Jano Dzúr vyhral prvé miesto v celoslovenskej novinárskej súťaži Život bez drog, ktorú vyhlásil Slovenský syndikát novinárov. „Cena je určite v správnych rukách, lebo drogu som nielenže nikdy nebral, ale ani som ju nikdy nevidel. Nerozoznám mrkvu od marihuany, neviem, ako vyzerá hašiš, LSD alebo halucinogénne huby. Možno by som to aj skúsil, ale čo keď som taký zbabelý a slabý, že po prvom raze ma to kdesi vtiahne? Mojou drogou je príroda. Tam si oddýchnem a preladím. Najradšej chodím na Rohačku,“ prezradil nám náš bývalý kolega. V redakcii MY Liptov sme si dali kávu z automatu a trochu ho vyspovedali.
Písal si o drogách, ktoré si ani neskúsil, ani nevidel. O čom si vlastne písal?
Do súťaže som prihlásil tri reportáže. Prvá bol príbeh alkoholičky Miroslavy Lettrichovej z Turčianskych Teplíc, ktorá desať rokov pila prvú ligu a dnes má dva hotely. Neopíjala sa niekde na ulici, pracovala v horskej chate a tam si vždy našla príležitosť, ako vyprázdniť chladničku. Upadla do letargie, pokúsila sa dokonca o samovraždu. Bola na liečení na Prednej Hore a tam vraj prežila najkrajšie chvíle svojho života, lebo sa prvýkrát nemusela pretvarovať. Uvedomila si, o čo prišla, boj s alkoholom vyhrala a teraz je z nej úspešná podnikateľka. Druhá reportáž bola o reedukačnom ústave pre dievčatá, ktorý je v stredovekom kaštieli v Spišskom Hrhove. V tejto polepšovni som strávil celý deň, pretože som chcel vedieť, ako tieto dievčence žijú. Všetko mi poukazovali, aj samotku, kde ich zatvoria, keď sú zlé. Pestujú zeleninu, samy si varia, majú tam dielne, v ktorých šijú, robia si aj módne prehliadky. Väčšinou to boli krásavice, polovica z nich by sa mohla prihlásiť na súťaž krásy. Horšie je, keď začnú rozprávať. Potom zistíš, že žili napríklad niekde v kanáli, brali drogy, nechodili do školy, väčšinou ich stiahla partia, kamaráti, alebo ich rodičia vyhodili z domu. Ohlasy na článok boli také, že sa aj tak nikdy nepolepšia a keď ich prepustia, znovu budú fetovať, piť, kradnúť a robiť prostitútky. Ale sú aj výnimky. Jedna z dievčat, ktoré tam boli, má dve deti a usporiadané manželstvo. Mimochodom, vydala sa za strážnika a bol som za ňou minulý týždeň pri Piešťanoch. Tretí článok bol o mladých chalanoch, - feťákoch, alkoholikoch, narkomanoch a rôznych živloch, ktorí sa liečia na Orave v Bobrove. Sú tam na odvykacej kúre a vyrábajú luxusný nábytok do celého sveta. Zariadenie založil syn majiteľa jednej drevárskej firmy, ktorému sa zarábanie peňazí v rozbehnutej firme zdalo plytké. Liečil sa tam aj bubeník Roba Grigorova, ktorý pochodil ako muzikant celý svet a vlastne nikdy fyzicky nepracoval. Prvýkrát tam držal v rukách motorovú pílu a makal.
Je to tvoja prvá novinárska cena alebo ich máš viac?
V živote som sa do žiadnej súťaže neprihlásil a aj keď sa novinárčine venujem už 22 rokov, nie som ani členom syndikátu novinárov. Nevidím dôvod. Sú tam totiž aj ľudia, ktorí napíšu dva články, zoberú si noviny pod pazuchu, chodia po meste a tvária sa ako tí najúžasnejší publicisti. Ja som napísal stovky reportáží a ešte nedávno mi z okresnej knižnice chodili pozvánky, aby som sa prihlásil do súťaže začínajúcich autorov. Keby mi niekedy poslali prihlášku do súťaže končiacich autorov, tak sa prihlásim.(smiech) Ešte viac ma štvalo, keď som si niekedy pozeral výsledky nejakej novinárskej súťaže. Povedal som si – za toto? Ale moja manželka, životným poslaním ktorej je organizácia môjho voľného času, mi povedala: Čo stále frfleš, prihlási sa aj ty. Tak som sa prihlásil.
Čo si vyhral?
Veľkú sumu – štrnásť tisíc korún, o ktoré ma vzápätí obrala manželka, pretože povedala, že to bol jej nápad. Ale niečo mi nechala, tak tú kávu z automatu dnes zatiahnem ja.
Začínal si ako redaktor v okresných novinách Liptov. Aké boli tvoje novinárske začiatky?
Skončil som cestovný ruch, ale nemali pre mňa miesto v tomto odbore, tak ma zobrali na informačné systémy na bývalom okresnom národnom výbore. Vtedy ešte frčali dierne štítky, ktorým som vôbec, ale vôbec nerozumel. Hneď vo vedľajších dverách bola redakcia Liptov. Raz som išiel s Jánom Otčenášom na Hudobný festival mladých do Prievidze. Napísal som odtiaľ článok, zaniesol som ho do redakcie a šéfredaktor Ján Čupka sa ma opýtal, či by som nechcel dopisovať ďalej. Tak som nosil nejaké krátke správy a po čase sa ma spýtal, či by som nechcel v redakcii robiť. V redakcii som bol asi rok, potom som išiel na vojnu. Po vojne som robil fotografa na okresnom osvetovom stredisku, lebo v redakcii nebolo voľné miesto. Keď sa rozširovala, tak som sa do nej vrátil, písal som a diaľkovo študoval žurnalistiku. V Liptove som prežil najkrajšie novinárske roky. Boli sme dobrá partia, každý ťahal za jeden koniec. To som už v žiadnej inej redakcii nezažil. Robil som v Smene na Nedeľu, vo víkendovej Republike, osem rokov v Slovenke a teraz som v prvej päťke najšarmantnejších redaktorov časopisu Šarm.
Spomínaš si na svoj prvý veľký článok v Liptove?
Jeden z prvých bol, keď otvárali Dom kultúry v L. Mikuláši. Zaujímavé bolo, že kým dolu papaláši prestrihovali pásku, navrchu väzni ešte robili dokončovacie práce - umývali okná. Novinári, ktorých som dovtedy poznal, vždy chodili v takých prudko elegantných sakách. Raz som si ho obliekol aj ja, ale akurát vtedy sa v Krmeši narodili trojičky: teľatá. Vtedy som prvý a posledný raz behal s kravatou po kravíne…
Aký je tvoj vzťah k bulváru?
Nemám problém s bulvárom, pokiaľ je normálny, ale ja bulvár nepíšem. Nezaujíma ma rozchod Mariany Ďurianovej, no na druhej strane rešpektujem, že ľudia sú naň zvedaví, tak ako sú ďalší zvedaví na nekonečné politické dialógy. Mám pocit, že našu robotu si dnes nikto neváži a neváži si ani redaktorov, nejako sa to otočilo. Nielen v starých filmoch ešte pred pár rokmi bola žurnalistika povolaním, aké malo cveng. A dnes? Možno aj to, že v novinách sa píše o samých nešťastiach a katastrofách a v médiách pracuje veľa čudákov, ktorým je všetko jedno, je naša robota dosť degradovaná…
Aj ty často píšeš o nešťastiach. Videl si v živote veľa utrpenia, nešťastných ľudí, tragických osudov. Nepoznačilo ťa to?
Ľudia sú ochotní o svojom nešťastí hovoriť väčšinou až po nejakom čase. Niekedy, keď mi človek vyrozpráva svoj krutý osud, ani neviem, ako som prišiel domov. Nepamätám si cestu, jednoducho ju nevnímam. Šoférujem a mám v hlave všetko, čo mi ten človek povedal, čo sa dialo v jeho dome. Keď si ten príbeh pripustím bližšie a neodbijem ho slovami, že je to moja robota, bolí ma žalúdok. Aby som sa nejakým spôsobom očistil, píšem cestopisy. Niekde vycestujem, nafotím krajinku, zresetujem si hlavu a teším sa z toho, že práve svieti slnko. Nemusím cestovať ďaleko, v poslednom čase rád chodím do Čiech…
Ktorá reportáž alebo okamih z novinárskej práce ti najviac utkvel v pamäti?
Na Orave je jeden chlapec, ktorý žije už roky v bdelej kóme. Raz bola rodina opekať pri vode, chlapci sa hrali s loptou. Keď spadla do vody, jeden sa po ňu zohol a spadol. Našli ho, vytiahli, zachránili, ale upadol do bdelej kómy. Mal asi tri roky. Odvtedy nehovorí, iba leží, je na prístrojoch, kŕmia ho hadičkou. Ale keď som vošiel do miestnosti, cítil som, že ten chlapček vie, že som tam. Vtedy mi po chrbte behali zimomriavky. Dosť drsné sú aj príbehy ľudí, ktorí v priebehu niekoľkých minút stratili tých najbližších, ale aj slová mladých chlapcov a dievčat, ktorí sa stali závislí na droge. Sú však aj optimistické služobné cesty, napríklad stretnutie v Prahe s jedinou slovenskou egyptologičkou, ktorá v delte Nílu pracuje pre Britské múzeum. Teraz som bol za mládencom, ktorý utiekol z domu. Dva dni bol nezvestný a napokon sa skryl v lese, kde trafil na medveďa. Zachraňovali ho pred ním policajti, ktorí chlapca pôvodne naháňali. Bol to správny kolík: ukázal som mu fotku, čo som chcel použiť, no mal podmienku. Aby som rozmazal nápis na tričku, podľa neho ho vraj pozná celá dedina…
Si aj muzikant, hráš a spievaš v Ploštín Punku, napísal si texty skoro všetkých piesní. Ale Ploštín Punk má už viac ako rok pauzu. Nechystáte sa znovu koncertovať?
Ja som si rok ani nebrnkol a moja gitara zapadla prachom. V januári sme však mali už tri skúšky a kapela celkom slušne ladí. Keď si budeme istí, že sme po roku schopní opäť odohrať koncert, vyjdeme do ulíc. Mimochodom, Ploštín punk je kapela, v ktorej nikto neholduje drogám, nikto z nás dokonca ani len nefajčí. Červené víno pijeme len kvôli krvinkám, pivo od smädu, hruškovicu ako prevenciu proti črevným ochoreniam a medovinu na hlas…
