Veľkým koníčkom Svetozára Gavoru je cestovanie a fotografovanie. Precestoval a nafotografoval mnohé krajiny sveta, a preto sa Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v L. Mikuláši rozhodlo prezentovať jeho cestovateľské zážitky na výstave fotografií. Nórsko bolo pre Svetozára Gavoru veľkým chlapčenským snom. V júli 2004 sa mu sen splnil a on zažil takmer mesiac na potulkách s rodinou po krajine, do ktorej sa vraj oplatí vrátiť aj viackrát. Fotografie S. Gavoru vtiahnu človeka do krajiny s nádhernou prírodou a ľuďmi, ktorí sú vzdelaní, milí, pohostinní a slobodymilovní, do krajiny konštitučnej monarchie, s najvyššou kvalitou života na svete. Výstava však dokumentuje najmä krásy tejto krajiny. Kultúrne pamiatky hlavného mesta Oslo striedajú fotografie náhornej plošiny Hardangervidda s pochmúrnou clivotou. Na jej opačnom konci sa otvára krajina fjordov, ktorých súčasťou sú vodopády, stekajúce z náhorných plošín, často zaľadnených. Máme možnosť vidieť miesto nad polárnym kruhom, zacítiť atmosféru západu Slnka, nočného kúpania pod polárnym kruhom, či atmosféru trhu s rybami...
Desaťtisíc kilometrov v aute
„Je jasné, že miest, ktoré by človek chcel vidieť, je veľmi veľa a niektoré akosi prirodzene dostali prednosť. Takže na Nórsko prišiel rad až po 15-tich rokoch, ako sa otvorili hranice,“ odpovedal na otázku o cestovateľských snoch Svetozár Gavora. „Túto cestu som robil autom so svojou rodinou – dvaja chlapci a manželka. Prešli sme viac ako desaťtisíc kilometrov a trvalo to asi mesiac. Z toho tri týždne sme boli v Nórsku. Cesta viedla cez Čechy, Nemecko, Dánsko, južné Švédsko do Nórska a v Nórsku sme prešli z Oslo, cez národnú plošinu Hardangervidda až na sever za polárny kruh. Domov sme sa vracali cez Švédsko. Nórsko som poznal aj z filmov a mal som teda predstavu, že je to fotogenická krajina. Pripravil som sa teda na ňu aj po technickej stránke. Vzniklo tam cez tritisíc záberov a na tejto výstave je z nich len zlomok – okolo 150, ale sú zo všetkých častí krajiny. Najviac som sa, samozrejme, zameriaval na prírodu, ktorá je pre našinca veľmi zaujímavá. Ale aj ľudia v Nórsku majú čo ponúknuť svetu - určitého ľudského ducha.“
Na cestu nalákal celú rodinu
Svetozár Gabora žije v Novej Bani, kde bola jeho výstava prvýkrát inštalovaná. Veľmi ho však teší, že ďalším miestom jeho výstavy sa stal L. Mikuláš. Má totiž k nemu citový vzťah. „V čase, keď sa nedalo slobodne cestovať po svete, sme ako rodina zbrúsili Slovensko dôsledne a L. Mikuláš býval pre nás východiskovou štáciou,“ vysvetlil cestovateľ. „Robievali sme hrebeňovku Roháče – Západné Tatry – Červené vrchy a vychádzali sme na Štrbskom Plese. Preto ma potešilo, že SMOPaJ zaujalo to, ako som ja videl Nórsko. Nórsko už na mape vyniká členitosťou pobrežia, sú to strmé brehy fjordov, ktoré niekde siahajú hlboko až pod morskú hladinu. A už nad mapou mi bolo jasné, že to musí byť výnimočná krajina.“ Celá rodina S. Gavoru sa dala nalákať na cestu do Nórska. Predtým však spolu navštívili všetky oblikátne destinácie: Taliansko, Španielsko, Chorvátsko, Grécko. Potom sa už manželka a deti dali nahovoriť aj na sever. Mali síce obavu, že pôjdu do „studena“. Nakoniec sa ukázalo, že aj za polárnym kruhom sa dalo bez problémov kúpať. Dokonca v čase medzi desiatou a jedenástou večer.
„Pred cestou som si spravil itinerár podľa toho, čo som o krajine počul, o čom som čítal, čo by mohlo byť zaujímavé,“ rozhovoril sa S. Gavora. „Ak sme aj prechádzali miestami, ktoré sa mi zadali nejako výnimočné, nezaváhal som ani na sekundu a zastavil som. Manželka už z toho bola aj nervózna, ale v zásade musím povedať, že sa jej pobyt v Nórsku páčil a spokojná bola celá rodina.“
Nevhodný pohľad pre slabé nátury
Super záber? „Takých je viac. Možno na mieste, ktoré ma najviac fascinovalo. Bol to fjord, na ktorom sa veľmi výrazne prejavujú odlivy a prílivy. Každých šesť hodín vidno pohyb vody. Raz sa nahrnie do vnútra fjordu a o ďalších šesť hodín voda z neho vytečie. Celý jav možno pozorovať z mosta, ktorý je štyridsať metrov nad hladinou a z neho vidno masu vody tiecť. To je niečo, čo sa nedá porovnať so žiadnou riekou. Je to zážitok. Človek má pocit, keď sa voda hýbe, akoby aj s mostom padal do rieky. Tento zážitok však nie je pre slabé nátury. Ani moja rodina to nezvládla, tam som bol sám. Uvedomoval som si, že príroda má obrovskú silu, že človek je oproti nej maličký. Tam som vnímal, že vždy by mala byť v človeku určitá pokora nielen v tom, ako sa správa k prírode, ale aj v tom, čo si o sebe myslí ako človek, čo všetko sme schopní spraviť. Myslím si, že tých vecí je stále oveľa menej ako to, čo dokáže príroda.“
Má S. Gavora splnené aj iné cestovateľské sny z detstva? Ktoré na neho ešte len čakajú? „Už sa mi splnilo viac snov. Veľmi zaujímavá bola Aljaška, západné pobrežie USA a jej priľahlé územie, vlani sme boli v Patagónii, potom v Argentíne a v Paraguaji. Ale predo mnou je ešte veľmi veľa nesplnených cestovateľských snov. Najbližší? Rozmýšľam nad viacerými – jednou možnosťou je India...
Fotografie vznikli vo všetkých navštívených krajinách a postupne ich chcem vystaviť. Najbližšie pripravujem Patagóniu.“
Fotografická výstava v SMOPaJ v L. Mikuláši o Nórsku potrvá do 25. februára.
