Nasledujúci príbeh je príbehom úspešnej ženy, ktorej zlyháva také obyčajné ľudské šťastie. Má rodinu, ale vsadila na neveru. Vošla do vzťahu s mužom, ktorý má silné záväzky, a nedokáže ho ukončiť. Vo svojich myšlienkach hľadá alternatívne riešenia: najprv skutočný príbeh, potom tri možné ukončenia vzťahu vykonštruované v jej mysli. Žena však ostáva v nevere a čím ďalej, tým viac sa zamotáva do klamstiev aj v bežnom živote.
Zakázaná láska
Nemám rada toto ticho – myšlienky nedajú pokoja a ja by som najradšej bežala do hôr. Najradšej by som sa spustila dolu svahom na lyžiach a lyžovala, lyžovala do úmoru. Ale vo výstupoch do skál i na lyžiarskom svahu mi svieti tvár mojej zakázanej lásky, lásky s ponižovaním. Bože, dovolil si, aby som sa ja – vydatá žena s deťmi zaľúbila do muža so záväzkom, prosím, dovoľ mi teraz pochopiť celú situáciu a ukáž mi východisko. Bol len v pravú chvíľu na pravom mieste? Nahrádza mi otca, pre ktorého som bola všetkým? Neviem... čo však určite viem, tento muž mi dal nepoznanú nehu, ktorej sa mi nedostáva od vlastného manžela. Tento muž prebudil vo mne dievča, prebudil aj chuť byť nespútanou milenkou, pozornou partnerkou, neprotestujúcou ženou. So spomienkou na spoločné chvíle vstupujú do mojich predstáv jeho oči: tmavé, trošku prižmúrené, keď uteká do prísnosti; túžiace, keď ma drží v náručí; vejáriky jemných vrások v kútikoch jeho očí, keď ma víta úsmevom; úsmev pre mňa, úsmev pre každú ženu, ktorú stretá... Záletník so silným záväzkom. Celú ma však dokáže schovať do veľkých teplých dlaní, v jeho mocnom tele cítim istotu. Je to istota? Chcem sa v tejto náručí len ja schovať pred nepohodou môjho života? Chcem v jeho náručí riešiť krízu svojho manželstva? A čo moje deti? Stačí im mama, ktorá mysľou každú chvíľočku utieka za svojím milým? Bože, dal si mi krásne deti, daj mi, prosím, aj silu byť im dobrou mamou na plný uväzok. Prosím, pomôž mi čisto a s nadhľadom rozriešiť celú situáciu. Veď som už pochopila, že môj milý je len zrkadlom môjho vzťahu k manželovi. Tak, ako je pre mňa môj manžel slabochom, handrou, taká som aj ja pre moju lásku. Bože, vymotať sa z týchto osídiel.
Deti ostávajú s oteckom
Bože, pomôž mi, prosím, vymotať sa z týchto osídiel...Rozhodla som sa. Odchádzam od manžela.. Rozhodnuté. Bodka. Ani nekričal. Chlapä, želala by som si, aby si kričal, chytil ma za plecia, poriadne mnou zatriasol a prebudil ma z tohto zamotaného sna. Ty to nedokážeš... len plecia si spustil ešte viac, celý si sa schúlil do svojho vnútra. A potom som to povedala deťom. Pre nich som už nehovorila len jazykom mimozemšťanov, ale zdalo sa, akoby som prišla z inej galaxie. Mrazivo vo vzduchu, telá neschopné pohybu, obrovské otázniky v očiach, chvíľa vraždiaceho ticha. Najprv sa zatriasla plačom brada mojej dcéry, plač naplno neprepukol, potlačila ho a takmer hrdinsky povedala: “Ak si sa tak rozhodla, choď. Ja ostanem doma, pri ocovi... to chceš vážne odísť od nás za takým...!“ Keď v synčekovi povolilo napätie, rozplakal sa ako maličký. Hodil sa mi do lona a zmes jeho sĺz, soplíkov a vzlykov mi drásala srdce. Hladkám jeho neposlušné vlasy, nechcem deti stratiť. Moje srdce je však medzi dvoma kameňmi, ľúbim deti, ale ľúbim aj iného muža, nie vášho ocka... Vzlyky utíchli, uplakaná tvárička môjho synčeka bledo pozerá do mojej tváre, v očiach obrovské otázniky prečo? a jeho slová mi trhajú srdce na kusy, medzi tlmenými vzlykmi zaznieva: “...ja chcem aj teba ... aj ocka... prosím ... mami ...ja chcem ostať doma...” Teda rozhodnuté. Deti ostali s manželom, ja s pár vecami v taške kráčam tmavým mestom, mrholí. Jemný dážď ma celú zmáča, slzy mi umývajú tvár, no nedokážu umyť horkosť a bolesť v rozpálenom vnútri. Je toto výhra? Takto víťazí láska?
Spočítaj si svoje požehnania
Bože, pomôž mi, prosím, vymotať sa z týchto osídiel... Pomaly prechádzam parkom domov z práce. Myšlienky víria ako zbláznené. Chcem sa odpútať od zakázanej lásky, a tak veľmi ma priťahuje.
Zároveň si však premietam v mysli aj chvíle s manželom. Chcem si spomenúť na niečo pekné. Akosi sa nedarí. Myseľ nie a nie vyhodiť peknú spomienku. Naozaj nič nebolo alebo to len moja ľahostajnosť zabila všetko milé v našom vzťahu?
“Ktovie, aký by bol manžel, ak by som bola odkázaná na jeho pomoc?” napadlo mi. Opatril by ma? Po úraze? Zamrazí ma v chrbte. Pocit, ktorý drieme niekde hlboko vo mne, je odrazu pomenovaný. Úraz. Hrozí mi úraz. A potom ma môj muž bude opatrovať, možno nosiť na rukách, možno odoženieme našu ľahostajnosť, možno vzkriesime našu vzájomnú náklonnosť. Úraz. Zimomriavky behajú po chrbte... Prudký náraz do ľavého boku, súčasne cítim prach v ústach, bolesť v celom tele, krv v očiach, pach teplého asfaltu. „Kača jedna, kde sa pozeráš? Bože ... žije?“ V ušiach mi doznieva rinčanie skla, ešte si stihnem uvedomiť, že môj kostýmček bude celý špinavý. Potom ticho. Tma. Do tmy pomaly preniká tenučký lúč svetla. Otec! Ale ty si zomrel? Čo tu robíš? Zober ma so sebou ocko, budem ti robiť radosť, budem dobrá, budeš na mňa hrdý. Otec vystiera ruku, vkladám do nej svoju detskú ručičku a nechám sa viesť do záhrady, nádhernej záhrady plnej farieb a neskutočného pokoja. Odrazu sa otec stratí. Kde si, ocko? Niekde v diaľke vidím jeho usmievajúcu sa tvár a hoci ústa neotvára, počujem jeho slová: „Ešte nie je tvoj čas, dcérenka. Vrátiš sa domov k deťom. Potrebujú ťa a ty potrebuješ pochopiť svoju úlohu v živote. Buď sama sebou a rozdávaj lásku svojim najmilším. Nedaj sa oklamať ligotavým pozlátkom šťastia. Nájdi šťastie v láske svojich detí, splň svoju úlohu matky. Potom ťa počkám a prevediem do záhrady večného pokoja...“ Otec, kde si? chcem zvolať a natiahnuť ruky. Hlas žiaden, ale neznesiteľná bolesť zalomcuje mojím telo. Nemôžem sa pohnúť. Ťažko, veľmi ťažko otváram oči. Kde som to? Biela posteľ, hadičky nado mnou, hadička v ústach, oči registrujú rozmazanú tvár. Kto si? Otec? Nie... ty si môj ... manžel. Oči plné strachu sa skláňajú nado mnou, jeho veľké ruky, ktoré sa ma už dávno nedotkli, jemne hladkajú čelo, tvár. Nežné paprsky lásky vychádzajú z jeho dlaní a hľadajú si cestičku do môjho srdca. Keby sa tak dal vrátiť čas pred úrazom. Určite by som si vedela každý deň s radosťou spočítať svoje požehnania – požehnania v zdravých deťoch, požehnania v pokojnom mužovi, požehnania v bezbolestnom tele, požehnania prežiť každý deň s drobnými radosťami a bez klamstiev, požehnania rozdávať lásku a pokoj okolo seba.
Chýbali mi rodičia
Bože, pomôž mi, prosím, vymotať sa z týchto osídiel... a poraď, ako sa vrátiť do pekných dní môjho života. Uvedomujem si však, že ja som sa nikdy v živote nevracala a neprosila o otvorenie navždy zatvorených dverí. Na to som príliš hrdá. Dokážem to teraz? Čo ak je toto všetko boží plán a ja musím do dna prežiť i nenávisť iných ľudí i bezmocnosť s bolesťou na posteli po úraze? Verím ti, bože, vyrastala som s tebou, chodila do kostola, dodržiavala prikázania.
Keď si však spomeniem na svoje detstvo, vidím mamu stále niekde sa ponáhľajúcu za robotou na poli, okolo domu. Vidím na chvíľočku otca, ktorý rovno z práce uteká na fušky a sestru... Tá mi na príkaz mamy musela venovať svoj voľný čas a ako o mladšiu sa o mňa postarať. Mala ma rada, či tam bola aj neláska za to, že som jej ostala na krku?
A potom prišli úspechy. Hoci som pre ne nevyvíjala mimoriadne úsilie, bola som dobrá. Bola som víťazkou. Získala som otcovu pozornosť, bol na mňa hrdý. Kde som však bola ja? Ja - dievčatko túžiace po láske, ja - dievčatko túžiace po nehe? Stratila som sa v nepodstatných činnostiach, v úspechoch... a žena vo mne zaspala.
Dokážem si však teraz naplno pomenovať, čo mi naozaj chýba? Dokážem povedať, že mi chýba..., že mi vždy chýbala -láska!
Autor: Príbehy čitateľov spracovala DagmaRA
