Konečne nasnežilo, povedali si lyžovaniachtiví športovci a lyžiarske strediská sa zaplnili davmi. Aj moja obývačka... Prišiel brat s manželkou a tromi deťmi. Keď sme si raz večer išli posedieť do ružomberskej reštaurácie, prisadol si k nám jeden známy s otázkou. „A s kýmže si k nám zavítal?“
Nuž, predstavil som mu brata i švagrinú s tým, že prišli z Brna pred štyrmi dňami na lyžovačku. A on na to: „Ak ti dokážem, že tí dvaja porušili zákon, zaplatíš fľašu vína?“
Najprv som sa na príbuzenstvo prísne pozrel a keďže ani brvou nepohli, bezstarostne som prikývol.
Vyťahujúc z vrecka zákon o pobyte cudzincov (č. 8/2001) sa môj známy, obrátiac k bratovi, opýtal: „A boli ste na polícii nahlásiť svoj príchod na Slovensko?“
Jeho manželka to už nevydržala a veľavýznamne si poťukala na čelo so slovami: „Vám asi šibe. Čo je Slovensko dáky policajný štát?“
Nuž nie je i je zároveň. Uvedený zákon totiž skutočne stanovuje, že každý cudzinec pri individuálnej ceste je povinný do troch pracovných dní od vstupu na územie Slovenska hlásiť najbližšiemu policajnému útvaru začiatok, miesto a predpokladanú dĺžku pobytu. Čo na tom, že Česi boli donedávna naši bratia, čo na tom, že členovia Európskej únie hranicami prechádzajú bez kontroly, takže dĺžka ich pobytu v SR by sa len veľmi ťažko dokazovala, čo na tom...
Podstatné je, že v platnosti máme zákon, relikt predošlého režimu, na základe ktorého mnohí, ak nie všetci zahraniční individuálni turisti porušujú zákon. A nezmyselnosť tohto nariadenia neznižuje ani fakt, že policajti dodržiavanie tohto nariadenia nekontrolujú, lebo aj oni vedia, že je hlúpe, nelogické, pre túto dobu neopodstatnené.
