Do redakcie prišiel mail od dievčaťa z Ružomberku. Chodila do triedy pre mimoriadne nadané deti v základnej škole (ZŠ), teraz je na strednej. Dohodli sme si stretnutie. Prišla aj s tromi kamarátkami. Keďže všetky štyri chodili do triedy pre mimoriadne nadaných, zaujímalo nás všeličo z ich života. Dievčatám Miške Klobušiakovej, Lenke Marenčíkovej, Soni Krakovskej a Miške Tholtovej hral úsmev až smiech stále na perách. Aj naše stretnutie sme zakončili na detskom ihrisku v parku, kde sa dievčatá dali naviesť na šmýkačku. Normálne pubertálne baby, aj keď si ich občas okolie mýli s chodiacou encyklopédiou.
Ako si spomínate na základnú školu?
Lenka: Najkrajšie obdobie môjho života. Učitelia k nám boli milí, všetko bolo ideálne.
Soňa: Za päť rokov, čo som tam chodila, bolo to úžasné.
Miška K.: Bolo úplne super, mali sme vynikajúcich učiteľov. Ak bolo treba, ochotne sa s nami učili aj popoludní, aj cez víkendy. Stalo sa to vtedy, keď sme za jeden rok preberali dva ročníky naraz. Bolo to náročné, ale zvykli sme si. Veď v tom roku sme mali aj Monitor, aj prijímačky na stredné školy.
Miška T.: V základnej škole nás bolo málo v triede – len trinásť, držali sme pokope.
Využívate svoje rozumové predpoklady na strednej a cítite rozdiel medzi vami a ostatnými spolužiakmi z bežnej základnej školy?
Miška K.: Aj v ZŠ sme sa dosť učili, aj tu sa musíme.
Soňa: My sa vôbec nesnažíme upozorňovať na to, že sme prišli z triedy pre mimoriadne nadané deti. Myslím, že sme normálne zapadli do kolektívu na strednej.
Miška K.: My si ani nemyslíme, že by sme boli extra nadané, skôr vnímame, že sme mali iný štýl učenia.
Lenka: Viem, že na ZŠ pre mimoriadne nadané deti nevezmú každého, ale v podstate naši spolužiaci na strednej ani nevedia, že máme také vysoké IQ. Nechválime sa tým. Vieme, totiž, že niektorí si práve z tohto robia „srandu“.
Miška K.: Napríklad na strednej som musela vysvetľovať aj to, že sme preskočili jeden ročník. Na vysvedčení sme mali napísané rok školskej dochádzky ôsmy a ročník deviaty. Nie sme však v triede na strednej najlepšie. Niektoré deti z bežných tried ZŠ sú od nás lepšie, niektoré aj horšie.
Lenka: Sú aj múdre deti, ktoré chodia do obyčajných škôl.
Miška T.: Nie každý má šancu sa dostať do školy pre mimoriadne nadané deti, alebo nevie o takých školách.
Soňa: Ja som napríklad začala chodiť do prvého ročníka do normálnej ZŠ, ale potom mamina priateľka nám poradila, aby som zmenila bežnú triedu na triedu pre mimoriadne nadané deti.
Kam sa rozpŕchli vaši spolužiaci zo ZŠ?
Miška K.: Väčšina na gymnáziá, dvaja na hotelovú...
Ako využívate svoje IQ viac ako 130?
Miška K.: Boli sme na mnohých olympiádach, vlastne na všetkých, do ktorých sa škola zapojila. Naša spolužiačka Monika Motyčiaková z Ružomberku bola viackrát majsterka Slovenska v šachu, zúčastnila sa aj na majstrovstvách Európy, aj sveta. Ja osobne veľmi olympiády nemám rada, ale chodievala som aj na jazykové, aj na prírodovedné. A vieme sa vyznať v neporiadku.
Miška T.: Je to zvláštne tým, že keď mamina niečo nevie, opýta sa ma.
Zapamätáte si ľahko? Ako je to s učením?
Miška K.: Dosť sa potrebujem učiť. V škole totiž robíme veľa projektov...
Lenka: Ja sa zas až tak veľa neučím. Niežeby som nepotrebovala sa učiť, ale radšej sa budem učiť oddýchnutá, ako by som sa mala trápiť. Všetko s mierou.
Soňa: Ja si viem z hodiny zapamätať väčšinou dosť, a veľa si zapamätám, keď si ráno vo vlaku so spolužiačkami opakujeme učivo (dievčatá každý deň dochádzajú z Ružomberku do Sučian). To je pre mňa najlepšie učenie.
Miška T.: Keď prídem zo školy, väčšinou sa mi nechce učiť, takže sa bežne učím večer. Ale nejako veľmi dlho nie.
V rozhovore sme prešli na bežné povinnosti. Ani mimoriadne nadaným dievčatám sa nechce doma upratovať, vyhovárajú sa na učenie. Dokonca len Miška Tholtová má akú-takú predstavu o svojej budúcnosti. Chce byť detskou lekárkou. Vraj ju to napadlo vo chvíli, keď ju mamka ráno budila do školy a jej sa nechcelo vstávať – detská lekárka určite nemusí skoro vstávať – a drží ju to dodnes. Už nie pre vstávanie, ale vážne o tejto profesionálnej dráhe uvažuje. Ostatné tri tak trochu poškuľujú po zahraničí, a aj keď presne nevedia, čo by robili, počítajú s tým, že zvládnuté cudzie jazyky im ľahšie otvoria cestu do sveta.
