Ružomberok – Hoci mužský ani chlapčenský basketbal teraz v metropole dolného Liptova neexistuje pod žiadnou klubovou strechou, má Ružomberok svoju hviezdu pod univerzitnými americkými košmi. Smelo to možno povedať o 23–ročnom Juliánovi Beťkovi vo farbách Butler Bulldogs. Jeho tím sa v tejto sezóne dostal v USA do najlepšej univerzitnej desiatky spomedzi vyše tristo škôl patriacich do prvej divízie. V obrovskej konkurencii je to mimoriadny rezultát, podľa Julových slov zároveň riadny šok. Univerzite Butler sa niečo podobné nepodarilo už skoro šesťdesiat rokov.
Kto je vlastne Julián Beťko? Ako chlapec navštevoval v Ružomberku najprv štvrtú a potom druhú základnú školu. Po dvoch rokoch na štátnom gymnáziu odišiel do Pezinka a odtiaľ hneď za veľkú mláku. Vo svojom rodisku sa ako 14–ročný stal so staršími žiakmi SCP majstrom republiky, v ďalšej sezóne sa zase pýšil kadetským slovenským bronzom. Potom prišiel prestup do v tom čase excelentnej Slovakofarmy Pezinok. V kolektíve, ktorý sa dostával aj do európskeho povedomia, sa Julo v šestnástich rokoch tešil z domáceho seniorského zlata. Dnes nastupuje v základnej päťke na poste krídla Univerzity Butler, ktorá s dvadsiatimidvomi výhrami a iba dvomi prehrami tróni na čele konferencie Horizon.
„Ako malý chalan som sa najprv venoval futbalu, cez hokej a karate som sa napokon dostal pod koše,“ vracia sa do svojich žiackych čias. „Začínal som na betónových pláckoch v Ružomberku. Basketbal si ma potom naplno získal. Za dôležité základy som veľmi vďačný nášmu vtedajšiemu trénerovi Slavomírovi Teličákovi. Už vtedy bolo mojím snom raz si zahrať v najvyššej slovenskej súťaži medzi mužmi. Keď to vyšlo, začal som si stavať ďalšie méty. Túžil som po profesionálnom basketbale. Chcel som sa dostať do NBA, alebo hrať v nejakom euroligovom tíme.“
Ešte ako stredoškolák sa Julián vydal za Atlantik. V meste Sharon si urobil americkú maturitu a vďaka svojim podkošovým výkonom sa dostal do All Stars tímu stredných škôl štátu Pennsylvánia. „Vedel som, že v USA je vysokoškolský i stredoškolský basketbal veľmi populárny,“ vysvetľuje 195-centimetrový dlháň dôvody svojho odchodu do cudziny. „Myslím si, že u nás sa nedá na sto percent robiť šport a zároveň aj rovnako plnohodnotne študovať, preto som sa rozhodol odísť. Mal som informácie, že pri adekvátnej výkonnosti sa dá v Amerike získať aj plné štipendium, tzv. scholarship.“
Zo šiestich ponúk si čerstvý maturant vybral Univerzitu Clemson, ktorá patrí do ACC (najlepšej z tridsiatich šiestich konferencií v rámci vysokoškolskej súťaže NCAA v USA). Nepríjemný škrt v Julových plánoch urobili vážne zranenie kolena, tri operácie a transplantácia chrupavky neveštili nič dobré: „Bolo to skutočne mučivé obdobie, ale ani na chvíľku som si nepripustil myšlienku, že by som sa už na palubovku nemal vrátiť.“ Chalan z Ružomberka sa nevzdával a ťažký boj s kolenom vyhral. Z Clemsonu, kde mu nový kouč Oliver Purnell, mimochodom asistent trénera americkej mužskej reprezentácie na poslednej olympiáde, naznačil, že s ním neráta, prešiel na Univerzitu Butler. A v nej počas druhej sezóny prežíva zatiaľ svoje najkrajšie basketbalové obdobie: „Je to neuveriteľné. Družstvu Batler Buldogs momentálne patrí v absolútnej univerzitnej elite deviata priečka.“ Beťkovci už na seba upozornili na prestížnom predsezónnom turnaji NIT (National Invitation Tournament), ktorý vyvrcholil v známej newyorskej Madison Square Garden. V silnej konkurencii získali prvenstvo, a tak sa odrazili do sezóny, ktorá v histórii univerzity nemá obdoby.
Zhruba šesť rokov teda už je Julián Beťko (nar. 3. júna 1983 v Ružomberku) za oceánom. Kvôli zmätkom v papieroch má obavy z návratu na Slovensko. Nechce riskovať, domov sa plánuje vrátiť až po zavŕšení vysokoškolského štúdia. „Domov mi strašne chýba,“ netají volanie srdca. „Rodina, všetci, s ktorými som vyrastal a aj všetko ostatné, vrátane domácej stravy. Snažím sa na to nemyslieť, no sú chvíle, keď mi ozaj príde smutno, všetko to však beriem ako investíciu do života. Hoci po vážnom zranení dobre viem, že už na najyvššie vrcholy nedosiahnem. Už nikdy nebudem mať pred sebou takú budúcnosť ako keď som bol úplne zdravý. Nevyrovnáva sa s tým ľahko, ale taký je život.“
Čo ďalej? „Ešte jeden rok mám možnosť hrať za Butler a zároveň aj doštudovať. Nuž a potom sa rozhodnem, či zakotvím v nejakom európskom klube, alebo si začnem hľadať prácu v americkom biznise. Všetko bude záležať od toho, ako ma bude poslúchať koleno.“
