Bola v ňom od jeho začiatku
Pani Viera Špocová z Vrútok mala len sedemnásť rokov, keď sa stala jednou zo zakladajúcich členov známeho folklórneho súboru SĽUK. Ako sa to stalo? Odmalička spievala alt. Mariška, jej kamarátka zo školy, mala zase krásny soprán. Často chodievali do parku a k Váhu zanôtiť si duo. Mariška poznala veľa českých piesní. Tak sedávali v nádhernej prírode a popri tom pásli kozu Rohačku. Široko ďaleko prenikali ich ľúbozvučné melódie a každý vedel, že im to spolu ide. Chodili aj do školského zboru, bol to čisto dievčenský spevokol. Nacvičovali ruské aj naše ľudové piesne. Vystupovali na slávnostiach v Martine a v okolí. Ľuďom sa to veľmi páčilo. Na Slovensko chodili ruské ľudové súbory ako napr. Alexandrov súbor, ktorého vystúpenie ani raz nevynechali.
V rokoch 1948-1949 – v súvislosti s oslavami piateho výročia SNP - sa v Bratislave zrodil nápad zostaviť u nás súbor podobný tým ruským. Emil Rusko a Pavol Tonkovič chodili po Slovensku a hľadali spevácke, tanečné a hudobné talenty. Prišli aj do Martina. Pani Viera a jej spolužiačka sa na odporúčanie svojho učiteľa zúčastnili skúšky. Spievali spolu aj každá zvlášť. Pani Viera vtedy zaspievala pieseň, ktorú ju naučila sesternica z Oravy – „Bola som na hubách v červených kančuhách“. Veľmi sa im to páčilo. Marišku vzali do sopránu a pani Vieru do altu.
Nástup bol 1. júna 1949 na Sliači, kde pani Viera odišla po veľmi ťažkom rozhodovaní. Upokojovala mamu, vraj to vyskúša a hneď sa vráti. No nestalo sa tak – nakoniec ostala v SĽUK-u dvanásť rokov. Na Sliači nacvičovali program na výročie povstania. Boli tam umelci z celého Slovenska, učitelia aj hudobný skladateľ Alexander Moyzes, ktorý zhudobnil prvý program SĽUK-u. Spevácky zbor viedol talentovaný Vojtech Adamec, orchester Milan Novák a tanečný súbor Štefan Tóth. „Krojárky“ chodili po dedinách a šili kroje podľa originálov – výšivky im robili ženy na dedine. Tam taktiež aj zapisovali piesne a zaznamenávali tance. Každý deň sa poctivo nacvičovalo až do prvého vystúpenia. To sa uskutočnilo 29. augusta pod Zvolenským zámkom. „Bola tam celá vláda a plné námestie ľudí. Veľmi sa to všetkým páčilo. Na poverníctve kultúry sa rozhodli, že súbor SĽUK bude pokračovať ďalej. Dali nám spacie vozne a chodili sme vystupovať z mesta do mesta. Ľudia nás všade vítali a mali sme veľký úspech,“ spomína dnes už 74-ročná pani Viera Špocová.
Pribudli aj noví choreografi – napríklad Martin Ťapák či dirigenti ako Bartolomej Urbanec. Každý rok zostavili nový program, s ktorým sa vystupovalo vždy na 1. mája. Po krátkom čase sa súbor presťahoval do kaštieľa v Rusovciach – ten sa stal jeho trvalým sídlom. Nacvičovali po sálach a spoločná generálka sa konala vo veľkej rytierskej sále. Ťapák a Kubanka postavili pre SĽUK nádherné tance. Vystúpení sa zúčastňovalo početné obecenstvo, v ktorom nechýbali známe osobnosti od nás, ale aj zo zahraničia.
„Pretože vtedy existovali len dva súbory – my a Lúčnica – boli sme ľuďom vzácni,“ vysvetlila. Nasledovalo natáčanie filmu Rodná zem v Prahe, potom zájazdy do Maďarska, bývalého Sovietskeho zväzu, Ukrajiny či Poľska. „Boli to krásne časy našej mladosti a všetci si na ne veľmi pekne spomíname,“ dodala pani Viera.
V roku 1961 pani Viera spievanie v SĽUK-u zanechala. Vrátila sa domov k rodičom, pretože už boli v pokročilom veku a potrebovali pomoc a opateru. Žije tu až dodnes. Vždy mala na čo spomínať. Za dvanástimi rokmi plnými zážitkov jej však ľúto nebolo. Jej spev už síce nezaznieval pre početné publikum, zato sa z neho tešili jej deti a vnúčatá.
Autor: Zuzana Štillová
