Rasťo Hatiar prežil menšie tornádo aj výškovú chorobu, vystúpil na najvyšší vrch Ameriky a pripravuje o tom film
Aconcagua je najvyšší vrch Ameriky a celej západnej pologule. Nachádza sa v Argentíne a meria 6962 metrov. Vyššie sú iba ázijské osemtisícovky. Názov Aconcagua pochádza z kečuánštiny a znamená biela alebo kamenná stráž. Začiatkom roka sa na Aconcaguu vybrala skupina ôsmich Slovákov, medzi ktorými bol aj Lipták Rastislav Hatiar.
Prečo práve Aconcagua?
Jeden športový obchod z Prievidze organizoval expedíciu na Aconcaguu a hľadali filmára. Nakontaktovali sa na mňa, videli nejaké moje filmy, páčili sa im, tak ma zavolali. Vedúci expedície bol Martin Nemček. Jej členov som predtým nepoznal, ale o jednom som počul. Bol to Gustáv Stibrányi. V roku 1997 urobil Guinnessov a svetový rekord tým, že premostil Zádielskú dolinu. Je to najdlhšie premostenie doliny cez priepasť – takmer kilometer. Lano upevnili na začiatku a na konci priepasti a na kladke sa po ňom spustilo asi 40 ľudí. Gustáv Stibrányi bol prvý a autor myšlienky. Je to vynikajúci človek, obdivujem ho. Aj ja by som chcel byť v jeho veku taký vitálny. Bude mať šesťdesiatku.
Aká bola cesta?
V pohode. Leteli sme lietadlom z Viedne do Milána a odtiaľ do hlavného mesta Argentíny Buenos Aires. Večer sme nasadli do autobusu a cestovali sme celú noc naprieč celou Argentínou asi 1200 km do Mendozy. Autobus bol komfortný, dali sa tam vystrieť nohy a pohodlne vyspať. Mendoza je asi miliónové mesto pod Andami v nadmorskej výške približne 800 metrov. Zaplatili sme tam permit, čiže vstupné na Aconcaguu. Permit bol veľmi drahý, asi desaťtisíc na osobu a vydáva sa len na dvadsať dní.
Takže ste nestrácali čas a hneď ste sa vybrali na vrchol?
Na to, aby sme úspešne vystúpili na Aconcaguu, sme sa museli najprv dobre aklimatizovať. To je základ úspechu na Aconcague. Na aklimatizáciu sme si zvolili horu vzdialenú asi 200 km od Aconcagui. Volá sa El Plata, je vysoká asi 6000 metrov a išli sme tam na šesť dní. Na vrchol vyšli štyria ľudia, ďalší štyria, medzi ktorými som bol aj ja, sme mali pomerne veľké problémy s aklimatizáciou. Postupne sme išli stále vyššie, aby si telo zvykalo na menej kyslíka. Prvé dva dni bolo ešte dobre, ale na tretí deň, keď sme boli vo výške okolo 5000 metrov, sa začali problémy. Bolo mi zle, bolela ma hlava, cítil som sa ako po strašnej opici. Niektorí boli ochotní aj s týmito problémami ísť až na vrchol, ale ja som nešiel. Nebola to až taká pekná hora a pre mňa bolo dôležité natočiť si Aconcaguu z diaľky. To som urobil.
Po šiestich dňoch sme sa vrátili z El Plata do Mendozy, kde sme dva dni oddychovali, lebo tých šesť dní nám dalo poriadne zabrať. Poriadne sme nejedli, nepili, boli sme dehydrovaní, lebo keď je človeku zle, nič mu nechutí. Schudol som tam vtedy asi šesť kíl. Ale na Aconcague sme už nikto problémy s aklimatizáciou nemali, aj jesť mi chutilo.
Išli ste priamo z Mendozy?
Z Mendozy sme išli asi 200 km autobusom do indiánskeho mestečka Puente del Inca, kde sú najznámejšie inkské travertínové kúpele. Chceli sme sa okúpať, ale boli zatvorené. Je to nástupné miesto do doliny Horcones, ktorou sa musí prejsť. Má asi 40 km a išli sme ňou dva dni. Je nádherná aj keď vyzerá trochu ako mesačná krajina. Je vyprahnutá, občas sme narazili na kostru mulice, ohlodanú asi kondormi. V doline sa striedali červená farba so žltou, v riekach tiekla voda, ktorá vyzerala ako kakao. Andy sú sopečného pôvodu, preto to tam tak vyzerá. Je tam suchý vzduch, suchá klíma a jedno špecifikum. Nachádzajú sa pomerne blízko Južného pólu a to má za následok, že je tam menej kyslíka ako v horách, ktoré sú bližšie k rovníku. Zemeguľa je totiž sploštená a smerom k pólom sa zužuje atmosferická vrstva, najhrubšia je na rovníku. To znamená, že v Himalájach je oveľa viac kyslíka v 5000 metrovej výške ako v Andách. Tam rastie napríklad rastlinstvo len do výšky 3500 metrom, v Himalájach do 5000.
Batožiny ste si niesli sami?
Do základného tábora, ktorý je vo výške 4400 m, vynášajú batožiny mulice, ktoré prenajímajú na tento účel rôzne spoločnosti. Základný tábor je pomerne veľký, je to vlastne malé mestečko. Bolo tam veľa expedícii, dokonca aj internet. Hrozne drahý, ale bol. Písali sme odtiaľ správy, máme stránku na internete, kde je celý popis, ako to prebiehalo. Zo základného tábora sme si už postupne vynášali všetko sami do jednotlivých výškových táborov. Prvý bol vo výške 5565 m . Volal sa Nido de Condores, Hniezdo kondorov. Druhý výškový tábor bol vo výške 5950 m a volal sa Berlín. Odtiaľ sme vyrážali na vrchol. Okrem toho sú ešte dva výškové tábory, ale tie sme vynechali, lebo sme boli dobre aklimatizovaní.
Prvý pokus o zdolanie Aconcaguy vám však nevyšiel. Prečo?
Vyšli sme do Berlína s tým, že na druhý deň pôjdeme na vrchol. Lenže človek mieni a počasie mení. Ráno 23. januára sme sa vychystali, ale avizovali mám, že nastupuje Viento Blanco, jav veľmi podobný menšiemu tornádu. Je to fenomém typický pre túto horu, ktorý sa asi nevyskytuje nikde inde len na Aconcague. Mraky sa kumulujú okolo vrcholu, rotujú obrovskou rýchlosťou a priťahujú okolité mraky. Desivý kolotoč môže trvať pol hodinu aj dva dni. Rýchlosť vetra môže dosiahnuť aj cez 200km/h. Po 150 výškových metroch sme sa museli vrátiť, lebo nás úplne zrážalo z nôh. Víchricu sme prečkali v stanoch a držali sme ich, aby ich neodfúklo. Nie je zriedkavé, že Viento Blanco zničil celý tábor a odfúkol stany aj s ľuďmi. Vietor vydával také zvuky, ako keby okolo nás lietali vrtuľníky.
Aj ste to nafilmovali?
Áno, ale kamera potom asi štyri hodiny nefungovala. Asi bola v šoku, úplne vypovedala službu. Ale potom som ju vysušil na vlastnom tele a spamätala sa. Našťastie sa umúdrilo aj počasie. Vietor sa popoludní upokojil, preto sme sa rozhodli prespať v stanoch ešte jednu noc a na druhý deň ráno sme na vrchol vyrazili znovu.
Aká bola vonku teplota?
Keď sme prišli do Buenos Aires, bolo tridsať stupňov nad nulou. Keď sme vyrážali z Berlína na Aconcaguu, bolo skoro tridsať pod nulou. Cestou sa však otepľovalo a na vrchole mohlo byť mínus desať.
Kedy ste dorazili na vrchol?
24. januára o 15.28 miestneho času.
Všetci ôsmi?
Iba siedmi. Martinovi Pekárovi omrzli nohy a musel sa z výšky 6250 m vrátiť. Omrzliny sú na Aconcague pomerne časté. Podľa štatistík na vrchol Aconcaguy vystúpi len asi 40 percent tých, ktorí sa tam vyberú a až 20 percent utrpí nejakú vážnu ujmu na zdraví alebo zomrie. Zvláštne bolo, že na vrchol išiel s nami jeden pes. Nevieme komu patril, asi nikomu. Bol to taký výškový pes, žil v základnom tábore, tam pobehoval a sem-tam sa vybral s nejakou skupinou na Aconcaguu. Pridal sa aj k nám a na vrchole sa tváril ako pri mori. Bol úplne spokojný.
A vy?
Aj ja som bol spokojný. Aconcagua je krásna aj tým, že o tisíc metrov prevyšuje okolité vrchy a človek má naozaj pocit, že je na streche sveta. Bol to krásny pocit a som šťastný, že som to dokázal, lebo v podstate som nemal žiadne skúsenosti s takýmito výškami. Som síce horolezec, ale doteraz som liezol len v nižších horách najmä v Tatrách a Alpách. Najvyšší kopec, na ktorom som predtým bol, je GrossGlockner, najvyšší vrch Rakúska. Má 3800 metrov, čiže každý krok nad túto hranicu bol vlastne môj výškový rekord. Zrejme preto aklimatizácia na začiatku so mnou tak zakývala, lebo som nikdy predtým nebol v takých výškach.
Na vrchole Aconcaguy nebol sneh? Aspoň na fotografii ho nevidno. Vidno na nej kríž a okolo neho smetisko...
Sneh sa tam dlho neudrží kvôli tomu, že Viento Blanco ho sfúka. Ale kríž tam asi upevnili dobre. Každý, kto vyjde na vrchol, nechá pri kríži nejaký predmet. Sú tam fotografie, vlajky, stužky, milión všejijakých vecí. My sme tam nenechali nič, lebo sme nevedeli o tom, že sa tam niečo necháva. Naopak, z vrcholu som si odniesol na pamiatku dva kamene – jeden pre manželku a jeden pre dcéru.
To mali z vás asi radosť. Iný darček ste im nepriniesli?
Hlavne som doniesol seba, celého a zdravého aj keď o 5 kg chudšieho. Navyše som kúpil bič z lamej kože, dcére indiánsku vyrezávanú píšťalku a tričko a manželka chcela špeciálnu kávu alebo čaj. V Argentíne je národný nápoj maté. Pijú ho zo špeciálnych nádob, sú to vlastne malé sušené tekvice. Vyberú z nich dužinu, zostane len obal. Manželke som takú nádobu priniesol, je veľmi pekná, vyrezávaná, sú na nej indiánske vzory. Do nádoby sa dá špeciálna nerezová trubička, ktorá má naspodku sitko. Doma sme z toho pili maté, ale ešte sme tomu neprišli na chuť. Chutí ako čaj zmiešaný s tabakom. Indiáni ale maté nazývajú zelené zlato. Je to vlastné usušená rastlina – cesmina a má mnoho pozitívnych účinkov na ľudský organizmus. V Argentíne je pitie maté spoločenská udalosť. Pijú ho z jednej nádoby, ktorá koluje ako fajka mieru.
Čo je ešte typické pre Argentínu?
Ľudia v Buenos Aires aj Mendoze tancovali bežne na uliciach tango, čo je ich národný tanec. Kolorit krajiny pod Aconcaguou dotvárali domorodí obyvatelia, potomkovia Inkov, gaučovia na koňoch a mulice ovešané batožinami. A aby som nezabudol, majú tam vynikajúce hovädzie steaky. V Mendoze sme chodili do jednej reštaurácie. Zaplatíte tam vstupné 15 pesos, čo je asi 150 korún a môžete neobmedzene jesť čo chcete, ako dlho chcete a koľko chcete. Reštauráciu otvárali trikrát za deň vždy asi na štyri hodiny, ale to úplne stačilo na to, aby sa človek neskutočne dobre najedol. Mali tam super jedlá od steakov, cez flambované palacinky, morské príšerky až po rôzne exotické šaláty.
Vráťme sa na začiatok k vašim filmom. Pred rokom ste vo Venezuele vyliezli na najvyššiu stolovú horu a chceli ste skočiť z najvyššieho vodopádu na svete. Natočili ste o tom film V krajine Maple Whita, ktorý mal úspech nielen v liptovskohrádockom Zanzibare, ale aj na najznámejšom medzinárodnom filmovom festivale horských filmov v Poprade, vyhral na Horalfeste a Tatranskom kamzíku. Pred mesiacom ste získali dalšiu prvú cenu na festivale Camera Slovakia za film Ski Cordilera. O čom je?
Kamaráti boli v južnej Amerike v Bolívii a zlyžovali najväčšie sopky. Natočili si svoj materiál a nám ho dali spracovať. Robil som ho spolu so svojím kamarátom Majom Illešom.
Počas expedície boli priame vstupy do rádia, vysielalo sa to v éteri a tieto vstupy sme použili namiesto klasického komentára. Film o Bolívii sa začína v Liptove. Nafilmoval som svoju susedku z Dúbravy, ktorá býva v starej dreveničke, ako zakúri v peci, uvarí si čaj, potom ide k starému rádiu, ladí až naladí nejakú stanicu, kde ide relácia o tejto expedícii. Začne počúvať, zapáči sa jej to a na tomto pozadí sa celý dej filmu odvíja. Končí sa to tak, že sa jej rádio začne kaziť, začne šumieť, stráca sa signál, teta po ňom búcha a nakoniec ho akože vyhodí... Možno práve tento scenár zapríčinil, že náš film vyhral, lebo bol spracovaný originálnym spôsobom.
Máte už predstavu, ako originálne urobíte film o Aconcague?
Konkrétnu ešte nie. Momentálne rozmýšľam nad tým, ako nasimulovať výškovú chorobu a točenie hlavy. Kvôli tomu som zarastený, lebo ani počas expedície sme sa neholili. Len ešte neviem, či sa budem točiť ja alebo kamera...
Autor: -bea-
