Štvrtok, 28. január, 2021 | Meniny má AlfonzKrížovkyKrížovky

„Som to ja?“ pýta sa mladý človek na vozíčku

Najprv som sa zoznámila s últučkou zbierkou básní Róberta Nemčíka z Ružomberku Som to ja? Potom som spoznala autora: široký úsmev a spokojnosť v očiach. Doviezol sa na invalidnom vozíku. Je súčasťou jeho života odmalička. Zariadila to detská mozgová obrna. No jeho srdiečko je plné nehy, ktorá prekypela do slov poézie. Odkiaľ sa v Róbertovi nabralo toľko nehy, keď život sa s ním nemaznal? Aký je Róbert Nemčík?

Čo vás doviedlo k písaniu poézie?
Na písanie ma prvýkrát naviedli vyučujúce na strednej škole. Vraj som písal pekné slohy, ale pravopis mi nešiel. Nezdalo sa mi to až také výnimočné, ale začal som o tom uvažovať. Profesorka slovenčiny pridala: ,Robo, čo keby si urobil niečo atypické, výnimočné?´ Nevedel som jej návrh prijať. Ja? Človek, ktorý nechodí? Mám skúsiť niečo atypické? To sa nedá! Ale skús, ak to nepôjde, môžeš sa na písanie vykašlať. Píš podľa seba, uvidíš, ako sa ti to bude páčiť. Tak som napísal jednu, dve, tri básničky. Potom mi už začali hovoriť aj kamaráti: Robo, je to dobré, píš. No mne sa doteraz nezdá, žeby to bolo také dobré, ako by som chcel ja. Potom ma zas asi po roku podpichli kamaráti – Robo, mohol by si niečo vydať? Ja hovorím – dobre, ak sa nájdu nejaké prostriedky, nebude problém. Vypracoval som teda projekt a z Komunitnej nadácie Liptov som dostal na zbierku asi deväťtisíc. To však bolo málo, takže som použil aj svoje financie.

Na akú školu ste chodili?
Keď som potreboval ísť na strednú, v Ružomberku nebolo veľa možností pre telesne postihnutých. Neviem, ako je to teraz, ale asi pred piatimi rokmi to bolo pre mňa ťažké. Tak som skončil v Žiline strednú združenú, na ktorú chodili postihnuté deti spolu so zdravými. Ja som sa vyučil za fotografa.

Prečo práve za fotografa?
Mňa fotografovanie veľmi nebavilo, ale je mi najbližšie vzhľadom k môjmu postihnutiu. Robili tam žiaci napríklad aranžovanie, ale to sa mi zdalo ťažké. A klobučníci... nie.

Oslovilo vás teda po čase fotografovanie?
S odstupom času môžem povedať áno. Teraz fotím viac ako v škole. Občas sa mi niektorá fotografia podarí, ale to je jedna zo sto. No na toto nás upozorňovali aj v škole. Dobrý fotograf urobí veľa záberov a len tri – štyri sú dobré.

Čo najradšej fotografujete?
Portréty. Ľudí. Malé deti – to ma vie úplne pohltiť. Keď mám možnosť robiť zábery malých detí, vtedy by som dokázal fotografovať do nemoty. Alebo starých ľudí. Na ich tvárach krásne vidieť plynutie času, to, ako práve čas vplýva na nich. Aj v básňach som sa snažil vnímať najmä ľudí okolo seba. Ak nechodím von, nemám námety na písanie či fotografovanie. Keď je teplejšie a vyjdem von, stačí sa mi pozrieť na strom. Dokážem písať aj o obyčajnom liste zo stromu. Niečo vnímam, zarezonuje to vo mne, sadnem si a píšem. Nie je problémom pre mňa písať, ale inšpiráciu potrebujem zvonku. Keď som zavretý dnu – aj teraz je taký čas, je to slabšie obdobie na písanie.

Viem, že vaše básne hodnotia priatelia a iní vaši čitatelia pozitívne. Ako vás však berie okolie ako postihnutého človeka na vozíku? S akým reakciami zdravých ľudí sa stretáte?
Kto sa ku mne stavia odmietavo a negatívne, bohužiaľ, nemáme si čo povedať. Sem-tam sú reakcie ľudí na mňa zlé. Väčšinou sú to ľudia, ktorí ma nepoznajú, alebo ma chcú uraziť. Stretávam sa aj s takými ľuďmi, ale nereagujem. Jednoducho sa otočím chrbtom a idem ďalej. S tým ja nemám problém. Tiež si dokážem vybrať ľudí. Niekedy ľudia na mňa pozerajú, majú poznámky. Vtedy si pomyslím: ,Len sa pozeraj, veď nevieš, ako ty zajtra dopadneš.´Pred pár rokmi to bolo ešte horšie. Teraz chodím veľa von, ľudia si na mňa v Ružomberku zvykli. Kto ma berie pozitívne, s tým sa rád porozprávam, vysvetlím, čo mi je. Ale keď začne rýpať, nemám sa o čom s ním rozprávať.

Vaša zbierka má tri časti, v ktorých plynulo kamarátstvo prerastá do priateľstva a lásky. Čo vás k tomu viedlo?
K tomuto ma tiež inšpirovalo okolie. Keď som videl, ako sa ľudia v mojom veku ženú za láskou, uvedomil som si, že každý vzťah musí mať tri stupne. Musí byť najprv kamarátstvo, priateľstvo až na konci láska. Veľa ľudí sa ma napríklad pýta, kde na nehu chodím, že moje básne sú veľmi jemné. Fakt neviem.

Je vo vašich básňach veľa nehy, ale niektoré slová sú naopak - príliš ostré.
Pred vydaním zbierky mi priatelia vyčítali, že v niektorých ohľadoch je príliš ostrá. Ale veď taký je život! Nebudem písať samé jemnocitné básne, keď život je proste taký, že sem-tam treba cit, ale sem-tam treba aj pritlačiť na pílu, ako hovorievam ja.

V jednej básni hovoríte o sebe – ja som gýč. Prečo? Cítite sa sám?
Gýč. Mám pocit, že niektorí ľudia ma tak berú. Myslia si, že oni sú niečo viac ako ja. Niekedy sa oplatí cúvnuť... Občas sa však aj ja uzavriem do seba, trvá to aj dva – tri dni. Sedím, rozmýšľam. Nikoho nechcem vidieť. Mama, oco, brat vedia, že vtedy sa mi nemajú prihovárať. Telefón vypnem. Kamaráti sú však milí. Ak vidia, že ja nič, vezmú auto a prídu k nám. Normálne ma „naskladajú“ do auta a ideme do mesta. Keby som nemal okolo seba dobrých ľudí, ani básne nemajú zmysel.

Zbierka má niekde v pozadí taký filozoficko-náboženský podtón...
Verím v Boha, ale v prvom rade verím sám v seba. Až potom je kdesi Boh, lebo keby som neveril sebe, nevydám ani knihu. Neurobím absolútne nič, sedím niekde v kúte a nariekam.

Rozhovor pozorne sledovala Róbertova mamina Emília. Róbert napriek tomu hovoril slobodne, otvorene, bol pánom situácie. Mamina nezasahovala, nemala potrebu pomáhať synovi. Vidno, že spolu prežili veľa. Dôkladne sa poznajú, ale ponechali jeden druhému priestor na slobodné dýchanie. Nepripútali sa k sebe chorobne, hoci mamka bola s Róbertom celých dvadsať rokov denno-denne. Až v tomto čase nastúpila do práce. „Chlapci – sú dvojčatá Roman a Róbert – nás s manželom volajú menami,“ vtiahli sme do rozprávania aj Róbertovu mamku Milku. „Róbert bol odmala veľmi trucovitý, zlý (zvonivý smiech). Všetko si chcel vymáhať, bol rozmaznávaný. Roman bol odsúvaný, často ostával sám s manželom. My sme s Róbertom boli dvadsať rokov stále spolu: do kúpeľov, na rekondičné pobyty, do školy sme chodili spolu, na základnú v Ružomberku medzi zdravé deti, na strednú len koncom týždňa. Mal individuálny plán. Keď šiel na strednú, pochodila som všetky školy v Ružomberku. Všade mi povedali, že nemajú priestory prispôsobené vozičkárom. Preto Žilina. Na základnej škole nám vyšiel v ústrety riaditeľ 4. ZŠ Michal Lazár a postaral sa o neho. Róbert mal asistentku, neskôr vojaka na civilke, ktorí mu pomáhali pri premiestňovaní sa v škole. Asistentka robila aj poznámky, pretože Róbert sa vzhľadom na postihnutie nenaučil písať. Navyše, ešte aj zrkadlovo vidí, takže aj hlasné čítanie mu robí problémy. Počítač má však od prvej triedy a všetko píše na ňom. Čo ma však veľmi mrzí: Róbert učil dva roky v Základnej škole v Bielom Potoku výpočtovú techniku v krúžku. Chodieval tam dvakrát do týždňa. Čakali sme, že aj tohto roku pôjde, ale zo školy mu oznámili, že už nemajú záujem. Ani nevieme príčinu, či si našli niekoho iného... Róbert si ťažko hľadal prácu a je nám ľúto, že takto sa v škole k nemu zachovali, zdá sa nám, že ho až kruto odbili. Nešlo o zárobok, ale on mohol ísť medzi ľudí, komunikoval s nimi. Deti ho mali rady. Chodil tam poctivo a rád. Ak bolo treba aj dospelých učiť, zvládal to bez problémov. Nevidím dôvod, prečo ho tam nechceli.“ „Jednoznačne mi bolo medzi deťmi dobre,“ pripojil sa znovu Róbert. „Spočiatku som síce nevedel, ako sa k deckám správať. Pozerali po mne, boli zvedavé, čo mi je. Po čase už bolo všetko absolútne v poriadku. Dokonca mi volávali domov, ako sa darí, ako sa mám.“
Niekedy vraj Róbert mamku nahnevá až tak, že sa rozkričia na seba. On odíde von plakať, jej príde ľúto a o chvíľu sa vystískajú. Róbertovi rodičia si uvedomujú, že synov vozíček a jeho menšia pohyblivosť je nič oproti iným problémom. Róbert má tiež veľa kamarátov a keď on nemôže ísť k nim, chodievajú oni k nemu. Pred zimou dostal elektrický vozík a bude môcť byť viac samostatný a pohyblivý. Päť – šesť kilometrov mu nerobí problém. Takže, Róbert, šťastné kilometre na vozíku, šťastné kilometre nežných slov v poézii či próze.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  2. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  3. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  10. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  1. Neprekonaný VAM systém, ktorý zabráni krádeži vášho auta
  2. Výpredaj zásob. Bezpečný nákup s garanciou dodania až k vám
  3. Garmin predstavuje Lily, svoje najmenšie inteligentné hodinky
  4. Babylon Berlín: Najdrahší nemecký seriál
  5. Potravinové intolerancie bude KRAJ riešiť aj tento rok
  6. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  7. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  8. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  9. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  10. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 19 251
  2. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí 19 174
  3. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 18 912
  4. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 17 405
  5. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci 8 142
  6. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 7 751
  7. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 7 469
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 274
  9. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat 7 092
  10. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 6 978
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Liptov - aktuálne správy

Ilustračné foto.

Je vo vážnom stave v nemocnici.

1 h
Ilustračná fotografia.

O výsledkoch plošného skríningu informoval premiér Igor Matovič.

17 h
Búrlivé oslavy po zisku titulu pokračovali aj v šatni.

V poslednom vydaní MY Liptovských novín v roku 2020 sme uverejnili rozsiahly článok o hokejových majstroch Slovenska v doraste, ktorými sa pred 20 rokmi stali mikulášski mladíci. Článok sme boli nútení rozdeliť na dve časti. Teraz vám prinášame jeho pokračovanie.

26. jan

Ďalší diel online diskusie vysielame LIVE vo štvrtok o 11:00 hod na našom Facebooku.

25. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Pokiaľ ste nezvestné deti videli, kontaktujte políciu.

27. jan

Poradia sa od včera zmenili.

18 h

Mesto pracuje na tom, aby bol v Nitre dostatočný počet mobilných odberných miest počas celého týždňa.

16 h

Mnohí vodiči odbočujú na Nedožerskej ceste v Prievidzi doľava, smerom do mestskej časti Necpaly. Podľa dopravnej značky to však robiť nemôžu, čo si mnohí doteraz neuvedomovali.

27. jan

Už ste čítali?