Fotografie Gabriela Liptáka môžete vidieť v našom týždenníku, ale aj mnohých iných médiách, nielen slovenských. Fotografuje pre Tlačovú agentúru slovenskej republiky aj prestížnu francúzsku tlačovú agentúru AFP. Nedávno sme sa na webe dočítali, že jeho fotografiu z cyklu Duchovia hôr ocenila odborná porota na festivale Camera Slovakia druhým miestom a iná fotografia z tohto cyklu získala na festivale cenu diváka. Preto sme ho do redakcie pozvali na kus reči. Zdráhal sa, lebo vraj nechce byť žiadna mediálna hviezda. Ale nakoniec sme ho presvedčili.
Gratulujeme k cene. Čo ste vlastne dostali?
Cenu mi doniesol kamarát v igelitke a celkom som sa pobavil. Festival Camera Slovakia je totiž najväčší svojho druhu na Slovensku a zúčastňujú sa ho mnohí renomovaní fotografi, takže je predpoklad, že o fotografovaní niečo vedia. Preto ma prekvapilo, že som dostal knihu 30 rád pre začínajúcich fotografov. V balíčku so suvenírmi bola napríklad dečka, vonné tyčinky a náušnice. Najviac ma potešilo cédečko s tibetskou meditatívnou hudbou, lebo mám rád tibetskú kultúru. Ale netešil som sa dlho. Keď som ho otvoril, zistil som, že je prázdne. Nič tam nebolo.
Porota vám pridelila druhé miesto, diváci prvé. Čo pre vás znamená viac?
Určite cena divákov. Je bežné, že vkus más sa líši od vkusu odbornej poroty.
Odkedy sa venujete fotografovaniu?
Amatérsky asi od desiatich rokov, profesionálne dva roky.
Voláte sa Lipták, ale vraj nie ste Lipták.
Pochádzam z juhu od Levíc, preto mám aj prezývku Béla Maďar.
Ako ste sa ocitli v Liptove?
Ako študenti sme chodili budovať chodníky v Nízkych Tatrách, trávil som tam každé prázdniny. Hory ma očarili, a tak som sa prišiel na Liptov. Oženil som sa tu, medzičasom aj rozviedol, ale láska k horám mi zostala. V Liptove bývam asi desať rokov.
Čo ste vlastne vyštudovali?
Elektotechnickú fakultu. Som softvérový inžinier a venoval som sa hlavne programovaniu. Tým som sa živil a čiastočne živím až doteraz.
Čo najradšej fotografujete?
Hory. Prírodu fotím takmer výhradne skoro ráno a večer. Často sa vyberiem do hôr o tretej ráno a keď schádzam dole, turisti vychádzajú hore. Rád robím aj reportážne fotografie. Fotím po celom Slovensku, kde sa niečo deje.
Boli ste ako jediný fotograf pri tom, keď vlani v Tatrách dva dni hľadali strateného desaťročného chlapca. Vaša exkluzívna obrazová reportáž vyšla na druhý deň v našom najčítanejšom denníku. Aký to bol pocit?
Skvelý, lebo chlapca našli živého a to bolo najdôležitejšie. Z toho som mal oveľa väčšiu radosť ako z fotografií. Nešiel som tam preto,aby som nafotil exkluzívne fotografie.
Boli ste aj pri lavínovom nešťastí, pri ktorom predvlani zahynulo sedem českých skialpinistov. Jedného ste údajne aj sám našli.
Áno, ale bola to náhoda. Žiaľbohu, už sa mu nedalo pomôcť.
Fotografov a novinárov, ktorí fotia a píšu o podobných nešťastiach, považujú niektorí za hyeny. Ako ste sa cítili, keď ste fotografovali mŕtvych skialpinistov?
Nerozmýšľal som nad tým. Za hyeny považujú ľudia podľa mňa bulvárnych fotografov a ja nie som bulvárny fotograf.
Máte hranice, ktoré by ste neprekročili? Čo by ste nikdy neodfotografovali?
Dokaličené ľudské telá pri haváriách alebo rôznych nešťastiach. Aj keď som fotografoval obete lavín, určite nie detaily tvárí.
Máte svoj obľúbený kút, kam chodíte fotografovať najradšej?
Mám a vždy iný. Teraz momentálne sa mi páči v okolí Malatín a Hybickej tiesňavy. Už tretí rok fotografujem pre Správu TANAP-u a to mi dáva možnosť dostať sa aj tam, kde sa obyčajný smrteľník legálne nedostane.
Fotíte aj modelky?
Fotil som, ale to ma nebaví. Radšej fotím starých ľudí. Nádherný zážitok bol pre mňa napríklad fotenie komunálnych volieb. Vo volebnej miestnosti sa nič zaujímavé nedialo, tak som išiel k jedným starým manželom Užíkovcom vo Východnej. Bolo by pre nich už ťažké prísť do volebnej miestnosti. Boli to neskutočne srdeční, krásni ľudia. Bol to zážitok a radosť fotiť ich. Chcel by som nafotiť sériu starých ľudí.
Nelákajú vás celebrity a známe osobnosti?
Veľmi nie. Ale nedávno som fotografoval českého prezidenta, keď bol v Liptove na pracovnej návšteve a bol to príjemný zážitok. Prekvapilo ma, čo všetko má schodené, rozprával, ako chodil za frajerkou do Bobrovca.
Máte fotografický sen?
Rád by som fotil v Tibete a v Patagónii v južnej Amerike. Ale to je taký skôr utopistický sen, lebo na to treba veľa peňazí.
Ako ste sa dostali k AFP?
Svetoznámy fotograf Joe Klamár, ktorého uznávajú vo svete ale v Liptove, odkiaľ pochádza a kde má trvalý pobyt, ho pozná málokto, je kmeňovým zamestnancom AFP. Niečo potrebovali, ale on bol práve niekde inde. Tak ma oslovil, či by som to nenafotil. Asi boli spokojní, lebo občas odo mňa niečo zoberú.
Rozprávate lepšie po slovensky alebo po maďarsky?
Po slovensky. V Leviciach rozprávam po slovensky aj po maďarsky, v Liptove po slovensky. Kamarát sa raz zaoberal vážnym problémom, či som maďarský Lipták alebo liptovský Maďar. V Tatrách robím občas prednášky pre maďarské deti, ktoré tam chodia na lyžiarske zájazdy.
Hrávate vraj paintball. Niektorí si myslia, že je to snobská hra, pri ktorej sa dospelí chlapi hrajú na vojakov a strieľajú po sebe farebné guličky.
Chcel by som čitateľov vyviesť z omylu. Venujem sa športovému paitballu a to nie je hranie sa na vojakov. Existuje aj military paintball, ale ten ma nezaujíma. To je niečo úplne iné, športový paintball s tým nemá nič spoločné. Športový paintball sa hrá na trávnatých futbalových ihriskách. Hráči majú špeciálne oblečenie, masky aj zbrane, ktoré vystreľujú farebné guličky. Sú naplnené voskom a potravinárskym farbivom. Hrá sa na body a nejde ani tak o to trafiť toho druhého, ale dať vlajku do súperovej bránky – bázy. Je to dosť náročné a niekdy aj bolestivé. Dostať zásah guľkou, ktorá letí rýchlosťou 300 m za sekundu sekundu, trochu bolí.
Kedysi som športový paintball hrával, ale už nehrávam. Nebol som až taký dobrý hráč, lebo tam sa uplatňujú hlavne malí a chudí a ja som skôr opak. Tak som robil medzinárodného rozhodcu, rozhodoval som vo všetkých okolitých krajinách - Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, na Ukrajine. Ale ani to už nerobím. V poslednom čase paintball väčšinou len fotografujem. Vlani som fotil turnaj v Paríži, kde súťažili družstvá z celej Európy aj USA. Odohrával sa na parkovisku pred Disneylandom, kde urobili z umelej trávy päť veľkých ihrísk. Podarilo sa mi nafotiť veľmi dobrú sériu,bola aj v paintballovom magazíne Face Full.
Koľko máte rokov?
Na túto otázku väčšinou odpovedám uf.
Máte nejaké fotografické vzory?
Joe Klamár. Páči sa mi jeho štýl roboty.
Keď chodíte po horách, nebojíte sa, že stretnete medveďa?
Bojím. Medveďa som už videl aj odfotografoval, ale zdiaľky. Ale keď sa raz dvadsať metrov predo mnou objavila medvedica s mladým, ostal som v šoku a vôbec ma nenapadlo fotiť. Našťastie pokojne odišla. Šok som zažil aj asi pred piatimi rokmi v západných Tatrách, keď ma skoro zasypala lavína. Ale bola to moja chyba, urobil som hlúposť. Bol som tam, kde som nemal byť. Lavínu som odfotil vlani v švajčiarskych Alpách. Keď sme išli popod Matterhorn, odtrhol sa na vrchole serak. Namiesto toho, aby som pomýšľal na útek, vytiahol som fotoaparát a začal som fotiť.
Boli ste aj na vrchole Matterhornu?
Nie, mal som dva pokusy, ale nevyšlo počasie. Ale bol som na Mont Blancu.
Čiže ste aj horolezec?
Baví na lezenie, skialpinizmus,som členom skialpinistického klubu a páčia sa mi extrémne športy.
Zažili ste pri fotografovaní niečo veselé?
Veselú príhodu mám z Tatier, keď sme boli na brigáde na turistických chodníkoch. Kamarát išiel na biologickú potrebu a zrazu kúsok od neho vybehol kamzík. Kamarát sa strašne naplašil a s obrovským revom vybehol spoza skaly so spustenými nohavicami. Bolo to ešte za totáča, keď chodili odborové zájazdy. Vtedy išli okolo baníci z Karvinej, asi 30-členná skupina. Bol to pre nich určite silný zážitok...
Robíte aj fotovýstavy? Ak áno, kde všade ste vystavovali?
Nerobím klasické výstavy, robím to iným spôsobom ako tým, že zavesím fotky na stenu. Premietam ich ako multimediálnu šou, podfarbenú hudbou – reprodukovanou alebo živou, kamarát napríklad zahral na fujare alebo píšťalke. Je to skôr umelecký zážitok, bez komentára. Neuznávam komentáre, keď autor vysvetľuje, čo tým myslel. Takého prezentácie používa TANAP, premietali to napríklad aj v USA v Skalnatých horách. Keď to raz videli zaslúžilí členovia Horskej služby v Smokovci a zistili, odkiaľ som, jeden starý pán sa chytil za hlavu a povedal: „Sodoma, gomora! Maďari nám sem začali chodiť ukazovať fotky Tatier.“ Ale ja nie som Maďar, mám slovenskú národnosť aj slovenských rodičov.
Na čom momentálne pracujete?
Na jednom projekte pre TANAP. Chcel by som fotograficky zmapovať všetky turistické chodníky,vrcholy, výnimočné miesta, faunu aj flóru v TANAP-e. Ide o to, aby si ľudia, ktorí hory nepoznajú a naplánujú si nejakú túru, mohli trasu ešte predtým virtuálne pozrieť.
Kde si môžeme pozrieť najbližšie vašu výstavu?
V máji vo Varšave.
