V Číne žije 1,3 miliardy ľudí, čo je takmer štvrtina všetkých obyvateľov Zeme. Čiže každý štvrtý človek je teoreticky Číňan. Kým Číňania chodia k nám podnikať, Slováci chodia do Číny obdivovať kultúrne pamiatky. Najväčšou je určite Veľký čínsky múr. Anna Šmelková si pri ňom zanôtila Na Kráľovej holi, poprechádzala sa po Zakázanom meste, stratila sa na Námestí nebeského pokoja a z Pekingu si okrem pravej riečnej perly priniesla aj veľa zážitkov. V hlavnom meste Číny strávila desať dní. O tom, čo všetko videla a zažila v krajine draka, porozprávala minulý týždeň v Galérii P. M. Bohúňa.
Upratujú v bielych rukavičkách
Zaujíma ma história a cestovanie, preto keď som v jednej cestovke uvidela letáčik s výhodnou ponukou, neodolala som. Leteli sme z Prahy do Budapešti a odtiaľ jedenásť hodín do Pekingu. Bolo nás 27 a mali sme dvoch sprievodcov – čínskeho aj českého, lebo zájazd organizovala česká cestovka. Keď sme prileteli do Pekingu, omladli sme o sedem hodín. Je tam totiž asi 7-hodinový časový posun. Povedali nám, že sa nemusíme ničoho báť, lebo je tam minimálna kriminalita. A mali pravdu. Nikto nás neokradol. Ubytovali sme sa v modernom desaťposchodovom hoteli. V izbách sme mali televízor, chladničku, dokonca aj trezor na peniaze a každý deň nám priniesli čistý uterák a nové papuče. Bývali sme pri škole a každé ráno mali všetci žiaci rozcvičku. Nikto sa neulieval. Byť žiakom v čínskej škole nie je vôbec jednoduché, lebo sa v nej musia naučiť až 3 500 znakov. Ale bežný Číňan ich ovláda až sedemtisíc a čínština ich má dokonca až dvadsaťtisíc.
V Pekingu jazdí sedem miliónov bicyklov, 40 tisíc taxíkov, tri milióny áut a majú lacnú a perfektne organizovanú autobusovú dopravu. Nikde neboli žiadne dopravné zápchy a všade bolo čisto. Mala som pocit, že tam všetci starší ľudia upratujú. Mnohí mali na tvárach rúška a na rukách biele rukavice. V Číne idú ženy do dôchodku, keď majú päťdesiat rokov, muži päťdesiatpať a dostávajú osemdesiat percent platu.
Námestie nebeského pokoja
Jednou z prvých pamiatok, ktoré sme navštívili, bol Chrám nebies, v ktorom sa modlili cisári za úrodu. Cisárska farba je žltá a modrá ako slnko a obloha. Aj chrám bol žlto-modrý. Poddaní si nesmeli stavať obydlia ani nosiť oblečenie v týchto farbách. V Chráme nebies bola aj pozlátená klietka, v ktorej obetovávali živé zvieratá a v okolí veľa menších chrámov a krásne parky. Ľudia v nich spievajú, tancujú, hrajú, jeden pán hral napríklad francúzsku marsejézu. Prekvapilo ma, že všetci vedeli, že Československo sa rozpadlo.
Boli sme aj na Námestí nebeského pokoja, kde v roku 1989 zabili viac ako tisíc študentov, ktorí demonštrovali za ľudské práva. Keď pekingskí vojaci a policajti odmietli do nich strieľať, zavolali vojsko z celej Číny a tí proti nim zaútočili aj s tankami. Blízko je pamätník padlým za slobodu. Neďaleko stojí budova čínskeho parlamentu. Dolná komora má asi päťtisíc poslancov. Stretávajú sa raz za päť rokov a rokujú dovtedy, kým nepríjmu tritisíc zákonov. Oproti parlamentu sú obrovské hodiny, ktoré odpočítavajú, koľko dní zostáva do olympiády. Vo východnej časti Pekingu budujú olympijskú dedinu. Videli sme plaveckú halu, ktorú navrhli Francúzi. Vyzerá ako obrovská modrá bublina.
Na Námestí nebeského pokoja je aj maketa Tibetu. Jeden dalajláma uznáva pripojenie Tibetu k Číne, druhý nie. Na námestí bolo čo obzerať a tak som sa zapozerala, že som sa zrazu stratila. Ostatní členovia zájazdu boli fuč. Po čínsky neviem ani po anglicky, Číňania zase nevedia po slovensky. Ešteže som mala kartičku hotela, kde sme bývali. Nasadla som do taxíka, vozil ma cez pol mesta a ja som tŕpla, že sa nedoplatím. Ale stálo to len dva doláre a v hoteli som bola dokonca skôr ako zájazdový autobus.
Zakázané mesto a mauzóleum
Blízko Námestia nebeského pokoja je Zakázané mesto, kde bývala cisárska rodina a nikto iný tam nesmel chodiť. Sú tam desiatky chrámov a tisícky miestností, v ktorých sa zdržiaval cisár a jeho najbližší. Bolo ich vraj až sedemtisíc, zachovalo sa ich asi štyritisíc. Všetko je v nich pozlátené, ešte aj nočník. V strede Námestia nebeského pokoja je mauzóleum čínskeho komunistického vodcu Mao Ce-tunga. Zomrel pred tridsiatimi rokmi, ale komunizmus sa v Číne udržal dodnes. Mao Ce-tung dal presťahovať vyše sto miliónov ľudí z vidieka do miest a naopak, asi tri milióny pri tom zahynuli. Mnohí vidiečania ho však dodnes zbožňujú, lebo im dal prácu, zriadil veľké plantáže a ovocné sady. Preto k mauzóleu putujú denne tisíce Číňanov s kyticami a nostalgicky spomínajú, ako bolo dobre za Maa. Po jeho smrti podporila čínska vláda hospodárske reformy a obchod so zahraničím. Aj keď Čína sa zmáha a navonok prekvitá, pribúdajú stále nové továrne a byty, s demokraciou je to horšie. Keďže vládnu komunisti, veľa nekomunistov a disidentov je prenasledovaných a zatvorených vo väzeniach. Ale oficiálne sa o tom v médiách hovoriť ani písať nesmie. Ani o tom, že hlavne na vidieku predávajú dievčatá.
Za druhé dieťa je pokuta
Číňania zbožňujú starých ľudí, malé deti a stromy. Keď strom začne vysychať, vlejú tam cement, aby nevysychal, stromy nerúbu. Syn je povinný doopatrovať rodičov aj starých rodičov. Keďže Číňanov je veľmi veľa,je povolené mať iba jedno dieťa, za druhé sa platí pokuta podľa výšky príjmu. Čím je otec bohatší, tým vyššia pokuta. Nevyhol sa jej ani istý čínsky podnikateľ, ktorý študoval v Československu aj s manželkou. Aby sa vyhli pokute za druhé dieťa, manželka ho išla porodiť do Bratislavy. Ale keď sa vrátila s dieťaťom do Číny a išla ho zapísať na matriku, pokutu a aj tak museli zaplatiť – sedemtisíc dolárov.
Peking má veľa podôb. Okrem historických pamiatok a supermoderných budov v je ňom aj takzvané staré mesto. Jedna z jeho štvrtí sa volá Hutong. Tradičné obydlia majú vysoké prahy, aby dnu nevošli zlí duchovia. Typickým dopravným prostriedkom sú bicykle a rikše - vozíky alebo koče zapriahnuté za bicykle, na ktorých vozia tovar aj ľudí.
A ako v Hutongu žije priemerná čínska rodina? Rodičia bývajú spolu s deťmi v tehlových domoch, sú maximálne čistotní, stále upratujú a všetko čistia. Vonku je akvárium, ovocné stromy a na nich rozvešané klietky s vtáčikmi. Starkí s nimi chodia na prechádzky do parku. Zoberú klietku a idú. Nosia so sebou aj fotografie svojich vnukov. Je tam totiž veľa starých mládencov a snažia sa ich oženiť, aby nezostali na ocot. Mladí často ani nevedia, že ich starkí v parku robia vlastne dohadzovačov. Svadbu platí ženích a svadobčania sa zabávajú dovtedy, kým mu nedôjdu peniaze. Potom ich taktne pošle domov. Do typickej hutongskej domácnosti patria aj cvrčky. Chovajú ich v pekných škatuľkách,ktoré sú zariadené ako minibyty. Cvrčkovia v nich majú postieľky,kuchynku s jedlom, umývadlo aj wc, dokonca im robia aj minihojdačky. Cvrčkov nechovajú len tak, ale usporadúvajú cvrčie zápasy a turnaje, uzatvárajú stávky, ktorý cvrček vyhrá – podobne ako pri kohútích zápasoch.
Pozlátený Budha a Veľký čínsky múr
Navštívili sme aj niekoľko budhistických chrámov v horách, kde sa mnísi modlia. Ale nie je to obyčajné modlenie. Pri modlení sa musia siedmimi časťami dotknúť zeme, aby im bolo všetko odpustené. Ale aj tak im nie je všetko odpustené, asi preto sú takí dobrí. V chrámoch horeli voňavé tyčinky, všade boli kvety a mramorové sedačky väčšinou v tvare malých slonov, znela príjemná hudba. Chcela som tam zostať, ale ženy tam nechcú. Tie sedeli pred chrámami, predávali ovocie, hrali karty a fajčili. Ale to bola výnimka, inak som žiadnych fajčiarov ani opilcov v Číne nevidela.
V jednom budhistickom chráme som videla aj 27-metrovú pozlátenú sochu Budhu, a to vraj bol ešte päť metrov v zemi. Urobili ho údajne z jedného stromu a na pozlátenie použili 3,5 kg zlata. Budha mal na prsiach čierny hákový kríž, podobný, aký používali fašisti, iba ho otočili. Vlastne ho zneužili. Hákový kríž je pôvodná svastika – staroindický kultový znak a znázorňoval mier, lásku, nádej a zdravie. Na fašistických uniformách však mal úplne iný význam.
Najväčším zážitkom bol, samozrejme, Veľký čínsky múr dlhý viac ako šesťtisíc kilometrov. Začali ho stavať v treťom storočí pred naším letopočtom, aby ochránil Číňanov pred nájazdami nepriateľov. Je to najväčšia stavba na svete. Sú to vlastne dva múry oproti sebe a medzi nimi je priestor, kam sa vojde vedľa seba šesť koní. Mao Ce-tung vraj povedal, že kto nebol pri čínskom múre, nie je ani človek. Musela som prejsť asi tisíc schodov, ale stálo to za to. Na vrchole som si potichúčky zaspievala Na Kráľovej holi, prešla som asi 700 metrov od jednej veži k druhej a rozmýšľala, ako vôbec mohli ľudia v tých kopcoch také niečo postaviť.
Cisári, pandy, hodváb a perly
Medzi čínskym múrom a Pekingom sú hrobky dynastie Ming. Je ich trinásť, dve sú odkryté. Videla som tam napríklad zlaté umývadlo, v ktorom si údajne jeden cisár umýval ruky vždy po tom, ako zavraždil svoju konkubínu. Poprechádzala som sa aj v Parku duchov, kde je veľa sôch vysokých úradníkov a rôznych zvierat. Keď hovorím o zvieratách, videla som aj živé pandy, ktoré sú veľmi vzácne. Na svete ich je iba niečo vyše tisíc a voľne žijú iba v čínskych horách. Sprievodkyňa nám rozprávala príbehy o mnohých cisároch aj o poslednej cisárovnej. Bola údajne škaredá, ale krásne spievala, preto si ju cisár zobral za ženu. Keď zomrel, chcela vládnuť, ale ženy vládnuť nemohli. Oficiálne vládol jej syn, ale ona mu za stenou sústavne našepkávala, čo má hovoriť a ako má vládnuť. Keď zomrel aj on, vlády sa ujal jej synovec. Tiež mu našepkávala, a keď ju odmietol poslúchať, dala ho zamurovať v jeho paláci. Cisárovná dala vybudovať letný slnečný palác a postaviť na jazere nádhernú loď. Ktovie prečo, keďže bola škaredá, dala na loď priviezť obrovské zrkadlo. Bolo to zvláštne aj preto, že Číňania zrkadlá vtedy nepoužívali.
Ochutnala som aj pravý čínsky čaj v pravej čínskej čajovni. Pestovanie čaju tu má viac ako tritisícročnú tradíciu, obľúbený čaj v Pekingu je jasmínový. Číňania zistili, že najideálnejšie je zalievať čaj vodou teplou 82 stupňov a ukázali nám, ako správne držať šálku – muži ju držia inak a ženy inak. Navštívili sme aj výrobňu hodvábu, ktorou sa Čína preslávila. Nevyrábali ho nikde inde na svete. Ale keď prišiel do Číny slávny cestovateľ Marco Polo, ukradol vraj v dutej palici priadky morušové a hodváb sa začal vyrábať aj inde. V Číne vynašli napríklad aj papier a pušný prach.
Boli sme tiež vo výrobni perál a dozvedeli sme sa, že riečne sú kvalitnejšie ako morské. Dali nám naberačku a z kade sme si mali vybrať najväčšiu škeblu. Bolo v nej 27 perál, každý dostal jednu. Ale vzácnejšie ako perly sú zážitky, ktoré som si z Číny doniesla.
Autor: Spracovala: Beata Chrenková
