Suverénny mladý človek. Vraj od malička zameraný na šport. Postavu športovca má... Dlho v ňom však driemalo srdce herca a nechcelo sa prejaviť. Až v puberte sa odrazu rozhodol pre divadlo. Vraj boli z neho všetci vyvalení. Len mamka aj dnes tvrdí, že herectvo mal odmalička v krvi. Vedel dobre hrať akékoľvek situácie, z ktorých ako správny beťár musel vybŕdnuť. Martin Nahálka – časť srdca venoval Liptovu, časť nitrianskym divadelným doskám. MY sme sa s ním a jeho kamarátom z výšky i z divadla stretli v Liptovskom Mikuláši. Ako presmeroval od športu k herectvu?
Keď sa chlapec zaľúbi
„Doma mi vždy hovorili, že musím mať v rukách nejaké remeslo,“ pozrel na mňa úprimnými očami Maťo. Tak sa mi predstavil do telefónu – Maťo. Akoby sme boli dlho-dlho kamaráti. Aj náš rozhovor bol taký. Priateľský, uvoľnený. Akoby sme sa dlho-dlho poznali. „Rozhodol som sa vyučiť za kuchára - čašníka na Strednej združenej škole v L. Mikuláši. To mi pripadalo také jediné, čo by som mohol a chcel robiť. No nechcelo sa mi učiť a vždy som robil to, čo sa nemalo.“
Nahálkovci mali starú mamu v Partizánskom. Martin tam trávieval prázdniny. Vedľa v dome, tiež u starej mamy, bývala zaujímavá slečna - jedna „baba“ z Bratislavy, ako ju nazval Martin. „Bol som do nej zaľúbený v trinástich či štrnástich rokoch. Chodila na konzervatórium – Lucia Šípošová,“ prezradil mladý muž. „Bola vždy taká uvoľnená, hovorila o škole, že tam robia len také „somariny“, čítajú nejaké herecké texty. Takže ma akosi pripravila na to, o čom herectvo je. Namotal som sa a ... budem hercom, padlo rozhodnutie.“ Aby po chlapčenskom rozhodnutí nasledoval reálny krok, Martin Nahálka nastúpil do divadielka v L. Mikuláši. Jeho šéfke Eve Štofčíkovej po čase oznámil, že chce ísť študovať herectvo na výšku a... “Nech ma pripravia,“ povedal. „Nikto mi neveril, že to myslím vážne. Hral som síce, ale nevedel som rozprávať (E. Štofčíková bude o pár riadkov tvrdiť opak). Na javisku som podľa mňa bol taký nejaký tvrdý. Ale som si povedal, dokážem to. Všetkým ukážem, že to zvládnem. Išiel som na prijímačky a na výšku som sa dostal hneď na prvýkrát.“
Divadelné drevo s obrovskou vôľou
Eva Štofčíková si na M. Nahalku hneď spomenula a nemala problém nám prezradiť: „Martin k nám do divadla Bodea v L. Mikuláši prišiel sám v priebehu sezóny. Chalan prekvapil rodičov i svoje okolie, pretože nikdy nebol ochotný v škole recitovať na Hviezdoslavovom Kubíne, nikdy sa nechcel naučiť žiadnu básničku. Všetci boli z neho vyvalení, keď sa rozhodol pre divadlo. Zo začiatku bol divadelné drevo, ale mal obrovskú vôľu. Po jednej sezóne, keď hral v dave - robil krovie, som ho obsadila do Shakespearovej hry Hamlet. Hral Oféliinho otca. Postupne sa formoval, zachutilo mu divadlo a prihlásil sa na prijímacie pohovory na VŠMU do Bratislavy. Po Hamletovi som teda jasne vybrala hlavú rolu pre neho – hral Judáša Iškariotského. Nič mu nerobilo na javisku problém – ani reč, ani pohyb, ani spev. Bola to taká normálna príprava na výšku a on bol presvedčený, že to zvládne. Už z Bratislavy mi volal: ,Eva, prechádzam prvým kolom...´ Martin má vzácny dar. Nezapodieva sa tým, čo nevie. Občas ma vytáčal, že hoci som ani nedokončila vetu, on – viem, viem... Spočiatku sa zdalo, že žije len pre šport, ale v divadle už bolo vidno, čo mu dali rodičia – obaja boli učiteľmi, pomohlo mu to urobiť si široký rozhľad. Formovali ho už doma a z domu si priniesol aj humor a určitú prispôbivosť, veľa talentu a svoje veľké úsilie a pracovitosť. Odo mňa už vyšlo veľa mladých hercov, povaľujú sa kade – tade a nie každý z nich vydržal tlak. Martin si vždy veril, má rád naozajstné pravé divadlo. Nevonia mu divadelné klišé, ale má rád riadne umenie.“
Gitarou kompenzoval nechuť k učeniu
Martin svoj vzťah k umeniu na strednej škole komentoval: „Hrával som v divadielku a učil sa hrať na gitare. To boli jediné moje umelecké sklony. Na strednej škole som totiž pochopil, keď som sa neučil, začal som hrávať na gitare. Tak som si u učiteľov gitarou kompenzoval to, že som sa neučil dobre. Oni ma potom nechávali prechádzať cez všetky predmety, pretože ja som reprezentoval školu. Povedali: ,On sa nemal kedy učiť, reprezentuje...´ Slovenčinárka bola na mňa hrdá, lebo som popri hre na gitare začal spievať a recitovať. Nejaké básne, nejaká próza, ale len tak povedľa. Pretože okrem gitary a divadla som ešte hrával hokej. Ani sám neviem, kde sa vo mne nabrali herecké sklony. Vždy som bol vlastne taký – hrať hokej, lyžoval som, k športu ma viedol otec. Potom sa mi začali páčiť „baby“, zachutilo mi pivko, šport ustupoval. Videl som peknú „babu“ a už bolo umenie na svete.“
Maťo sa na vysokú školu dostal pomerne ľahko. Sám o tom hovorí, že bola ako čistý nepoškvrnený list a to zabralo. V tom čase, keď išiel na prijímačky, na VŠMU mali vraj problém dostať sa absolventi z konzervatória, pretože už boli poznačení učením niekoho iného. „Keď som ja došiel do Bratislavy z L. Mikuláša s tým: Hej, tu som ja, volám sa Martin Nahálka a
chcem ísť na vysokú školu... a krič. Tak som kričal. Videli silnú potenciu, videli, že mám na to, aby som divadlo mohol robiť. Potom nás štyri roky postupne na škole tvarovali.“
Ťažká, ale príjemná vysoká škola
„Našimi pedagógmi boli Zuzka Krónerová a najmä Peter Mankovecký. Zuzka mala vtedy rodinné problémy. Bola takmer tri roky skoro stále preč. Nejaké hodiny nám však dávala. No držal nás Peter Mankovecký,“ rozhovoril sa o svojich vysokoškolských učiteľoch Martin. „Bol veľmi tvrdý, ale veľmi to pomohlo. Boli sme pripravení na všetko. On bol totiž schopný večer sa s nami opiť. Ráno sme prišli ako najlepší kamaráti za ním a on povedal – akí kamaráti? Poď, ak chceš a hovor, čo si si pripravil. Takouto tvrdou prácou do nás vštepil istú pokoru a pracovitosť. Nepúšťal nás na žiadne kšefty. Povedal: ,Neexistuje, vy sa musíte najprv učiť hrať a potom vás pustím.´ Niektorí pedagógovia dohadzovali kšefty svojim žiakom – tam hrať do divadla, tam ísť na dabing. On nie. Bol tvrdý: ,Robte, robte, robte a potom všetko príde.´
Vysoká škola bola pre mňa veľmi ťažká, ale príjemná. Bavilo ma byť v nej. Boli sme schopní skúšať aj po nociach. Robili sme aj také veci, ktoré neboli v pláne školy.“
Doteraz ticho pri nás sedel Maťov kamarát a spoludivadelník z nitrianského divadla Peter Kadlečík. Teraz sa ozval: „Na väčšine škôl sa učia z kníh, na VŠMU sme sa učili inak. Tam človek musel precitnúť, nájsť sa, ukázať, čo je v ňom naozaj. Musel sa osobnostne presadiť. Jedna vec sú teoretické vedomosti, druhá je pochopenie, a to je na každom z nás.“
Rozdiel medzi divadlom a filmom
Martin hral aj vo filme a v televíznych inscenáciách. Vraj len také malé veci, ale boli to veľmi dobré postavičky, povedal.
„Väščie skúsenosti s filmom nemám. Na filme človek maká dva – tri mesiace, potom sa natáčanie skončí a už nemá možnosť naprávať, niečo inak zahrať. Už je to raz urobené. Také je filmové herectvo: trošku minimalistické, netreba v ňom robiť veľké gestá. Herec musí viac hrať tvárou, mimikou, maličkými gestami. Divadlo mám radšej pre kontakt s divákmi. Predstavenie práve premiérou pre mňa začína, a tak sa snažím v rámci budovania charakteru postavy vždy ešte hľadať nejaké veci, vždy sa posúvať ďalej. To mi ponúka divadlo. Ale mám rád obidve veci – divadlo aj film. Určite si chcem vyskúšať hrať aj v nejakom väčšom filme.“
Ako sa Evka Štofčíková podpísala na Martinovom divadelnom i filmovom herectve? „Tiež bola tvrďaska – veľmi podobná Petrovi Mankoveckému. Vedela, čo chcela, išla si za tým. Keď sme neboli pripravení, kričala. Dala mi však systém. Ona mi otvorila prvú bránu k herectvu.“
A nepríjemnosť na javisku? „Dvakrát mi zašívali obočie,“ s úsmevom zaspomínal Martin. „Pri prvom predstavení v Nitre bola scéna s pohármi. Ja som tak zdvihol ten svoj, že som si preťal obočie. Zistil som, že mi tečie krv. Keďže som na scénu šiel znovu asi až o pol hodiny, utekal som do nemocnice zašiť obočie. Priviezli ma späť a dohral som predstavenie. Diváci si ani nevšimli, že sa niečo stalo. Len v ďalšej scéne som mal zalepené obočie. Druhýkrát na generálke som si dával dole gitaru a rozbil som si ňou druhé obočie.
Prečo Nitra a nie Košice
„V Košiciach mi bolo fajn, no ja som veľmi chcel ísť do Nitry,“ vysvetlil svoj prestup do Nitry Martin Nahálka. „Nitra žije viac divadlom a je bližšie k Bratislave, kde sú väčšie príležitosti, čo sa týka napríklad aj dabingov. Nitru som si obľúbil už počas školy. Chodieval som tam na divadelný festival. Je tam potencia niečoho, čo mi je blízke: je to tiež malé mestečko ako Liptovský Mikuláš. Je to študentské mestečko, kde je veľa mladých aj z Liptova. Hlavne si však myslím, že nitrianske divadlo je veľmi dobré. Tam sa veľmi – veľmi veľa pracuje, veľa hercov odtiaľ vychádza. Dáva hlavne mladým velikánske šance, lebo v podstate nitrianske divadlo je teraz postavené na nás mladých. My tam hráme skoro v každej – každej hre. Chýba v ňom totiž stredná generácia – sú tam asi len dvaja - traja ľudia v strednom veku. Dostávame veľké príležitosti. V Nitre je aj divadelné zoskupenie Teatro Tatro. Máme vlastný cirkusový stan a chodíme po svete. Normálne si postavíme stan, zahráme predstavenie. Toto leto sme s predstavením Prorok Ilja povyhrávali skoro všetky festivaly.“
Martinova mamka, ako ju volá syn, videla všetky jeho premiéry. Vždy na ne cestuje do Nitry buď s E. Štofčíkovou, so starším synom Michalom, alebo sama. Má Maťo trému, ak sú v hľadisku známi či blízki ľudia? „Nie, nie som trémista. Nebojím sa, ak je v hľadisku mamka. Naopak, som rád, keď v ňom mám čo najviac blízkych ľudí. Som rád, že ma uvidia hrať. Mamka videla, myslím, skoro všetky moje predstavenia.
Maťovo vyznanie na záver
„Som veľmi hrdý, že som z Liptova a veľmi – veľmi by som chcel, aby sme si zahrali nejaké predstavenie v L. Mikuláši. Želám si, aby sa podarilo mestu dotiahnuť do Liptova nejaké predstavenie z Nitry. Je tu totiž kopec ľudí, ktorí by ma chceli vidieť a ja by som si veľmi chcel zahrať v domácom prostredí.“
