Perinbaba si túto zimu asi zobrala aj s dedom Mrázikom dovolenku a keďže nie je sneh, lavíny nehrozia. Ale nie je na škodu o nich niečo vedieť. Všeličo zaujímavé o lavínach a lavínovej prevencii sa dozvedeli návštevníci výstavy v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
Najväčšie lavínové katastrofy
Najstaršie a najznámejšie písomné dokumenty o lavínach sú v súvislostiach s vojenskými akciami. Lavínu totiž môže spustiť aj jeden výstrel. Najväčšia lavínová katastrofa sa stala v talianskych Dolomitoch v roku 1916, kedy lavína zasypala 15 tisíc vojakov. Smolu mali aj hľadači zlata v Amerike, ktorí namiesto zlata našli smrť. Lavína, ktorá spadla v roku 1847 na tábor zlatokopov v Alte, ich pochovala 63.
Najväčšia lavínová katastrofa na Slovensku sa stala vo Veľkej Fatre 6. februára 1924. Masa snehu, ktorá sa zrútila do osady Rybô, si vyžiadala 18 ľudských obetí, zničila osem domov, ďalšie poškodila. V Mengusovskej doline boli začiatkom roka 1974 na lyžiarskom výcviku školáci z Komárna. Na východnom svahu do Hincovho potoka pri Popradskom plese ich 20. januára prekvapila lavína. Zasiahla 24 osôb, z trinástich zasypaných sa podarilo zachrániť iba jedného. Dvanásti neprežili.
Silvester pred rokom v Západných Tatrách v Spálenom žľabe sa stal osudným pre siedmich českých skialpinistov, ktorí stanovali v lavínovej dráhe. Nového roku sa už nedožili.
Sneh žije
Odborníkom na lavíny je Ladislav Milan, ktorý o lavínach píše aj knihy. Zatiaľ poslednú – Lavíny v horstvách Slovenska, pokrstili vlani. Bol medzi prvými pracovníkmi Strediska lavínovej prevencie v Jasnej. Stál pri vzniku a rozvoji všetkých praktických výkonov lavínovej prevencie aj záchrany. Tvrdí, že sneh žije. „Sneh sa stále mení, roztápa, mrzne... Každá snehová vločka je iná. Jej stavebnou kostrou je šesťuholníkový kryštál, ktorý má rôzne podoby, tvar, farbu, fyzikálne a mechanické vlastnosti a tie sa neustále menia. Hovorí sa tomu metamorfóza snehu. Základné vlastnosti snehu sú priľnavosť a súdržnosť. Lavína nespadne sama od seba, musia byť na to podmienky – snehové, meteorologické a topografické. Sú rôzne druhy, jedna sa šmýka, kĺže, druhá letí vo vzduchu. Niekedy stačí jedna snehová vločka. Je to ako keď robíte pyramídu z karát. Dáte poslednú a všetko spadne...“
Lavínová prevencia
Lavína je náhly gravitačný pohyb snehovej pokrývky s minimálnym objemom 100 m3 na dĺžke svahu minimálne 50 m. Pohyb snehu pod týmito hodnotami sa nazýva splaz. Problematikou lavín u nás sa začali intenzívnejšie zaoberať lesníci po roku 1924, keď lavína zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre zničila polovicu horskej osady Rybô. Jedným z prvých priekopníkov lavínovej problematiky v päťdesiatych rokoch bol lesný inžinier Bukovčan. Po druhej najväčšej lavínovej tragédii na Slovensku vo Vajskovskej doline na južných svahoch Nízkych Tatier sa pozorovaním vývoja podmienok na vznik lavín začali zaoberať viaceré skupiny odborníkov. Na Chopku vznikla prvá lavínová pozorovacia stanica pri meteorologickej stanici pod vedením Dušana Holého. Vo Vysokých Tatrách sa lavínami zaoberala Výskumná stanica TANAP-u pod vedením Ladislava Kňazovického a Miliča Blahouta. V šesťdesiatych rokoch začali systematickejšie vykonávať aj profily snehovej pokrývky zamestnanci Horskej služby a TANAP-u v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. V Nízkych Tatrách túto činnosť vykonávali pracovníci HS v Jasnej - Karol Špánik, Ladislav Milan, Vlado Dzúrik a Štefan Hošala. V roku 1968 po lavínovej katastrofe na Kubínskej holi padlo rozhodnutie o vybudovaní špecializovaného pracoviska na problematiku lavín pre celé Slovensko – Stredisko lavínovej prevencie (SLP) so sídlom v Jasnej. Budova a priestory SLP boli skolaudované a dané do užívania v novembri 1972. Náčelníkom SPL bol do roku 1990 Ladislav Kňazovický, potom Ladislav Milan a od roku 1996 až do súčasnosti je ním Ján Peťo.
Boxerský postoj
Najčastejšou príčinou smrti v lavínach je udusenie. Človek zasypaný v lavíne má do 15 minút 90-percentnnú šancu na prežitie, po 35 minútach už len 30-percentnú. Po dvoch hodinách sa zo sto zasypaných spravidla nájdu len traja živí. Z toho vyplýva, že reálnu šancu na záchranu zasypaného človeka v lavíne majú jeho kamaráti. Organizovaná záchrana napriek technickým možnostiam - vrtuľníky, snehové vozidlá, lavínové psy a pod., – často nestihne prísť, napriek maximálnemu úsiliu, včas.
A ako sa správať v lavíne? Treba sa pokúsiť o jazdu „šúsom“ von z lavíny, zbaviť sa všetkých predmetov (lyže, palice, batoh, čakan), v prúde lavíny skákať, plávať, snažiť sa zachytiť o vyčnievajúce predmety, zaujať boxerský postoj a chrániť rukami dýchacie cesty.
