Liptovský Mikuláš - „Môjho legendárneho predchodcu Vladka Slovikovského nikto znalý pomerov neosloví inak ako „krstný“. Kto nevie, o čo ide, diví sa, ako môžu mať prakticky všetci mikulášski hokejisti jedného krstného otca. Mne už pomaly, ale isto prischlo oslovenie ujo Fero, v tejto súvislosti som naň hrdý,“ začal svoje rozprávanie manažér áčka MHk 32 LI-PA František Füssi, ktorý nedávno oslávil okrúhle šesťdesiatiny.
Ako ste sa vlastne dostali na Liptov?
Pochádzam z Dolného Štálu blízko Dunajskej Stredy. Posledný augustový deň v šesťdesiatom piatom som narukoval do mikulášskeho technického učilišťa, kde som študoval tri roky. Bol som vyradený ako poručík, tu som sa aj oženil a natrvalo usadil. Pôsobil som v Liptovskom Petre. Po otvorení vysokej vojenskej školy som prešiel na pracovisko do Demänovej, odkiaľ som 1. marca 1999 odišiel do penzie.
O hokej ste sa zaujímali už v detstve? Predstava, že aj v Dunajskej Strede žijú priaznivci ľadových športov, vyzerá liptovskými očami dosť obdivuhodne.
Od chlapčenských rokov som sledoval hokejové dianie. Mojím obľúbeným klubom bol Slovan. Keďže do Bratislavy som to mal z domu necelých šesťdesiat kilometrov, na vlastné oči som videl niekoľko veľkých zápasov belasých. Popritom som si v televízii nenechal ujsť svetové šampionáty. Registroval som, že v Mikuláši sa hrala národná liga. Po mojom príchode do tohto kraja moje kroky rýchlo viedli na vtedy ešte otvorený štadión. Pokiaľ som dostal vychádzku, nevynechal som jediný duel. Ešte niekoľko rokov som fandil Slovanu, ktorý hral federálnu ligu. Akonáhle sme sa dostali na jednu súťažnú úroveň a stali sa súpermi, sa srdcom Slovanista stal aj hokejovým Mikulášanom.
Ako sa dostal František Füssi k mikulášskemu hokeju?
Keď som sa stal vojakom z povolania, zoznámil som sa so šéfom štadióna Jožom Martinkom. V sedemdesiatom šiestom mi ponúkol, keď videl, že som pravidelným účastníkom každého stretnutia, funkciu časomerača. Postupne som si vyskúšal aj zapisovateľskú úlohu, dlhé roky som bol hlásateľom a popritom som dopisoval do viacerých denníkov a tlačovej agentúry. Po mojom spomínanom odchode do civilu ma vtedajší riaditeľ klubu Ivan Bobula a generálny manažér Vlastimil Škandera oslovili, či by som nechcel pôsobiť ako manažér nášho áčka. Takže od 1. augusta 1999 som pri senioroch. Veľkú zásluhu na tomto mojom kroku má aj bývalý slávny mikulášsky gólman a teraz masér Peter Ondrejka. V neposlednom rade ma oslovilo to, že v šatni ešky bola vždy skvelá partia.
Opíšte nám laikom náplň práce extraligového manažéra.
Je to časovo náročné, neexistuje sviatok. Trochu voľna máme iba cez letnú prestávku, hokej je v súčasnosti prakticky celoročným športom. Prípravné zápasy, majstrovská súťaž, rôzne sústredenia, neustále sme na cestách po celom Slovensku, bez tolerantného rodinného zázemia by sa to nedalo zvládnuť. Snažím sa to časovo skĺbiť, aby som moju skvelú polovičku nadlho nenechával doma dlho samu. Dlhé roky tiež nevymeškala jediný zápas, nehovoriac o tom, že náš syn Róbert to ako hráč dotiahol od žiackych začiatkov až do prvého tímu. Odohral však iba zopár prípravných duelov a zo zdravotných dôvodov musel nedobrovoľne zavesiť hokejku na klinec. Manželka Tatiana, ktorá sa v súčasnosti stará o ťažko chorú mamu, nás teraz sleduje aspoň na diaľku.
Čo vás najviac motivuje?
Stále pracujem so šikovnými a ambicióznymi mladými ľuďmi, všade stretávam plno známych a dobrých priateľov. Za osem rokov, ktoré som prežil priamo pri áčku, sa v našich dresoch vystriedalo nekonečné množstvo hráčov. V tejto sezóne sme nastúpili trend vybudovať v priebehu dvoch-troch rokov kvalitné mužstvo, ktoré bude rovnocenným súperom stálym adeptom na semifinále. Ak sa tento veľmi perspektívny káder podarí vystužiť skúsenými jednotlivcami, pevne verím, že by sme mohli dosiahnuť na prvú štvorku. Aj keď som realista a rešpektujem podmienky ostatných klubov, tajne dúfam a snívam ešte o vyšších métach.
Mikulášsky hokej v minulosti zažil viaceré vrcholy.
Najpamätnejší je pre mňa osemdesiaty deviaty rok, kedy sme pod hrali prelínačku a neboli ďaleko od účasti vo federálnej súťaži. Som nesmierne hrdý, že sa v Mikuláši vždy dobre pracovalo s mládežou. Aj dnes sú naši odchovanci oporami väčšiny extraligistov. Keby sa títo skvelí chalani vrátili, boli by aj najsmelšie plány ozaj reálne. Samozrejme, mám vo svojom mobile pre každý prípad čísla na nich všetkých.
Každý vojak má v torbe generálsku palicu.
Povedal som, že skončím až vtedy, keď sa dostaneme do finále. Viacerí čitatelia sa možno po týchto slovách škodoradostne pousmejú, že v tom prípade budem musieť čakať viac ako sto rokov. Som optimista, že v neďalekej budúcnosti sa nám podarí vytvoriť kolektív, ktorý splní tento, nielen môj sen.
Starou overenou pravdou je, že základnou podmienkou každého takéhoto úspechu je jednoliaty kolektív.
Viac ako desať veľkých individuálnych hviezd zaváži jedna súdržná partia. Ak to nefunguje, nejde nič tak, ako má. Kto by pred sezónou povedal, že budeme mať toľko bodov? Väčšinou málo ostrieľaní chlapci sa už vedia zomknúť a víťaziť nad hocikým. Trošku ma mrzí, že zvonku sa vraciame naprázdno. V základnej časti súťaže je pred nami ešte zopár výjazdov za súpermi, pevne dúfam v obrat a vylepšenie týchto štatistík. Treba zabudnúť na nezdary, vždy sebavedomo nastupovať na ľad a nechať na ňom srdce.
S akou odozvou sa na spomínaný nastúpený nový trend MHk 32 LI-PA stretávate na vašich extraligových potulkách?
Ľudia z ostatných táborov často uznanlivo pokyvujú hlavami nad odvahou nášho vedenia pustiť sa touto cestou. Mal som trošku obavu z toľkej mladosti okolo seba, na druhej strane ma upokojovalo vedomie, že skúsení tréneri vedeli, do čoho idú. Už ťažké letné prípravné zápasy poodhalili náš skrytý potenciál, viaceré priaznivé výsledky so silnými súpermi vlievali zdravé sebavedomie. Prvý víťazný sezónny zápas s majstrovskou Žilinou nabudil chlapcov ešte viac. Väčšinu duelov sme odohrali vzhľadom na terajšie schopnosti, dovolím si povedať, skutočne seriózne.
