a na jar sa opäť stretnú v hniezdisku, založia zase spolu potomstvo. Vtáky sú niekedy múdrejšie než my.“


Perličky z rozprávania uja Sanigu Orešnica a jej skrýše
O orešnici sa hovorí, že je hlúpy vták. Nie je to pravda. Orešnica, ak chce prežiť zimu, musí si ešte počas leta naschovávať v lese v rámci svojho teritória, čo je približne kilometer štvorcový, veľa bukvíc, veľa lieskových orechov. V zime už takúto potravu nemá k dispozícii. Orešnica si tak v priebehu leta urobí sto skrýš do bútľavého stromu, popod nejaký peň, popod mach, popod raždie. Sto skrýš! Tých sto skrýš má uložených v pamäti ako v počítači. Pritom ale aj vie, koľko v každej skrýši a na koľko dní má približne zásoby. Môže sa človek porovnať s orešnicou? Len tak pre zábavu, skúste si doma uložiť tisíc korún v drobných trebárs len na dvadsať miest. Nájdete ich o mesiac, dva? A orešnica to vie ešte aj na jar, teda o deväťdesiat dní. Ona má totiž časť mozgu, ktorý zodpovedá za vynikajúcu priestorovú pamäť (tzv. Hippocamus) zväčšenú, a je to preto, aby si zapamätala všetky „komory“, kde si uložila zásoby na čas tvŕdze a mohla tak prežiť zimu. Veď možno by orešnici bolo lepšie, keby si urobila jednu skrýšu, v ktorej by mala, povedzme, sto kíl orechov, a nemusela si nič pamätať. Jednou skrýšou je však veľmi zraniteľná. Keby prišiel medveď, zožral by jej všetko. Jej život by visel na „vlásku“, a preto má sto skrýš.

Dvadsať sekúnd krásy
Ľudia zvyčajne chodievajú do prírody len keď je pekne. Ja mám najkrajšie zážitky z prírody vo fujavici, v metelici, pľušti alebo v blate. Chodievam pešo zo Starých Hôr do L. Revúc a neraz sa stalo, že celou cestou pršalo, potom snežilo, potom bolo blato. Ale človek sa cestou aj vyspovedá v lese, nepotrebujete ísť na spoveď k farárovi. To je očista, keď idete lesom. Fyzická aj psychická očista, to je neskutočná podpora prírody človeku. Nedá sa ničím nahradiť.
Raz prišli dvaja Američania za mnou a chceli vidieť murárika, ktorý v Amerike nežije. Povedal som im, ak chcete, môžete prísť, ale to nie je ako rozhovor s politikom. Na rozhovor napríklad o jednej prídu dohovorené strany, ale murárikovi nemôžem povedať, aby bol o jedenástej na tej a tej skale. Keď má mláďatá, áno. Ale keď už ich nemá, je nevyspytateľný, môžete chodiť za ním dva týždne a neuvidíte ho. Američania to zobrali a prišli na dva dni. Dva dni sme mali na to, aby sme videli murárika. Prvý deň lialo, bola hmla, vo zvolenej lokalite nebolo vidno ani na pol metra. Prišli sme mokrí, ale oni mi stále vraveli:,Nám to neprekáža, všetko je v poriadku, sme šťastní.´ Rátalo sa mi to, pretože oni svoju spokojnosť nepredstierali, oni takí naozaj boli. Na druhý deň taký istý vytrvalý dážď, ale šli sme do inej lokality. Znovu hmla, dážď, do nitky sme boli premočení. Oni stále tvrdili: super, super. Tak sme pri skale čakali, čakali a zrazu tak, akoby to zariadil Pán Boh zvrchu, na päť minút prestalo pršať. Pre murárika, ktorý bol schovaný v skale, to znamenalo, že na chvíľu mohol vyjsť von, nájsť si nejakú potravu. My sme ho videli asi dvadsať sekúnd. Ale tí ľudia boli neskutočne šťastní!

Sýkorky odleteli
Tu bolo toľko sýkoriek, ale silvestrovské oslavy boli plné výbuchov a vtáčiky sa tak splašili, že uleteli ďaleko, preč. My vidíme len seba a naše pôžitky, nám sa to páči, ale že sa z toho zblázni nejaký kôň... Pokiaľ nás Zem nestrasie ako parazita, budeme jej takéto veci robiť z roztopaše. Ona nás už trasie, len my to nevnímame, vidíme, že stromčeky sú ešte stále zelené. Okolo letovísk je najväčší neporiadok, nájdete tam igelitové vrecúška... ale kvety, ktoré by tam mali byť, nenájdete. Raz som išiel na konci turistickej sezóny do Prosieckej doliny pozerať murárika, nazbieral som tam zo päť igelitových tašiek odpadkov. Ja nenosím z prírody huby, ale odpadky, a keď tam o dva dni pôjdem zas, znovu tam bude neporiadok. Totálne ma to hnevá.

Pomsta medveďa
Na okraji hory stálo vyblýskané auto a ľudia pri ňom veľmi nadávali. ,To sú vandali v tomto štáte, doškriabali nám auto!´ Pozrel som sa na auto a spoznal som škrabance od medveďa. Hovorím: ,To máte od medveďa. Určite máte v aute nejaké mastné jedlo na piknik, medveď to zavoňal a chcel sa do auta dostať.´ Oni na to, že som to urobil ja. Ja? Pozrite sa, medveď vám nechal dôkaz – päť pazúrov hlboko. No toto sú poriadky, také zvieratá mrzké... A začali ma naháňať po hore, nadávali a hrešili.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Studujte v Praze ekonomii a business v angličtině
  2. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  3. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  4. Tip na náhradu za rúško: Kvalitný nákrčník ochráni aj pred zimou
  5. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  6. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  7. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  8. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  9. Aj matematika sa dá skrotiť
  10. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  1. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  2. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  3. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  4. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  5. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  6. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  7. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  8. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  9. Novinka medzi prefabrikátmi
  10. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  1. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 16 986
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 497
  3. Aká je chémia vôní 12 661
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 10 669
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 461
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 984
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 714
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 279
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 866
  10. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 6 421
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Stanislav Bomba rozhodoval najvyššie súťaže a vymodeloval aj vlastnú píšťalku

Odmala sa skamarátil s futbalom a ten je dodnes jeho srdcovkou. Stále mladíckym elánom obdarený a v dobrom zdraví, bývalý prvoligový futbalový rozhodca a ešte aktívny delegát Stanislav Bomba 13. novembra prijímal gratulácie k svojim okrúhlym 70. narodeninám.

Stanislav Bomba

Na obnovu bytoviek v Liptovskom Mikuláši išli tento rok tri milióny eur

Na renováciu bytových domov v Liptovskom Mikuláši išli tento rok tri milióny eur.

Ilustračné foto

Najlepší kanonier VIII. ligy dal päťku Liptovským Revúcam

Na čele tabuľky strelcov VIII. ligy po jedenástich odohraných kolách tróni Miroslav Zelený (TJ Gôtovany) s 12 nástrelmi, pred 11-gólovým triom Petrom Bistiakom (Hrboltová), Petrom Guráňom (Liptovský Trnovec) a Martinom Rázgom (Štiavnička).

Miroslav Zelený v červenom.
#MYtozvladneme

ONLINE DISKUSIA: Prohibícia hazardu? Správne riešenie alebo krok vedľa?

Diskusiu vysielame live vo štvrtok 3. decembra o 18.00 hod. Novela zákona o hazardných hrách dala do rúk miest a obcí možnosť zakázať na svojom území hazardné hry aj bez petície občanov. Odborníci varujú pred týmto krokom a poukazujú na vznik viacerých nebezpečenstviev.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Pri kolízii s vlakom sa zranil vodič auta

Cestujúcich odviezol autobus na stanicu.

Mladá vodička tvrdí, že policajt jej nadával

Správanie hliadky mestskej polície po dopravnej nehode vyvoláva pochybnosti.

Žilina chce krajšiu stanicu. Železnice tlačí do spoločného projektu

Samospráva predstavila plán obnovy hanby Žiliny.

Už ste čítali?