Bez divadla nedokáže ani 21 rokov po odchode do dôchodku žiť herec Štefan Mišovic. Osemdesiatpäťročný rodák z Tisovca prežil na martinskej profesionálnej scéne 35 rokov a aj naďalej sa zdržuje v budove, ktorá bola kedysi jeho druhým domovom. Voľné chvíle trávi každý deň v spomienkach v divadelnej kaviarni alebo v hľadisku počas skúšok, generálok alebo predstavení. „Divadlo mi veľmi chýba. Je drogou môjho života. Keď sa začína vytrácať a vyparovať, chodím tu, aby som sa jej znova nasal. Prichádzam tu takmer každý deň. Nie preto, že bývam blízko, ale preto, že mám toto prostredie rád. Som pyšný, že som priložil ruku k dielu, a že toto divadlo vyzerá tak, ako vyzerá,“ zdôveril sa staručký herec a túžobne priznal, že by si ešte rád zahral. „Naposledy som na javisku stál veľmi dávno. Rád by som sa tam vrátil. Lenže... Filmy sa už netočia a teraz sú navyše dosť vyspelí herci, ktorí dokážu zahrať mladého aj starého.“
Štefan Mišovic začínal s divadlom v rodnom Tisovci a po odchode za prácou ako strojný zámočník a technický konštruktér sa usadil v Považskej Bystrici. Tu bol členom ochotníckeho divadla pri Považských strojárňach, kde sa stretol s Jožkom Kronerom. Na toto obdobie spomína rád, pretože bol svedkom, ako sa z lakovača Jožka Kronera stal herec. „Pripravovali sme hru, do ktorej nám chýbal herec s krivým nosom. Spolu s režisérom Haľamom sme hútali, koho do hry dosadiť. A našli sme – Jožka Kronera. Akurát striekal chladničku, na tvári mal ochranný kryt. Sprvu s nami ani nechcel hovoriť, vraj ho vyrušujeme. Povedali sme mu len, že ak chce hrať divadlo,
nech príde o šiestej do spoločenského domu. Stepoval tam už od pol šiestej. Ani sme ho neskúšali. Vedeli sme, že skúsenosti už má. Potom ho videl hrať režisér Martin Hollý, ktorý hľadal herca do Gogoľovej hry a vzal si ho do Martina, “ zaspomínal si Štefan Mišovic, ktorý prišiel do martinského divadla o tri roky neskôr. S Jožkom Kronerom spolu hrávali na scéne, no neoddeliteľnou dvojicou boli i pred kamerou vo filmoch Rysavá jalovica, Šťastie príde v nedeľu, Drevená dedina, Zemianska česť, Tisícročná včela... Okrem pracovného udržiavali aj čulý kamarátsky vzťah. „Veľmi sme si rozumeli a stretávali aj mimo divadla. Navyše sme boli susedia. Býval na Mudroňovej len pár metrov odo mňa,“ zasmial sa pri milej spomienke.
